Jeden zo septembrových dní v roku 1969 sa stal pre naše detské duše výnimočným. V tom období sa už utíšil rozruch z príchodu našich "záchrancov" pred kontrarevolúciou, zároveň sme si pomaly zvykali na opätovný nástup do školských lavíc. Po každých letných prázdninách to bola nesmierna trauma, začínajúca už po pätnástom auguste a tak naozajstne opadla až nástupom chladnejších jesenných dní, niekedy koncom septembra.
Do školy sme chodili sotva týždeň, bolo teplo a pani učiteľka na konci vyučovania oznámila neuveriteľnú novinu :"Deti, na budúci štvrtok k nám do dediny zavíta súdruh sovietsky generál z Moskvy". Generál v našej dedine, kde líšky dávajú dobrú noc ? Okrem drotára s drevenou krošňou, zmrzlinára na motorke so sajdkárou a púťových maringotiek s kolotočom, sme v tých časoch u nás nikoho cudzieho nevídali. Nakoniec, kto a prečo by chodil do dediny niekde v prihraničnej oblasti ? Pochopiteľne, do toho nepočítame dedinou prechádzajúce autá a autobusy do jaskyne Domica.
Okrem šumu v laviciach nastalo všeobecné vzrušenie, ba priam revolúcia. Generála sme videli len výnimočne, na obrázkoch a k nám príde taký naozajstný až z Moskvy ? Detailne si spomínam na "pocity víťaza", na pocity zo dňa slávy, keď sa naša dedina stala takou dôležitou, že si ju všimli až v Moskve. Domov sme od vzrušenia viac - menej bežali z nedočkavosti, čím skôr oznámiť rodičom tak významnú novinu.
Od tohoto momentu sa pre nás takmer na týždeň zastavil čas, nepočuli sme, nevnímali, iba si neustále predstavovali moment, keď sa ocitneme zoči - voči "naozajstnému sovietskemu generálovi". Nastali prípravy a my v škole, sme sa popri vyučovaní, začali intenzívne učiť básničky po rusky. Nebolo pochýb o tom, že "sovietskeho generála" musíme uvítať najlepšie ako vieme. Už jeden celý rok sme sa po rusky učili, teda pár základných slov sme ovládali. MNV zabezpečovalo výzdobu, v obci sa začalo veľké upratovanie, predovšetkým v centrálnej časti, priľahlej k MNV. Dokonca z jarkov pri chabej asfaltovej ceste zmizlo aj zapáchajúce blato a labilná ťažká železná brána do dvora MNV bola opravená. ( V apríli toho istého roku ma skoro privalila, ale to je iný príbeh. )
Nastal túžobne očakávaný deň. Popoludňajšie vyučovanie bolo predčasne ukončené, aby sme sa doma stačili náležite ustrojiť. Tmavé nohavice - kto aké mal, biele košele a pionierske šatky. Akoby nás jedna mater mala...Rýchlo do dediny a poslušne zoradení sme pred MNV čakali aj s množstvom zhromaždených obyvateľov obce. A tu zrazu niekto zakričal:"Už idú". ( Bolo to ako vo filme "Bičianka z Doliny", keď slávnostne vítali ministra.)
Dve autá zastavili uprostred cesty. Z jednej Volgy vyskákali traja ozbrojení vojaci, ihneď prikázali uvoľniť cestu od druhého auta po vchod na MNV. Vyvolalo to nesmierne vzrušenie a rešpekt. Ozbrojencov v dedine videli naposledy počas prechádzajúceho frontu, ktorý tam pobudol asi dva týždne. Ale to bola vojna a doba úplne iná. Odvtedy nás už druhýkrát "oslobodili" a v ľuďoch sa mal udomácniť pocit, že im viac záleží na našej bezpečnosti ako vlastnej...Tam už čakal súdruh predseda MNV a zvítali sa s "našim súdruhom generálom z Moskvy". Slávnostná uniforma, množstvo úsmevov a samozrejme, výložky sme si vôbec nevšímali. Akoby aj, veď v tom množstve vyznamenaní a zlatých ozdôb sa tá jedna hviezda na výložke takmer strácala. Sprevádzali ho ešte ďalší dvaja dôstojníci v menej "načančaných" uniformách.
