
Pri pozeraní príspevku som si predstavila autobus, ktorý viezol deti domov zo školy, decka sa hrajú, smejú, rozprávajú, tešia sa, veď sa ide domov... a zrazu veľký tresk… a nič… iba ticho a všade veľa krvi... a potom mi prebehol mysľou film zostrihaný z mojich vlastných spomienok na túto školu a 6 rokov strávených v nej.
Al Aqida, tak sa volá táto škola. Je to vlastne 12-ročné lýceum, ktoré sa kedysi, za mojich čias považovalo za najlepšie v krajine a dostať sa naň nebolo také jednoduché. Systém fungoval tak, že všetky deti, ktoré bývali v tej istej štvrti prijať museli, ak niekto býval inde, tak ako ja, musel mať buď protekciu alebo byť v niečom výnimočný. Ako som sa tam dostala ja, netuším. Tých 12 rokov je rozdelených na 2 etapy. Prvá, šesťročná je asi ekvivalent slovenskej základnej školy, ďalších šesť rokov je stredná škola, ktorá sa končí maturitnými skúškami.
Škola je časťou veľkého komplexu budov mníšskeho rádu, ktorý ju spravoval od nepamäti. Súčasťou komplexu je kostol a ubytovanie mníšok. Celé je to postavené do tvaru písmena U s veľkým nádvorím v strede, kde sme sa hrávali počas prestávok a kde sme každé ráno nastúpení v pozore vztyčovali vlajku a povinne sa modlili. Asi otčenáš, nie som si istá, u nás doma sme neboli nijako nábožensky vedení, v každom prípade som ako papagájik rapotala to, čo všetci ostatní. Potom sme si vypočuli zopár oznamov od riaditeľky, Masiour Souzane, a každodenný dril sa mohol začať.
Takže som bola prijatá a prvý školský deň som strávila s jednou pani učiteľkou, ktorej ma prišlo ľúto keď videla, že sama s plačom stojím v strede nádvoria, lebo som nevedela kam mám isť keďže som po arabsky nerozumela ani slovo. Vodila ma z triedy do triedy podľa toho, kde mala hodinu a ja som sedela vedľa nej a nemo pozorovala dianie a snažila aspoň trošku porozumieť. Nie nadarmo sa hovorí, že deti sa cudzie jazyky naučia veľmi rýchlo. Za mesiac som už veselo rapotala s deckami nielen po arabsky, ale už som vedela aj trochu po anglicky a po francúzky, keďže tieto dva jazyky sa vyučovali od prvej triedy.
Hodiny francúzštiny sme mali s jednou mníškou, už si nepamätám jej meno, ale pamätám sa, ako nám premietala rozprávky vo francúzštine a ako sme sa učili spievať francúzske detské pesničky. Bohužiaľ, v druhom ročníku nám zrušili aj francúzštinu aj angličtinu, ževraj príkazy zhora a povedali, že angličtina sa bude vyučovať až od 5 triedy tak, ako vo všetkých ostatných školách a francúzština vôbec. Nebyť toho, teraz by som krásne hovorila aj po francúzky, a rozumela môjmu šéfovi, keď sa rozpráva so svojou sekretárkou.
Našla som si kamarátky, ich mená mi už vypadli z hlavy, ale spomínam si na dve, jedna sa volala Nadia a druhá Tara. Nadia bola tak trošku utiahnutá, skromná, decká sa s ňou nechceli hrať, šírili sa nepekné reči o jej mamke. Keď sme sa spriatelili, povedala mi, že jej mamka žije na Pobreží slonoviny, a ju vychováva jej teta, známa speváčka a stará mama. Keď si na to teraz tak spätne spomínam, myslím, že tá speváčka bola jej mama, len sa asi hanbila to priznať. Totiž, o tej speváčke sa hovorilo že bola prostitúka. Nech bolo ako bolo, mne to bolo jedno, a posledné asi 2 roky sme boli nerozlučné. Raz ma pozvala domov, bývali v starom domčeku blízko školy. Zariadený bol veľmi skromne a jej tetu som tam nevidela. Myslím, že to bolo v 6 triede, keď sme sa rozhodli, že vyskúšame ako chutí cigaretka. Už neviem, ktorá z nás ju doniesla, ale viem, že po poslednom zazvonení sme sa zavreli na záchode a celú sme ju vyfajčili. Bohužiaľ, všimla si to nejaká učiteľka alebo nás bonzla spolužiačka, to sa už nikdy nedozviem. Viem iba to, že na druhý deň sme boli u Masier Souzan na koberci a prísne nám povedala, že chce vidieť našich rodičov. Bála som sa hrozne. Ked naši prišli, zavolala ma do kancelárie. Matne si spomínam ako povedala, že nám to tentokrát prepáči…
Tara bola pravý opak, sebavedomá, vždy stredobodom pozornosti, veľmi dobrá žiačka. Jej rodičia boli dosť bohatí, a tak to bolo vidieť aj na jej oblečení. Aj keď sme všetci nosili uniformy, biele šaty v lete a čierne v zime, materiál, topánky, školské potreby boli zásadne dovezené z Anglicka. Bývala v nádhernej vile a doma mali asi 3 autá.
Život v škole bol hektický. Veľa sme sa učili, stále nejaké skúšky a písomky. Mali sme volejbalové a basketbalové družstvá, ktoré vždy patrili medzi špičku a vyhrávali všetky školské súťaže. Chodili sme na výlety a organizovali sa rôzne akcie.
Raz, nepamätám sa v ktorom ročníku to bolo, sa v škole začali diať zvláštne veci. Všetko sa rekonštruovalo, maľovalo, čistilo a všade bolo cítiť napätie. Potom nám riaditeľka povedala, že nás príde navštíviť pán prezident. Keď prišiel ten deň, celá škola bola v pohotovosti, my decka nastúpené v radoch podľa ročníkov a v strede nádvoria na luxusnej sedačke sedel Saddám s našou pani riaditeľkou a zopár ďalších ľudí, jeho sekretár stál ako vždy za ním. Spievali sme nejaké pesničky a niekto niečo recitoval. Nepamätám sa čo nám hovoril, ale keď skončil povedal, že máme k nemu po jednom prísť a že nám dá darček. Tak sme ako husi pochodovali, a každá z nás dostala zlatú retiazku s príveskom. Tú retiazku mama pri najbližšej príležitosti „darovala strane”, keď vyberali od ľudí príspevky na vojnu s Iránom. Neprispieť ničím by neriskoval ani ten najchudobnejší z chudobných, tak sme im vrátili to, čo nám dali.
Keď som skončila 6. ročník, rodičia sa rozhodli premiestniť ma do inej školy, bližšie k nášmu domu. Kamarátstva sa popretrhali, ale zážitky a spomienky ostali. O Nadii neviem nič, Tara sa vydala a žije v Malajzii, v každom prípade viem, že každá z nás mala šancu niečo v živote dokázať, zažiť, vidieť…, tie tri dievčatká v tom autobuse tú šancu nikdy mať nebudú.
A z toho je mi smutno.






