Toto leto som v Gruzínsku strávila až šesť týždňov, čo bola doteraz moja najdlhšia dovolenka. Chodíme iba tam, pretože letenky sú celkom drahé a finančná situácia nám nedovoľuje cestovať aj do klasických prímorských destinácií, kam chodia všetci ostatní.
Tentokrát sme sa prvý raz odhodlali cestovať s prestupom. Keď sme leteli prvýkrát, bolo to celé také hektické. Najprv vlakom do Kyjevu a z Kyjevu starým ruským lietadlom do hlavného mesta Gruzie, Tbilisi. Tam sme skoro prišli o život pri pristávaní, kedy sa nám až na tretí a posledný pokus otvoril podvozok. Mala som tri roky, takže si to nepamätám, asi som to aj mala na háku. Potom sme boli v Gruzínsku v mojich ôsmich rokoch, ďalej keď som mala štrnásť a neskôr v devätnástich. To sme chodili stále priamym letom z Viedne do Tbilisi. No a tentokrát sme teda zvolili prestup v Ríme leteckou spoločnosťou Alitalia. Bolo to tak cenovo výhodnejšie a mne sa to celkom páčilo, keďže milujem lietanie. Hlavne vzlety a pristátia. Je to trochu taký adrenalín. A ten pocit v oblakoch, akoby som mala nad celým svetom kontrolu. Kúpili sme si teda letenky cez pelikan a postupne sme začali nakupovať pre rodinu darčeky. Mamina mala cestovnú horúčku už mesiac pred cestou. Vytiahla kufre a začala baliť. Celý mesiac sme mali kufre rozložené v obývačke, stále sa vybaľovali a znova balili. Vážili sme ich, prehadzovali veci, zapisovali sme si, čo v ktorom kufri máme. Aspoň približne.
Na druhej strane je to asi v pohode. Predsa zbaliť troch ľudí na šesťtýždňovú dovolenku je trochu silná káva. Nie je to len víkendový pobyt v Tatrách.
Nastal deň D. Alebo skôr C. Cesta dlhá 3000 kilometrov. Tatino má skvelú sestru, ktorá nás vždy ochotne odviezla so všetkými tými kuframi na letisko. Vítal nás Schwechat. Neviem prečo, ale viedenské letisko sa mi vždy páčilo. Teta nás vyhodila pred letiskom a odišla. Chcek-in bol celkom hektický, keďže sme boli na termináli medzi prvými a museli sme ísť na smer Rím. Keď sa otvoril terminál, nevedeli sme ku ktorému pultu sa máme postaviť. Ale keďže sme boli tí prví, odbavili nás pri pulte pre cestujúcich prvou triedou. Keď sme už dostali štítky a naše palubné lístky, cestujúcich už striktne oddeľovali a na odbavenie cestujúcich ekonomickou triedou sa vytvoril celkom dlhý zástup nedočkavých cudzincov. Mali sme čas, tak sme sa prechádzali, skočili sme si nakúpiť do potravín niečo pod zub. Potom sme sa teda presunuli už ku kontrole. Dávala som si veľký pozor na to, aby som všetku bižutériu a drobné, všetko kovové dala zo seba dolu. Všetky tieto záležitosti som si napchala do kabelky. Rodičia prešli kontrolou úplne bez problémov. A ja, čo som si bola istá, že nemám nič kovového pôvodu, prešla som si sebavedome cez detektor. Píííííííííííííp, detektory sa rozsvietili na červeno a mňa doslova zamrazilo. Rozmýšľala som, ako sa po nemecky povie, že nemám titánové koleno. Pristúpila ku mne našťastie žena a začala ma prehľadávať. Samozrejme, na nič neprišla. Chytala ma skoro všade a mne to bolo tak trápne, že som sa začala smiať. Colníčka sa na mňa pozrela a tiež sa rozosmiala. Kývla rukou, že mám ísť ďalej. Mne to nedalo a prehľadávala som si vrecká. V momente, keď som si nasadzovala náušnice, napadlo mi. Vo vlasoch som mala mašľu, v ktorej bol drôt, aby my držala. No super. Toľko stresu kvôli jednému drôtiku vo vlasoch. Nevadí, pobavili sme sa. Let do Ríma trval asi hodinu a pol. Bezproblémový let. Ani som si nevšimla, že letíme.
Do Ríma, na Da Vinciho letisko, sme prileteli bez ujmy na zdraví a tam sa začalo naše zhruba osemhodinové čakanie na let do Tbilisi. To čakanie potrebuje samostatný článok. Pretože to stojí za to.