Písal sa rok 1970 a "normalizácia" naberala na obrátkach. Samozrejme, my, deti vo veku 11 rokov, sme vnímali dobu inak. Nás sa stranícke čistky netýkali. Mnohým veciam sme síce nerozumeli, ale negatíva sa v detskej duši retušovali závratnou rýchlosťou a spoľahlivo. Začali do nás vštepovať konské dávky socialistického oduševnenia, radosť zo života, smelé sedemmíľové ( prepáčte, sedemkilometrové, míľa bola kapitalistický prežitok ) kroky ku krajším zajtrajškom na čele so súdruhom Husákom a nekonečnú lásku ku Sovietskemu zväzu. "Deti, to je krajina, kde zajtra znamená už včera". To je náš vzor, učme sa od nich. Ešte teraz mi to zneje v ušiach...
Pionierska šatka na krku a vynútený obdiv k nekonečnému zástupu sovietskych hrdinov všetkých vekových kategórií, zo všetkých oblastí života, ani zďaleka nezaručovali vedomosti na "spoločensky" požadovanej úrovni. Neustále sa hľadali cesty na čoraz presvedčivejšiu degeneráciu slobodného myslenia a strojové prijímanie každodennej "kŕmnej dávky" komunistickej propagandy.
"Bude celoškolský kvíz o Sovietskom zväze", zaznelo jedného krásneho dňa zo školského rozhlasu a do každej triedy sa doručili kvízové propozície. 4 témy ( ak si ešte dokážem správne spomenúť - kultúra, šport, umenie a literatúra, veda a technika ), štvorčlenné družstvá z každej triedy, 3 ťahané otázky z každej témy.
Bol som v teame. Rozdelili sme si okruhy otázok a mne sa ušla "veda a technika", teda chcel som aby sa mi ušla. Mesiac trvajúce prípravy sa začali vo veľkom štýle. Jeden z učiteľov (až omnoho neskôr som pochopil jeho pohnútky a dostaneme sa k tomu ), chcel aspoň trošku pomôcť a naznačil, že prevažná časť otázok z vedy a techniky sa týka letectva a s ním súvisiacich oblastí. Viac mi nebolo treba, začal sa zhon po obrázkoch sovietskych rakiet a lietadiel, včítane vtedy dostupných technických informácií.
Rozhodol som sa, že musíme mať aj podpornú dokumentáciu, v našom ponímaní obrázky a popisy nalepené na listoch A4 a pekne poporiadku pozakladané v obaloch. Katalóg by bolo správnym pomenovaním, keby sme mali všetko čo lietalo v ZSSR, v krajinách "socialistického tábora" a čo bolo schopné doletieť aj na Západ. Bola to úmorná práca po vyučovaní a jeden krát až do večerných hodín sme skladali dohromady finálnu verziu "dokumentácie".
Ešte aj dnes si jasne spomínam, aké radostné okamihy sme zažili, keď sa jednému z nás podarilo objaviť fotografiu "veľkého" dopravného lietadla IL-2, ktoré lietalo len od roku 1967. Samozrejme, nás "úspešne" neinformovali, že Boeing 747 s násobne vyššou kapacitou už od roku 1968 lietal tiež. Aké to bolo geniálne dobre vymyslené. Aby sme "trpeli blaženosťou" výhradne z úspechu sovietskych ľudí, o úspechoch iných sa organizovane mlčalo.
Nastal deň samotnej súťaže a začali sme dobre. Ostatne, celý čas sme sa držali statočne na popredných miestach a pokiaľ si dobre spomínam, výhra nám síce nehrozila, starší boli o niečo lepší, ale práve "veda a technika" nás mohla posunúť vyššie. "Pozor, sú to ťažké otázky", znova sa potichu ozval ten istý učiteľ, ale to nám už platné nič nebolo. Viera v kvalite dlhej prípravy a podporná dokumentácia nás vnútorne uisťovali, že síce všetko nie, ale vieme toho dosť.
"Ako sa volal hlavný konštruktér sovietskych kozmických rakiet"?
Znela otázka. Stuhli sme a vidina popredného umiestnenia sa razom rozplynula. Nikdy sme v tejto súvislosti žiadne meno nepočuli. Ani omylom. Správy a televízne noviny som sledoval na takého školáka až veľmi poctivo, ale nič, ani náznakom. Dokonca som si nevybavil žiadnu správu, kde by sa nejaké osoby, konštruktéri, spomínali, pričom som zo správ vedel o každej vystrelenej trubke do neba, ktorá nezhorela na rampe ( Nedelinova katastrofa ), alebo nezomreli jej pasažieri. Prúsery v ZSSR neexistovali, iba o Komarovovi sa čo-to šuškalo medzi ľuďmi, ale "úspechy" sa hlásili v pozore.
Do 15.1.1966, kedy S. Koroľov zomrel, bolo jeho oficiálne meno "hlavný konštruktér" a rakety tvoril "sovietsky ľud". V moskovskej Pravde vyšiel po jeho smrti nekrológ, ktorý prevzala aj naša "Pravda" a karty sa tu vyložili, ale k nám sa to akosi nedostalo, aspoň nie ako každodenná informácia pre radového žiaka. A v roku 1966 som mal 7 rokov...Nikdy nikto to meno pred nami nevyslovil a ostalo aj po jeho smrti pre verejnosť viac-menej tabu. Prišiel do nemocnice so slepákom sám, ale už neodišiel a to pre sovietsku dokonalosť bola neprijateľná rana.
To meno poznal málokto a my, žiaci základnej školy, sme sa pravdepodobne ťažko previnili voči sovietskym súdruhom, že sme nečítali "Pravdu" asi zo dňa 16.1.1966, po jeho smrti. Táto samozrejmá neznalosť a benevolencia voči súdruhom bratom ( "Ako to, že nečtete inzeráty, když inzeruje váš představený, že se mu stratil stájový pinč"? ) nás stála lepšie umiestnenie, ale sklamanie vyvolalo niečo iné.
Sklamaní sme boli predovšetkým z náročnosti otázok pre žiakov základnej školy, ktoré ani omylom nekorešpondovali s našimi možnosťami získať na ne odpovede a už vonkoncom nevychádzali z učebných osnov, dostupnosti textov a faktov. Otázky boli evidentne poskladané niekde inde a po preklade posunuté do škôl. Spomínam si, že sa po kvíze otvorene priznal spomínaný učiteľ, tajná pomocná ruka, že odpovede na mnoho otázok nevedeli ani učitelia a konkrétne o Koroľovovi netušila asi ich polovica.
Na "bedňu" sme sa nedostali, ostali sme tesne pod ňou, pokiaľ si spomínam. Takmer celý kvíz sa odohrával v znamení pokus - omyl a kto viackrát trafil, vyhral. Bez ocenenia to však nebolo. Učitelia videli prípravy a jej výsledok, "dokumentáciu", ktorá sa nikde nespomínala a vôbec nebola podmienkou. Chytili sa toho a ako zadosťučinenie nám dodatočne udelili "mimoriadnu cenu" za príkladnú prípravu. A bolo nám o niečo teplejšie na duši...
