Po prečítaní prvotnej informácie som sa len pousmial a driemal ďalej. Kilometre v nohách po víkendovej turistike príliš nedovoľovali zamýšľať sa nad obsahom, ale prišiel impulz a stačilo to na krátky sen z ďalekej Austrálie. Nemali sme s ňou nič spoločné, ale už máme. Vyprahnutú krajinu, čo snívanie uľahčuje.
( Neverte tomu, žiadny sen sa mi nesníval, iba to lepšie zapadá do kontextu článku ).
Pôvodne bola Austrália "odkladisko" zločincov Britského impéria ale dnes ? Aj Slovák si tam kúpi ranč a stáva sa z neho iný človek. Ak nič iné, minimálne Texaský klobúk ho od obyčajného smrteľníka odlíši. Vlastníctvo ranča už oprávňuje vlastníka na nosenie ikonického klobúka, kto vie, či by sa aj na koni udržal.
Spomínam si, ako sa ešte v časoch Sulíkovho ministrovania tlačou prehnala správa o jeho farmárskej budúcnosti niekde v Austrálii. Podiel kúpený v ranči v roku 2019 priznal až po dvoch rokoch. Ale o to tu nejde, možno pre mnohých by bolo menej zúfalé farmárčiť v západnej Austrálii, ako sa pozerať na Ficove špinavé kšefty. Háčik je v tom, že pre väčšinu ľudí by zakúpenie ranča v týchto končinách sveta bez špinavostí veľmi nešlo.
(Ako sa vec začína vyfarbovať, nová atómka nebude len taká obyčajná. Už sa totiž pri nej kope "tunel ako Karpaty." )
Ale späť k Sulíkovi.
Či denná tlač, či kolegovia blogeri, všetci sa venovali dostatočne presvedčivo "svadobnému" vyjadreniu Sulíka o "pohodových chlapcoch". Všade sú pekne vymenovaní, až stíska srdce pri pohľade na nich. Veril by niekto, že sa s takouto dôkladnosťou budú venovať zoznamu hostí a všetky "ctihodné" kapacity slovenského mediálneho priestoru sa ocitnú na jednom mieste ?
Dokonca ani prehlásenie svadobného otca na dopyt tlače o vybraných hosťoch nie je žiadnym "megaprekvapením". V jeho pozícii a v tomto konkrétnom momente veľmi na výber nemal, pokiaľ nechcel pokaziť radosť svojim deťom a vyvolávať nežiaduce kontroverzie voči vzácnym hosťom. A to ani do budúcnosti.
Že sa zavčasu nezačal zaujímať o ich názorovú výchovu, rebríček hodnôt, je vec iná. Za to by sme ho mohli karhať presvedčivo, nakoniec si ale musíme pripustiť aj to, že ani sám pán Boh dnes nevie, kde sa hodnotovo radí sám Sulík. V takom prípade by sa moralizačná misia mohla ocitnúť na dne Dunaja, čo je dnes po ruke.
(Boli časy, keď som koketoval s myšlienkou odovzdať mu svoj volebný hlas. Dnes by som sa musel hanbiť sám pred sebou.)
Vidiac nie príliš podarenú napodobeninu J.R.Ewinga a v slovenskom kaštieli, je necitlivý postoj voči duchom dávnej histórie, natrvalo usídleným v priestoroch opradených tajomstvami. Každý kaštieľ má tajomstvá, ak iné práve nie, minimálne pán domu sa možno ani nie veľmi potajomky pravidelne zakrádal do komôrok ku slúžkam. Tolerovanú výnimku tvorí iba predseda JZD Hoštice, Pepa Rádl ( M. Zounar ).
Do posledného momentu som vo svojom sne dúfal, že sa to nestalo tu doma na Slovensku a "výkvet" slovenskej mediálnej "smotánky" ohuruje posledné zbytky komunity domorodých Aborigénov, do rytmu im dupe stádo klokanov a v povetrí poletujú posledné útržky jednosmerných leteniek. Farma si žiada každú pracovitú ruku, čo by už aj Sulík mohol pochopiť.
Zdroje : linky v texte
