Začalo to Vladimírom Mečiarom. Jeho gangsterské metódy sa zapísali do dejín ako temná kapitola: únos prezidentovho syna, krv na rukách v prípade Remiáša, privatizácia šitá na mieru vyvoleným. Z demokracie si spravil divadlo, zo štátu rukojemníka. Po ňom tu ostal chaos, z ktorého sa Slovensko spamätáva dodnes.
Potom prišiel Robert Fico. Ten už nemusel chodiť za mafiánmi – štát si podriadil elegantnejšie. Vytvoril armádu lojálnych úradníkov a straníckych nominantov, ktorí poslušne prikyvujú a čerpajú eurofondy ako zlatú baňu. Slovensko sa zmenilo na firmu, kde občan neznamená klienta, ale len štatistiku vo voľbách.
Dnes sa z Fica stal štváč. Už mu nestačí rozkrádanie a manipulácia, teraz zúri a útočí na všetko, čo mu pripomína jeho vlastné zlyhania. Médiá, opozícia, občianska spoločnosť – všetko je preňho nepriateľ. Namiesto riešení ponúka len nenávisť. A Slovensko vedie nie dopredu, ale stále hlbšie do slepej uličky. A z nej nás nevyvedie ďalší spasiteľ, ale len silná občianska spoločnosť, ktorá bude od politikov vyžadovať transparentnosť a zodpovednosť. Pretože ak to neurobíme, hrozí, že sa budeme stále krútiť v kruhu medzi Mečiarom a Ficom, bez toho, aby sme sa pohli dopredu. Čím viac sa hneváme doma pri televízore, tým ľahšie si robia, čo chcú. Ak sa spoločnosť nezodvihne a nezačne žiadať poriadok, skončíme ako krajina, ktorá mala šancu – a premrhala ju. Slovensko sa musí rozhodnúť: buď sa zmieri s tým, že jeho osudom je večné rozkrádanie a štvavá politika, alebo konečne povie dosť. Pretože ak budeme mlčať, Robert Fico nebude posledný.
