O ľuďoch a hárkoch, ktoré vám na chvíľu ovládnu život
Na papieri to vyzerá jednoducho. Vytlačíte hárky, vezmete pero, oslovíte ľudí, nazbierate potrebný počet podpisov a odovzdáte ich.
Keď to robíte štvrtýkrát, dokonca máte pocit, že už presne viete, do čoho idete.
Neviete.
Zbieranie podpisov je totiž oveľa menej o papieroch a oveľa viac o ľuďoch. A dosť veľa aj o vlastnej hlave.
Musíte vyjsť z komfortnej zóny. Byť trochu drzý, ale stále slušný. Vedieť, kedy ešte vysvetľovať a kedy radšej ustúpiť. Zvládnuť odmietnutie, občas nepríjemnú poznámku a niekedy aj reakciu, pri ktorej si poviete, že dnes už možno stačilo.
A hlavne sa naučiť nebrať každé „nie“ osobne.
Osloviť či neosloviť?
Suseda z vedľajšej ulice umýva okná. V podstate sa nepoznáme. Hlavou mi okamžite ide: Mám ju osloviť? Nemám? Nebudem otravná?
Tak aspoň pozdravím. Prehodíme pár viet o počasí, či bude alebo nebude pršať. Úplne obyčajný susedský small talk.
A potom si poviem – dobre, keď už som tu.
„Môžem sa vás niečo opýtať?“
Na čo podpis potrebujem? Prečo kandidujem? Čo vlastne chcem robiť? Začneme sa rozprávať. O chvíľu zavolá manžela, potom dospelé deti.
Výsledok: štyri podpisy a veľmi príjemný rozhovor.
Pritom chýbalo málo a zostala by som len pri debate o daždi. Pri zbieraní podpisov totiž niekedy nie je najťažšie získať podpis. Najťažšie je prekonať prvú otázku vo vlastnej hlave: Mám toho človeka vôbec osloviť?
Napísať či nenapísať?
Pred piatimi rokmi sa nám stratil kocúr. Vďaka sociálnym sieťam a všímavosti ľudí z vedľajšieho sídliska sa našiel. Postarali sa oňho, kým sme sa k nemu dostali. Potom išiel život ďalej a prakticky sme sa nekontaktovali.
O päť rokov neskôr pozerám na počet podpisov a napadnú mi práve oni.
Napíšem? Nenapíšem? Nebude zvláštne ozvať sa po rokoch práve teraz, keď niečo potrebujem?
Napísala som.
A klaplo to.
Bola z toho milá susedská návšteva, spomínanie na kocúra, dobrý rozhovor a ďalšie podpisy.
Inventúra telefónneho zoznamu
Potom prídu spolužiaci, bývalí kolegovia, známi a ľudia, s ktorými sa roky sledujeme na sociálnych sieťach a pravidelne si sľubujeme: Musíme sa už konečne stretnúť.
Väčšinou prišlo: „Jasné, kedy prídeš?“ Alebo ešte lepšie: „Zober viac hárkov, opýtam sa aj susedov.“
A z jedného podpisu sú zrazu štyri, desať či celý hárok.
Spolu aspoň na štartovaciu čiaru.
Rovnakú matematiku pritom riešia aj ďalší nezávislí kandidáti. Každý počíta podpisy, oslovuje rodinu, kamarátov či susedov a premýšľa, koho ešte neoslovil.
A tak si celkom prirodzene pomáhame aj navzájom.
Každý máme svoj okruh rodiny, priateľov a známych a vieme si navzájom pomôcť dostať sa aspoň na štartovaciu čiaru. Vo voľbách možno budeme súperiť, môžeme mať rozdielne názory aj priority, ale v tejto chvíli máme všetci v rukách podobný hárok a v hlave veľmi podobnú kalkulačku.
Je na tom niečo sympatické. Pomôcť si navzájom aspoň na štart.
A keď sa do zbierania pustia aj susedia, priatelia a rodina, začne malá lokálna absurdita.
„Prišla som po podpis.“
„Neskoro, už som podpísal susedovi.“
O ulicu ďalej: „Hárok? Ten tu už bol včera.“
Začneme si navzájom „kradnúť obete“ a zisťujeme, že každý pozná každého cez ďalších dvoch ľudí. Pre zberača trochu frustrujúce. Pre výsledok vlastne skvelé.