Pri nás, pionieroch, ho na pokyn predsedu MNV museli pristaviť potom, ako úspešne minul nesmelo stojace dievčatá s chliebom a soľou, aby sme sa ku kultúrnemu programu vôbec dostali. Niekto pred neho dotlačil aj dievčatá, takže ochutnal aj miestny domáci chlieb. V zápätí odzneli dve krátke básničky a "súdruh generál" bol o lojalite obyvateľstva dostatočne presvedčený, tváril sa akoby vyhral v lotérii, ale netrvalo to ani tri minúty a už vbehol do budovy MNV. Sprevádzajúci dôstojníci tu boli len v úlohe štatistov. Všetci sme túžobne očakávali, že sa potom k nám prihovorí, keď už meral toľkú cestu, bude sa zaujímať o našu dedinu...Zhromaždený dav pred budovou zatarasil aj štátnu cestu a keby sme neboli v našej dedine, pokojne by som napísal, že zvedavci spôsobili kolaps dopravy.
Prešlo asi 15 minút a "súdruh generál" sa znovu objavil. Vyšiel z dverí miestneho úradu, ako by som to povedal, taký "rozkokošený" a utieral si ústa. Až to navonok pôsobilo, akoby mu takmer zabehlo. Zbehol po pár schodoch ( nekráčal ) a cestu k autu mu znovu zabezpečila trojčlenná ozbrojená eskorta. Tentokrát ho už nikto nebrzdil, s "ležérne" nasadenou čiapkou a uvoľnenou kravatou, čo najkratšou cestou nasadol do auta. Nedobehol ho ani predseda MNV, aj on sa musel uspokojiť s rozlúčkou na diaľku, mávaním smerom k odchádzajúcim autám.
Zostali sme sklamane stáť a len sme sa na seba navzájom pozerali. Ktosi zo spolužiakov sa po chvíli potichu zmohol na otázku :"Videli ste, tie hviezdy na uniforme boli akési malé". Skutočne boli malé a nebol to žiadny generál z Moskvy. Už potom nám "dospeláci" povedali pravdu. Bol to major a pravdepodobne ani nie hlavný veliteľ novej sovietskej posádky z Jelšavy. V rámci "utužovania priateľstva" medzi obyvateľstvom a "oslobodzujúcou armádou sovietov", mal "turné" po obciach.
Evidentne sme v ten deň neboli prvou navštívenou obcou. Prezrádzali to všetky detaily, oči súdruha, ustrojenie súdruha, nevšímavosť k občanom, snaha čo najskôr vypadnúť...To nám, deťom, došlo až časom, keď sme sa stali dospelí a pochopili sme význam "oslobodenia" a k nemu patriace vnútroštátne udalosti dlhodobého charakteru. A možno by to bolo úplne jedno, či sme boli prvou, alebo poslednou navštívenou obcou toho dňa. Účel bol veľmi formálny a v pozadí znel iný odkaz :"Sme a budeme tu, budete držať huby a krok".
Hodnotiac dnešným pohľadom, boli sme deti. Čo nám do hláv nahučali, tým sme sa riadili a museli. Veď kritériá pre ďalšie prežitie, úspechy a vôbec pre budúcnosť, boli zašifrované v lojalite k ožratému boľševikovi. Aby sme to vôbec pochopili, museli sme "mínovým poľom" komunistov prejsť a poniektorí na to kruto doplatiť.
Potom nechápem, prečo sa do toho mínového poľa zase hrabeme. Iba hlupák opakuje tie isté chyby dookola, nakoľko nemá na to, aby pochopil zmysel vlastnej existencie.
Zdroje : Instagram
