Horúčkovité zbrojenie v období studenej vojny produkovalo katastrofálnu environmentálnu záťaž po jej skončení, čo pád ZSSR radikálne podčiarkol. Russké námorníctvo v krátkom časovom intervale vyradilo z prevádzky do 200 jadrových ponoriek a lodí. Celkom do 200 reaktorov s výkonom okolo 190 MW, podľa druhu plavidla. Krach "dokonalého socializmu" zanechal russko bez peňazí a šance na údržbu flotily budovanej na odstrašovanie boli nulové.
Oblasť Murmanska a fjordov polostrova Kola sa stali pohrebiskom vrakov, ku ktorým 12.8.2000 pribudol "Kursk", pýcha rusského námorníctva. Nižšie je fotografia jeho čela po vyzdvihnutí z hĺbky 90 metrov pod hladinou.:
Russké námorníctvo sa chcelo "ukázať svetu" okázalým cvičením, chceli o sebe dať svetu vedieť. Dopadlo to len tak ako dopadnúť mohlo, tragédiou. Udalosť pohla celým svetom, ale cár sa zachoval ako "pravý rus", ignorantsky k rodinám námorníkov a ani sa neobťažoval vrátiť z dovolenky.
"Dobre udržiavaná russká záchranná technika" pochovala všetky nádeje preživších, pomoc zo zahraničia nechceli. Doslova si počkali, kým námorníci, možní svedkovia, skonajú v poslednej bubline zadnej časti lode. Nakoniec pod tlakom verejnosti prijatá pomoc už prišla neskoro. Mŕtvy námorník už neprezradí napríklad ani to, že do novej monštruóznej ponorky inštalovali staré, zle udržiavané torpéda. Nižšie je na obrázku reaktor z "Kurska".
Hermeticky uzatvorený reaktor, zbavený palivových článkov, napriek hmotnosti okolo 1600 ton ( podľa veľkosti lode sa líšia ) obsahuje dostatok vzduchu na to, aby plával na hladine. Na fotografii nižšie sú oddelené reaktory pri móle.
Keď sa vraky začali utešene hromadiť a upchávali fjordy v Andrejevovej zátoke, pomoc opätovne ponúkol západný svet. Blízkosť Nórskeho pobrežia donútila severanov k financovaniu likvidácie rádioaktívneho materiálu. Samotná likvidácia, vyňatie a uskladnenie palivových článkov a príprava reaktorov na transport do miesta uskladnenia, je v réžii nemeckých odborníkov z bývalej NDR. Vyškolili sa v znalosti rusských jadrových reaktorov v jadrovej elektrárni, ktorú im bratsky dodali sovietski súdruhovia. Na fotografii nižšie je obrázok s lokalizáciou Andrejevovej zátoky voči Murmansku.
Na ďalšom obrázku nižšie sú na suchom doku pripravené reaktory na transport, na miesto dlhodobého uskladnenia. Aj bez palivových článkov sa odhaduje, že zostatková radiácia sa v nich ešte udrží nad normatívnou hodnotou okolo 80 rokov. Pre krátkosť leta dva stupne nad polárnym kruhom je možné ročne uskutočniť jeden transport so 7 ks reaktorov. Zrejme viac by ani nemohli nachystať, nakoľko je prísne strážený pracovný čas zamestnancov v priestoroch zvýšenej radiácie. Navyše mnohé pracovné postupy sú pod vysokým stupňom utajenia nemeckého dodávateľa, ktorý má o prácu postaranú cca na 30 rokov. Nemci si tu nasťahovali vlastnú techniku, vlastné remorkéry. Spoľahlivosti rusských neveria...
Demontované a plameňom odpaľované diely sa pripravujú na recykláciu. Ak je zabezpečený reaktor, ostatná časť ponorky je o hrubej demontážnej práci. Tie odpálené oceľové časti, ktoré ešte vykazujú zvýšenú radiáciu, sa jej zbavujú napríklad aj veľmi intenzívnym pieskovaním. Údajne to funguje do určitej hodnoty. Tak je to uvedené vo francúzskom dokumente z roku 2010 s názvom "Konec Rudého řijna", odvysielaný na CS History 2.11.2025 o 21.40 hod.
Maximálne ma zaujal, preto som si dovolil jeho obsah pripomenúť verejnosti. Keby sa tá Európa, o ktorej dnes prehlasuje Lavrov, že od roku 2014 zlyhala vo všetkých ohľadoch ( je to pravda, mala agresora zastaviť na začiatku, ale ako zastaviť rozpínavého barbara russa ? ), nezapojila do delimitácie vrakov, hnijú vo fjordoch dodnes. Rusko na ich likvidáciu a dlhodobé zabezpečenie nikdy nemalo financie a predpokladám, že ani dostatočnú vôľu a charakter. Kontaminovaná voda by viac problémov priniesla ostatnému svetu, cárskemu russku je jedno čo po nich ostane.
Zdroje : dokument uvedený v texte, titupné foto Kursk pod hladinou : čas, ostatné foto vlastné.
