reklama

Trojročného syna som musel od seba odtrhnúť násilím.

Rodič s dieťaťom v nemocnici - poslankyňa Marcinková ( na foto ) u B. Závodského.

Trojročného syna som musel od seba odtrhnúť násilím.
Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Aktuálne beží petícia na podporu prijatia zákona, na základe ktorého by mohol byť rodič prítomný v nemocnici s maloletým dieťaťom. Zákon je vraj v druhom čítaní. Petíciu za 6 dní podpísalo 55 000 ľudí. Uviedla to pani poslankyňa Marcinková, predsedníčka výboru pre európske záležitosti. A musím jedným dychom dodať, že bola veľmi dôstojným diskusným partnerom. Braňo viac počúval ako hovoril.

Žiada sa dodať, že už to malo dávno byť !

Nemocnice nemajú kapacity navyše a ani nikdy nemali. Riešenie sa ale vždy nájde, ak chcú obidve strany. Česi nás zase predbehli, majú aspoň manuál, ktorý nám chýba. U nich sa 12 ročné dieťa môže rozhodnúť, či rodiča chce pri sebe, platí to do 18. roku veku dieťaťa. Pod 12 rokov je to automatické, ale rozhodujúce sú kapacity. Riešenie to dokonalé nie je, ale aspoň nejaké je a môže sa vylepšovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Viem o čom to je, zažil som to na vlastnej koži a neprajem tento zážitok ani nepriateľovi.

Syn mal tri roky. Opakujúce sa angíny a podobné nepríjemnosti vyústili do momentu, kedy pediatrička vyslovila ortieľ. Mandle musia von, inak sa to bude len zhoršovať. Dostali sme termín a išiel som s ním.

Už len samotná príprava a zmena ( ako chorý bol doma, do škôlky nechodil a zrazu niekde ideme ) vyvolala jeho záujem a nekonečné otázky. Samozrejme, musel som ho dôkladne pripravovať na pobyt v nemocnici. Nevedel som, či ma tam niekde nechajú, hoci aj na chodbe. Klamať dieťa, ktoré vycíti že rodič je neistý a podsúva neurčité odpovede, je dosť náročné a nezmyselné. Nebolo možné nič sľubovať, sám som nevedel, čo bude. Vedel som však s istotou, že ak ma "nachytá na klamstve", prehral som. Na svoj vek bol veľmi bystrý.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak teda, ideme dať opraviť mandle, znela odpoveď na asi tridsiatu otázku, aby si mohol chodiť do škôlky. Ako, to sme riešili po ceste a sediac "na koníku" sa pýtal a pýtal. Mal nesmierne rád, keď som ho zobral "na koníka" a tak sme kráčali "do práce", každý do tej svojej. Škôlka bola pár desiatok metrov od vrátnice.

Na oddelení som sa ani nestihol opýtať a sestra, pôsobiaca razantne, evidentne s dlhoročnou praxou a zrejme vysokým stupňom otrlosti k detskému plaču a zúfalstvu, mi hneď z kraja naznačila, že čím skôr vypadnem, tým lepšie. Treba odísť, kým si dieťa neuvedomí, čo sa deje. Je to vrchol morbídnosti, ale čo bolo pred 37 rokmi normálne... a mala skúsenosti...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pochopiteľne, syn sa na mňa zakvačil v momente, keď som ho pokladal do postieľky a nastalo to, čo som chcel najmenej. Moje reči už nevnímal, len domov a domov. To, čo nasledovalo ma do dnešného dňa máta, ak si na to spomeniem. Ťažko sa to aj popisuje...

Nasledujúci deň som prišiel po neho v stanovenom čase. Kývajúc sa ako findus na nástenných hodinách, sedel v postieľke, už skoro 24 hodín po zákroku a niečo si mrmlal pre seba. Nevníma nikoho, pošepol mi starší chlapec. Vôbec si ma nevšímal, nereagoval na oslovenie a ani sa na mňa nepozrel. V takejto "neprítomnosti" som ho obliekal a v náručí bral domov ako balík na poštu. Nemal som odvahu postaviť ho na podlahu, nevedel som odhadnúť, čo spraví, čo sa stane.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ani doma sa to tak skoro nezmenilo. Ak sa dobre pamätám, na otázky odpovedal a vôbec pozrel sa na mňa až na tretí, alebo dokonca štvrtý deň. Trvalo týždne, kým sa situácia vrátila do pôvodného stavu a som o tom presvedčený, že len na oko. Trauma ostala v rôznych formách, ale to by som nechcel rozvádzať detailne. Dnes je dospelý a mám k nemu úctu. Aj po 37 rokoch sa tejto téme vyhýba.

V tej nemocnici mali systém, ktorý mal jedno pozitívum. Malé deti umiestňovali k podstatne starším, ktorí plnili úlohu dozoru. Nenahradí to však rodiča a zvlášť, ak je k nemu dieťa pripútané, ako bol vtedy on ku mne. Tatino bol tatino...Tú jednu noc by som ochotne strávil aj v rohu chodby, a on by mal pocit, že som ho neopustil.

Rodič je ochotný pre svoje dieťa zniesť veľa. Dôležité je, aby dostal možnosť byť na blízku, zvládne to aj na prinesenej stoličke, hoci na chodbe.

Ostáva len veriť, že sa v parlamente z takejto rýdzo ľudskej a občianskej záležitosti nestane politická téma. Chcel by som tomu veriť...

Ján Šeďo

Ján Šeďo

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  318
  •  | 
  • Páči sa:  21 344x

Mám bližšie k seniorskému veku ako k mladosti. Život ma vyškolil v každom smere a za svoje názory sa nehanbím. Racionalita a zdravý sedliacky rozum za každých okolností, sú mojimi preferovanými pravidlami. Nestotožňujem sa s vypočítavými prospechármi a sebcami. Tieto atribúty budú sprevádzať aj moje články. Nevyhýbam sa žiadnej pozemskej téme, včítane politiky. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáSpoločnosťPolitika

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu