Keď sa hovorí o problémoch kultúrnych inštitúcií, najčastejšie sa spomínajú peniaze. Nízke rozpočty, chátrajúce budovy, nedostatok financií na obnovu a výskum, malé platy zamestnancov...
Regionálnu kultúru sledujem už roky. Ale až vlastná skúsenosť počas zamestnania v kultúrnej inštitúcii mi ukázala, že existuje oveľa väčší problém než nedostatok peňazí: Odchod odborníkov.
Odchod odborníkov z kultúrnych inštitúcií
Nie je to jav, ktorý by si verejnosť všimla na prvý pohľad. Návštevník príde napríklad do múzea a stále vidí otvorené dvere, výstavy, vitríny, zbierky...
Ak je aj niečo zanedbané, zastarané či roky bez zmeny, návštevník si to zvykne zdôvodniť: Nie sú peniaze. Veď je to „len“ kultúra.
Podobne sme si zvykli vysvetľovať aj odchody ľudí: Majú malé platy. Našli si niečo lepšie.
A tým je to, zdá sa, vysvetlené.
Lenže, ono to nie je také jednoduché.
Ľudia, samozrejme, menia zamestnanie z rôznych dôvodov, a tým môžu byť aj platy. Ale ak z jednej inštitúcie zrazu odchádzajú jeden za druhým aj ľudia, ktorí jej venovali roky života, nestačí donekonečna hovoriť o platoch a prirodzenej fluktuácii. Treba sa začať pýtať prečo.
Za posledné roky som spoznala viacero ľudí, ktorí z kultúry odišli. A niekde nešlo len o jednotlivcov. V Liptovskom múzeu odišlo v roku 2024, po nástupe nového riaditeľa, sedemnásť zamestnancov, medzi nimi aj dlhoroční odborní pracovníci. Odchody pokračovali aj v roku 2025 a pokračujú aj v tomto roku. Sedemnásť ľudí za jediný rok – a vôbec nehovoríme o sezónnych pracovníkoch – už nie je číslo, nad ktorým by mal zriaďovateľ mávnuť rukou a verejnosť sa mala uspokojiť s vysvetlením: nízke platy, prirodzená fluktuácia, konsolidácia...
Je zvláštne, ako málo vážnosti sa tomuto problému pripisuje, hoci sa o ňom vie a jeho negatívne dôsledky môžu byť pre kultúrne inštitúcie nenávratné.
Keď odíde lekár alebo vedec, spoločnosť si uvedomuje stratu. Keď odíde múzejník, málokto sa nad tým pozastaví.
Dôsledky sa však prejavia neskôr. V expozíciách, ktoré už neprinášajú nové poznanie. V projektoch, ktoré sa opakujú. V zbierkach, o ktoré sa systematicky nikto nestará. V regiónoch, ktoré postupne strácajú vlastný príbeh.
Navonok možno všetko funguje. Dobiehajú veľké investičné projekty pripravené a rozbehnuté už v minulosti. Ich výsledky však vidíme dnes – a tak sa ľahko stanú vizitkou súčasnosti. Ale dôležité je aj to, čo vzniká dnes pre ďalšie roky.
Kultúrne dedičstvo netvoria len budovy a predmety. Tvoria ich aj ľudia, ktorí im dávajú význam. Keď sa vlastná odborná práca inštitúcie začne strácať, kultúra má vážny problém. Štatistiky návštevnosti, krásna reklama ani prezentácia aktivít iných organizácií pod hlavičkou inštitúcie nenahradia jej vlastný odborný obsah a zmysel.
Keď múzeum poskytne už len kulisy
Aby nevzniklo nedorozumenie: Problémom nie je, že napríklad do múzea či skanzenu prídu včelári, poľovníci, ovčiari, remeselníci, astronómovia alebo rôzne iné združenia.
Práve naopak.
Múzeum má byť živým miestom. Má prepájať odborníkov, komunity, nositeľov tradícií, spolky aj verejnosť. Takáto spolupráca môže byť mimoriadne hodnotná.
Problém nastáva niekde úplne inde: Keď samotné múzeum k podujatiu nepridá takmer nič.
Keď jeho odborní pracovníci nevytvoria kontext, nepripravia výklad, neprepoja tému so zbierkami, históriou regiónu či výskumom. Keď inštitúcia neprinesie vlastnú odbornú hodnotu, len poskytne areál, elektrinu, toalety, propagáciu a otvorenú bránu.
Keď poskytne len kulisy. A potom si podujatie zapíše do svojej činnosti. Na fotografiách to vyzerá výborne. Plný areál. Ľudia. Program. Aktivita. Lenže počet ľudí za bránou ešte nie je meradlom múzejnej práce. Ak múzeum iba poskytuje atraktívny historický priestor pre aktivity iných, treba si položiť vážnu otázku:
Je ešte tvorcom odborného obsahu alebo už len jeho prenajímateľom?
