Výrazne tak prekonala hranicu 11 dní, 15 hodín a 30 minút, ktorú v júni 2021 stanovila Soňa Kopčoková. Stala sa len druhou ženou, ktorá trasu zvládla bez podporného tímu. Dozvedel som sa to dnes ráno z Denníka N.
Eva Mareková dobehla pod Devín včera ráno (v sobotu 4. júla o 6:52 h ráno) a prepísala históriu. Dať takmer 770 kilometrov naprieč Slovenskom za 10 dní v týchto extrémnych letných horúčavách je až neľudský výkon. Úplne najšialenejšia je tá pasáž z titulku – že celú poslednú noc išla nonstop bez spánku, len aby ten rekordný čas udržala a dotiahla to do konca.
Spomínam si na nášho nebohého blogera, environmentálneho aktivistu Ruda Pada, ktorý ešte v minulom storočí prebehol bez podpory Cestu hrdinov SNP za neskutočných 7 dní. https://www.vetroplachmagazin.sk/rudo-pado-cesta-hrdinov-snp-za-7-dni-1788.
Výkon Rudolfa Pada z roku 1992 zostáva v kronikách slovenského ultrabehu zapísaný ako čisté vizionárstvo. V čase, keď pojem „trailový beh“ na Slovensku v podstate neexistoval, predbehol dobu o celé štvrťstoročie.
Pre predstavu, v akej športovej forme vtedy Rudo bol a ako presne jeho legendárnych 7 dní (konkrétne 7 dní a necelých 6 hodín) vyzeralo, slúžia zachované záznamy z jeho vlastného denníka:
Denník z trasy (Septembrový masaker 1992)
Rudolf Pado vyrazil z Duklianskeho priesmyku 19. septembra 1992 o 3:00 ráno. Jeho denný režim bol neúprosný – vstával okolo štvrtej ráno a končil neskoro v noci.
1. deň (Dukla ➔ Pustý mlyn): Hneď na úvod nakopol tempo, ktoré všetkým vyrazilo dych. Zvládol 123 km v náročnom teréne Ondavskej vrchoviny, Čergova a Šarišskej vrchoviny.
2. deň (Pustý mlyn ➔ Pánsky vrch): Prechod cez Volovské vrchy. Telo sa začalo búriť, nastúpili prvé krízy, no priemerná rýchlosť neklesala.
3. deň (Pánsky vrch ➔ Čertovica): Extrémna porcia kilometrov, v nohách mal už takmer polovicu celej trasy.
4. deň (Čertovica ➔ Gorgeiho tunel): Najkratšia etapa - 100 km, z Nízkych Tatier cez Veľkú Fatru a Kremnické vrchy.
5. deň (Gorgeiho tunel ➔ Horná Poruba): Prechod cez Kremnické vrchy a Žiar. Svaly už boli v totálnom kŕči, no poháňala ho čistá vôľa.
6. deň (Horná Poruba ➔ Bradlo): Prechod cez Strážovské vrchy a Biele Karpaty. Nastúpila spánková deprivácia, kedy človek spí doslova za chôdze.
7. deň (Bradlo ➔ Devín): Záverečný finiš cez Malé Karpaty. Na Devín dorazil 25. septembra v čase 12:15.
S čím a ako bežal?
Ak porovnáme Padov beh s dnešnými bežcami, vynikne absurdnosť vtedajších podmienok:
Parameter | Rudolf Pado (1992) | Moderný bežec (Dnes) |
Logistika | Bez podpory. Žiadne auto, žiadny masér. Všetko, čo mal, si niesol sám alebo dokúpil po ceste. | S podporou. Sprievodné auto, karavan, teplá strava každých 20 km, fyzioterapeut. |
Strava | Rožky, saláma, tavený syr z dedinských potravín, voda z prameňov. | Hydrolyzované gély, iontové nápoje, aminokyseliny, presne vážená sacharidová strava. |
Navigácia | Papierová turistická mapa, červená turistická značka na stromoch, intuícia. | GPS hodinky s nahratou trasou, navigácia v mobile, offline mapy s presným profilom. |
Obuv | Obyčajné dobové maratónky (žiadne tlmenie, žiadny grip). | Špeciálne trailové tenisky s vibramovou podrážkou a tlmením, ktoré sa menia 3-krát za trasu. |
Keď Rudo Pado o tomto svojom výkone neskôr, už ako starší pán, hovoril, spomínal na to bez akejkoľvek pýchy. Tvrdil, že to nebral ako honbu za slávou, ale ako osobnú výzvu a prepojenie s prírodou. To, že jeho čas 7 dní dokázali slovenskí bežci prekonať až po 30 rokoch (aj to s kompletným technologickým a logistickým zázemím), len dokazuje, aký obrovský športovec to bol.
