Ministerstvo kultúry v zrejmom rozpore so zákonom zmenilo štatúty a zriaďovacie listiny rezortných organizácií. Viaceré ich základné kompetencie prenieslo na nový celorezortný subjekt, tzv. Správu rezortných zariadení. Fakticky touto centralizáciou likviduje právnu subjektivitu kultúrnych inštitúcií v zriaďovacej pôsobnosti rezortu a robí ich značne nesvojprávnymi. Vyvolalo to búrku pohoršenia. Zaznelo aj tvrdenie, že ide o bezprecedentný krok, ktorý nemá obdobu. Nuž, nepochybne je to podlosť najhrubšieho zrna, ale vonkoncom nie bezprecedentná.
Tomu, čo teraz spáchali Šimkovičová s Machalom, sa ako vajce vajcu podobá podraz z produkcie tretej Mečiarovej vlády. Vtedajší minister kultúry Ivan Hudec síce na rozdiel od kultúrneho nedôchodčaťa Šimkovičovej vedel, čo je kultúra, no bol to kovaný komunista. A ako komunista vedel aj to, že najväčšou prekážkou budovania autokracie je slobodná a nezávislá kultúra a umenie. Preto na prelome rokov 1996/1997 vymyslel model ovládnutia kultúry cez tzv. krajské intendantúry. Jednotlivé rezortné organizácie mali stratiť právnu subjektivitu a tá mala byť prenesená na servilné a poslušné intendantúry. Zjednodušene povedané, iný bol len nadpis. Namiesto Správy rezortných zariadení to boli intendantúry. Keď dnes sledujem žalostnú osamelosť riaditeľa Hudobného centra Igora Valentoviča, ktorý ako jediný nazval veci pravým menom, tak si spomínam na ešte starší model likvidácie slobodnej kultúry – normalizáciu. Technické riešenie bolo síce iné, ale cieľ a výsledok rovnaký.
Nuž a ako to v minulosti dopadlo? Mečiarovcom to nevyšlo, lebo s divadelníkmi na čele prešla kultúrna obec do masívnych štrajkov. Pridali sa vysokoškoláci aj široká verejnosť. Minister Hudec v hanbe zutekal s kabátom prehodeným cez hlavu a nakoniec padol aj Mečiar. Ináč to ale bolo za normalizácie. Najprv sme začali odporovať zlu príliš potichu, potom len šepkať, až napokon sme už len mlčali. A bolo vymaľované. Kolaborácia sa rozbehla s vetrom o preteky.
A ako to dopadne teraz? Neviem. Ale zmocnil sa ma hrozný smútok. Smútok, keď vidím tú až tragickú osamotenosť Igora Valentoviča a keď počujem to strachopudské ticho v rezorte kultúry. To mlčanie za normalizácie sa ešte dalo ako tak pochopiť – mierilo na nás 6 300 tankov a skoro pol milióna okupantských vojakov. Dnes na nás nemieria tanky, tak prečo mlčíme? Lebo sa bojíme o svoje funkcie, o dotácie, lebo sme spohodlneli a čakáme, že „ono“ „sa to“ nejako vyrieši. Proste to tej Šimkovičovej dovolíme. A ministerka Šimkovičová tým, že vo svojom rezorte úspešne rozbehla a realizuje neonormalizáciu, je oveľa, oveľa úspešnejšia než Mečiarov poskok Hudec. Dokonca v istom zmysle sa stala najúspešnejšou ministerkou Ficovej piatej vlády.