Pretože spolupráca je vtedy, keď obe strany niečo prinesú. Ak jedna strana prinesie obsah a druhá otvorenú bránu, máme síce vydarené podujatie, ale ešte nie nevyhnutne kvalitnú múzejnú činnosť. A to je podstatný rozdiel. Rozdiel medzi spoluprácou a nahrádzaním vlastnej odbornej činnosti cudzou aktivitou.
Kto vedie kultúrne inštitúcie? Odborník, manažér alebo...?
Keď z kultúrnej inštitúcie odíde dobrý odborník, odchádza s ním aj časť jej pamäti. Keď ju stráca inštitúcia, stráca ju aj región. A z pamäti regiónov sa skladá pamäť národa.
Z rozhovorov s ľuďmi z kultúry a z dlhšieho pozorovania tohto prostredia poznám aj jeden veľmi znepokojivý dôvod odchodov: frustráciu z prostredia, v ktorom odbornosť prestáva byť hodnotou, iniciatíva je na príťaž a kritická otázka sa mení na „neposlušnosť“.
Odborné vedomosti sa pritom budujú roky – znalosť zbierok, príbehov predmetov, histórie regiónu, osudov darcov či posledných remeselníkov ovládajúcich staré techniky. Stratiť sa však môžu za pár mesiacov.
Nie každé nové vedenie je zlé a nie každý človek prichádzajúci zvonka je zlý manažér. Problém nastáva napríklad vtedy, keď nedokáže oceniť to, čomu sám nerozumie, alebo sa cíti ohrozený schopnými ľuďmi s vlastným názorom. Vtedy môžu na odbornej inštitúcii vzniknúť nenávratné škody.
Na odstránenie nepohodlného človeka netreba ani výpoveď. Moderný manažment pozná predsa aj sofistikovanejšie možnosti. Stačí postupne znevažovať jeho odbornosť, spochybňovať prácu, ktorá bola dovtedy pre inštitúciu prínosom, zmenšovať jej význam či výsledky. A niekedy stačí zobrať kompetencie, zmeniť podmienky alebo zrušiť pracovné miesto. Prípadne rovno celé oddelenie. Na papieri reorganizácia, konsolidácia. V skutočnosti môže byť výsledkom inštitúcia, ktorej sa zvýšili náklady, prišla o odborníka alebo prínosného pracovníka, a ešte si to vykáže ako zefektívnenie. Samozrejme, všetko so súhlasom zriaďovateľa. Veď prečo by mal pochybovať o vedení, ktoré si sám vybral? Prípadne priznať, že pochybil, keď ignoroval kopiace sa sťažnosti od zamestnancov inštitúcie. To, že pracovné miesto, ktoré desiatky rokov prinášalo výsledky a plnilo konkrétnu funkciu, sa zo dňa na deň stane „nepotrebným“, očividne kompetentných netrápi. O to vážnejšie je, ak takéto zmeny prebiehajú tajne, bez transparentnej odbornej diskusie a zamestnanci, ktorých sa bezprostredne dotýkajú, sa o nich dozvedajú až dodatočne.
Keď som koncom decembra 2025 ako zamestnankyňa Liptovského múzea poslala predsedníčke ŽSK urgentný podnet na prešetrenie dlhodobých problémov v tejto zriaďovateľskej inštitúcii, nešlo o tému, o ktorej by župa dovtedy nevedela. Podnet som poslala po tom, ako sa medzi zamestnancami začali šíriť neoficiálne informácie, že riaditeľ múzea tajne pripravuje zrušenie nášho oddelenia. O dlhodobých problémoch v Liptovskom múzeu boli okrem županky opakovane informovaní dnes už bývalými zamestnancami aj členovia kultúrnej komisie, poslanci či podpredsedovia župy.
Pýtali sme sa zriaďovateľa, keďže riaditeľ múzea sa vyhýbal komunikácii, prečo sa má rušiť fungujúce oddelenie, ktoré malo výsledky, a žiadali sme preveriť, čo sa v inštitúcii deje. V tom čase sme ešte netušili, že zmena organizačnej štruktúry už bola župou schválená. Odpoveď županky bola stručná, v zmysle, že zmeny organizačnej štruktúry, pracovísk a úloh zamestnancov sú v kompetencii štatutára, ktorý za organizáciu zodpovedá.
A tu sa ukazuje zvláštny paradox. Zriaďovateľ sa môže odvolať na kompetenciu riaditeľa, no zároveň organizačné zmeny schvaľuje. A o necelé tri mesiace, začiatkom roka 2026, schválil v Liptovskom múzeu ďalšiu zmenu organizačnej štruktúry.