A potom príde studená sprcha
Samozrejme, nie všade to ide ľahko.
Máme krčmu, do ktorej chodíme pravidelne. Štamgasti, zdravíme sa, spoločná radosť pri športových víťazstvách, spoločné nadávanie na politiku. Človek by si pomyslel: Tu by mohla byť podpora.
Nebola.
Namiesto podpisov prišla pomerne ostrá debata. Všetci politici kradnú, všetci sľubujú, nič sa nezmení, nič podpisovať nebudeme. Vysvetľujem, diskutujeme, argumentujeme.
A po čase je jasné:
Tadiaľto vlak nejde.
Inokedy už podpis dokonca máte. Mladý muž podpíše, začne sa pýtať, kto som, a zrazu mu dôjde:
„Ja už viem. Čítal som vaše príspevky. Váš názor sa mi nepáči. Ja vás nepodporím.“
Škrt cez celý riadok.
A bolo.
A niekedy sa nedostanete ani tak ďaleko. Odoženú vás gestom ešte predtým, ako stihnete otvoriť ústa.
Studená sprcha. Otočíte sa a idete ďalej.
A potom príde druhý dych
Práve vo chvíli, keď už máte podpisov plné zuby a v duchu rozmýšľate, či to vôbec dáte, sa niekto ozve sám.
„Videla som, že zbieraš podpisy. Pošli mi hárok.“
Niekto donesie tri podpisy, niekto desať a niekto vás prekvapí desiatkami – bez toho, aby ste ho vôbec prosili.
A vtedy človek chytí druhý dych.
Nie preto, že by bola misia zrazu jednoduchá. Ale preto, že nečakaná pomoc príde presne vo chvíli, keď ju potrebujete najviac.
Niekedy si prídete po podpis a odídete s príbehom
Na tomto celom ma fascinuje ešte niečo. Niektorí ľudia vám spolu s podpisom ponúknu kus svojho života.
Najmä starší. Zaspomínajú, čo kde kedysi stálo, ako sa zmenila ich ulica, čo fungovalo a čo podľa nich fungovať prestalo. Prídete po jeden podpis a zostanete na rozhovor.
Iní vás naopak vyspovedajú do morku kostí. Prečo kandidujete? Čo chcete zmeniť? Prečo by vám mal niekto veriť? Čo ste už urobili? A čo z toho budete mať vy?
Občas máte pocit, že vás za desať minút vyzliekli donaha.
Nie je to vždy pohodlné. Ale je to skvelé zrkadlo.
Pri zbieraní podpisov som si myslela, že budem ľuďom vysvetľovať, prečo kandidujem. Nakoniec ma často prinútia vysvetliť si to ešte raz samej sebe.
Je to spoločenská zodpovednosť? Chuť niečo zmeniť? Osobná ambícia? Asi z každého trochu.
Jedno však viem.
Ak chcem, aby sa niečo zmenilo, nestačí iba frflať. V istom momente treba urobiť ďalší krok.
Nezávislá neznamená sama
A potom sú tu ľudia, ktorých netreba presviedčať. Manžel. Rodina. Dobrí priatelia. Ľudia, na ktorých je spoľah.
Keď už nevládzete, nakopnú vás. Keď nestíhate, vezmú časť starostí na seba. Kým vy ešte rozmýšľate, koho osloviť, oni už majú hárok u susedov. Často urobia viac než vy sami.
Najdôležitejšie však je, že ich podpora nie je podmienená výsledkom.
Podržia vás aj vtedy, ak to nevyjde.
A možno práve preto si človek môže dovoliť riskovať.
Misia pokračuje
Tento text píšem ešte počas zberu, takže záverečnú scénu zatiaľ nepoznám. Stále niekto povie áno, niekto nie, niekto ma prekvapí a niekto pošle hárok ďalej.
Jednu vec už však viem.
Zbieranie podpisov nie je skúška toho, či dokážete každého presvedčiť. Je to skôr skúška toho, či po odmietnutí dokážete osloviť ďalšieho človeka – a pritom zostať slušní, empatickí a sami sebou.
Potom vezmete hárok a pero a idete znova.
Mission: Possible.
