V roku 1961 som sa na Strednú priemyselnú školu chemickú do Svitu hlásil s jasným cieľom – dostať sa na elitnú strednú školu. Hoci sa rovnaká škola otvárala aj v Strážskom, chýr o kvalite tej vo Svite ma priviedol sem. A neľutoval som. Mali sme skvelých profesorov, ktorí nás veľa naučili a skvelých spolužiakov z celého Slovenska. Celý náš školský život sa odohrával v jedinej dvojposchodovej budove. Na prvom poschodí boli triedy, na druhom internát pre chlapcov a dievčatá, oddelený len ľahkou priečkou. Na prízemí zas laboratóriá, kuchyňa, jedáleň a riaditeľský byt. Do školy sme tak chodili v prezuvkách a školské tašky sme vôbec nepotrebovali. S jednou knihou a zošitom pod pazuchou sme sa presúvali z internátu do tried a naspäť. V prezuvkách sme chodili aj na špičkový basketbal cez krátku spojovaciu chodbu do našej telocvične. Iskra Svit sa pred našim príchodom stala majstrom Československa v basketbale a postúpila do Európskeho pohára majstrov. Cez prázdniny zbúrali južnú stenu našej telocvične a postavili tribúnu pre 600 divákov. Z balkóna na západnej strane telocvične, ktorý bol vyhradený nám žiakom, sme sledovali zápasy s Honvédom Budapešť a CSKA Moskva.
Žili sme v meste, ktoré dýchalo baťovskou architektúrou, s nádherným výhľadom na Vysoké Tatry. Dozvedeli sme sa, že typické tehlové domčeky Baťa vybudoval ako sídlisko pre zamestnancov, no celé mesto chcel postaviť severne od železničnej trate. Zrejme preto dodnes stojí nadčasová kupolovitá budova železničnej stanice, ktorej hrubú stavbu postavil ešte Baťa, tak osamotene. Tatry sme si zamilovali a cez víkendy sme ich často navštevovali. Práve tam sa zrodila moja vášeň pre turistiku, ktorá mi zostala dodnes. V pamäti mi utkvel aj jeden zimný výstup na Skalnaté pleso, kde sme sa brodili metrovým snehom, len aby sme videli Tatranský pohár v zjazdovom lyžovaní.
Najkrajšie spomienky mám na internát. Na izbe č. 313 nás bývalo 26 chlapcov na poschodových železných posteliach. Keď niekto z nás dostal z domu balík s potravinami, za 5 minút bolo po ňom, všetci sme sa podelili. Škola sa rozširovala, bolo nadstavené tretie poschodie, na internát sme sa už všetci nepomestili. Na začiatku tretieho ročníka nás dočasne ubytovali v Štrbe v "Hostinci u Ečera", kde nás štyridsiatich natlačili do jednej veľkej miestnosti nad krčmou. Peniaze sme nemali, a tak sme dva týždne cestovali vlakom načierno. Mali sme dokonale premyslenú taktiku – hliadky na koncoch vozňa nás varovali pred sprievodcom a my sme sa presúvali do vedľajšieho vozňa. Až raz nás sprievodcovia obkľúčili z oboch strán. Našťastie, do cieľa bola už len jedna zastávka a nestihli nás všetkých skontrolovať. Doplatil na to len náš kamarát „Sťopa“. Dúfam, že tento náš prehrešok je po 62 rokoch premlčaný!
Rokmi sa na zlé zabúda, no tie príjemné spomienky si každých päť rokov radi oživíme na stretnutiach. Obe triedy nášho ročníka sme vnímali ako jeden kolektív, spájali nás spoločné laboratórne cvičenia, exkurzie, ale najmä život na internáte. Preto máme stretnutia spoločné od samého začiatku. Maturovalo nás 58 a našej stretávky po päťdesiatich rokoch sa zúčastnila presná polovica z nás - 29 absolventov. Teraz, po šesťdesiatich rokoch sa nás zišla iba štvrtina - 15. Šestnástym účastníkom stretnutia bol náš najväčší poklad, náš triedny profesor Eugen Kristiník, ktorý nechýbal na žiadnom jubilejnom stretnutí. Bol nám triednym celé štyri roky a my sme boli jeho prvou triedou. Pozná nás všetkých po mene a nezabudne nikdy zdôrazniť, že sme jeho najobľúbenejším ročníkom a ako jediní sa takto pravidelne stretávame. Posledných 10 rokov sa 7 - 12 najskalnejších spolužiakov stretáva prakticky každý rok.
Jubilejné stretnutie bolo v dňoch 17. - 19. septembra 2025 vo Svite. Oficiálny program začal vo štvrtok o 13:00 hod. stretnutím pred školou a prehliadkou celej školy. Keďže máme aj spolužiačku vozičkárku, ocenili sme bezbarierový prístup do všetkých priestorov školy. Náš triedny profesor poctivo vyšľapal po schodoch až na tretie poschodie, až po čakaní na fotenie pred vchodom sme mu ponúkli stoličku.
Po prehliadke školy sme sa presunuli do hotela Spoločenský dom na slávnostný obed.
Po príhovoroch sme si uctili pamiatku 17 spolužiakov, ktorí už nie sú medzi nami. Nasledoval slávnostný obed, krátka prechádzka, aby nám vytrávilo a následne posedenie s občerstvením a večerou na spôsob švédskych stolov. Pospomínali sme na školu, internát a všetko, čo s tým súvisí. Podozvedali sme sa novinky zo života spolužiakov za posledné roky. Postupne sme sa lúčili s tými, ktorí nezostávali na noc a prišli si pre nich príbuzní. Keď sme prediskutovali v užšom kruhu najvytrvalejších všetky témy, odobrali sme sa na lôžka do penziónu Koliba.
Zistil som, že nezadržateľne starneme. Kým pred 15 rokmi sme nechali postele nerozostlané, zabávali sme sa do rána, pred 10 rokmi sme sa odobrali na lôžka okolo tretej hodiny, tentoraz to bolo už pred polnocou. Napriek tomu bolo jubilejné pomaturitné stretnutie skvelou akciou. Dosýta sme si zaspomínali na staré dobré časy, keď sme boli mladí a zdraví. Už teraz sa teším na ďalšie stretnutie, ktoré sme si naplánovali už o rok, keď bude väčšina z nás oslavovať osemdesiatku! Spomenul som si na 82-ročného Nemca, ktorého som pred 30 rokmi našiel osamoteného stáť v sedle vysokotatranskej Ostrvy. Povedal mi vtedy, že dlhé roky chodili šiesti priatelia z NDR na spoločnú dovolenku do Vysokých Tatier. V posledných rokoch ich ubúdalo a tak vždy venovali tichú spomienku tomu, kto ich za posledný rok opustil, na tomto mieste nad symbolickým cintorínom. Tohto roku prvýkrát vyliezol na Ostrvu sám. Dúfam, že takéto sólo nášho posledného spolužiaka, ktorý príde na tradičné stretnutie sám, príde až o veľa, veľa rokov.