Zaujímavé je, ako sa pri takýchto rozhodnutiach delí zodpovednosť. Keď treba zmenu schváliť, potrební sú obaja. Keď treba vysvetliť jej dôvody a následky, zodpovedný akoby nebol nikto. Riaditeľ má súhlas župy, župa sa odvolá na riaditeľa. A čím menej otázok okolo toho vznikne, tým lepšie. Zvlášť vo volebnom roku.
A že sa následne prijme človek na vykonávanie tej istej agendy pod inou pracovnou pozíciou? Nuž, papierovo to nie je problém. A vždy sa nájdu zamestnanci, ktorí to budú robiť aj za takýchto podmienok.
A možno práve to je na tom najdesivejšie.
Kto chráni odborných pracovníkov?
Ak takéto zmeny schvaľuje zriaďovateľ, ktorý zároveň vybral vedenie inštitúcie a má ho kontrolovať, vzniká otázka, ktorú by sme nemali zametať pod koberec: Kto v takom systéme chráni inštitúciu a jej odborných pracovníkov, keď problém vznikne práve medzi nimi a vedením? A čo ak sa sťažnosti týkajú aj ľudí, ktorí majú zamestnancov zastupovať a chrániť?
Ak sa organizačná štruktúra mení podľa toho, koho vedenie chce alebo nechce v inštitúcii, a nie podľa toho, čo inštitúcia potrebuje, účet za takéto personálne upratovanie napokon zaplatí práve inštitúcia.
Otázka však zostáva: Hľadá sa skutočne problém – alebo spôsob, ako vysvetliť, že problém nie je?
A čo ak o problémoch vedia aj tí, ktorí by mohli zasiahnuť, a predsa náprava nepríde? Potom sa netreba čudovať, že sa podobným systémom darí – politická príslušnosť na tom, zdá sa, veľa nemení.
Aj výberové konania majú v takom prostredí zvláštnu atmosféru. Zamestnanci kultúrnych inštitúcií sa časom naučia byť pozoruhodne dobrými prognostikmi. Meno budúceho riaditeľa niekedy poznajú skôr, než zasadne výberová komisia.
Možno náhoda. Možno mimoriadne rozvinutá schopnosť predpovedať budúcnosť.
A potom odborníci odchádzajú...
Niektorí potichu. Niektorí nahnevaní. Niektorí po dvadsiatich rokoch práce. A niektorí jednoducho preto, že už nechcú každý deň bojovať o veci, ktoré by v odbornej inštitúcii mali byť samozrejmosťou.
Na ich miesta prídu ďalší ľudia. Dvere múzea zostanú otvorené. Výstava sa nainštaluje. Podujatie sa uskutoční. Aj odborné výstupy budú. Urobia ich iní, inštitúcia ich zastreší. Na sociálnych sieťach pribudnú fotografie. A verejnosť možno ani nezistí, čo sa vlastne stalo.
Lenže inštitúcia už bude o niečo chudobnejšia. Nie o položku v rozpočte. O pamäť. O skúsenosť. O odbornosť.
A čo tí, ktorí zostali?
Nie každý, kto zostane, súhlasí. Nie každý je spokojný.
Niekto potrebuje prácu, niekto má krátko do penzie, niekto nechce začínať odznova.. A hlavne videli, čo sa stalo tým, ktorí sa ozvali.
Možno ich aj potichu podporovali. Dokonca povzbudzovali. Na chodbe, za zatvorenými dverami, pri káve... „Toto už nie je normálne.“ „Niekto by už s tým mal niečo urobiť.“
Lenže veta „Niekto by s tým mal niečo urobiť“ má jednu úžasnú vlastnosť - ten niekto je takmer vždy niekto iný.
A ostatní len sledujú, čo bude nasledovať.
Ak vidia, že človek, ktorý upozorňoval na problémy, trval na odbornosti, férovosti a na tom, aby záujem inštitúcie stál vyššie než osobné či mocenské záujmy, napokon odíde alebo sa jeho miesto zázračne ukáže ako nepotrebné, dostali veľmi zrozumiteľnú správu. Niekedy stačí strach, niekedy rezignácia, a niekedy nová kompetencia, prísľub, pochvala či zopár desiatok eur navyše k výplate. Hodnotový prerod býva neraz obdivuhodne rýchly.
Samozrejme, bolo by nespravodlivé tvrdiť, že každý, kto v takejto inštitúcii zostane, je oportunista. Nie je. Mnohí zostávajú preto, že naozaj nemajú kam odísť, mnohí majú svoju prácu radi, alebo jednoducho preto, že potrebujú každý mesiac zaplatiť účty.
Preto ma oveľa viac než otázka „Prečo zostali?“ zaujíma iná: Akých ľudí začne takto nastavený systém postupne zvýhodňovať?
Tých, ktorí sú najlepší vo svojom odbore? Alebo tých, ktorí sa najlepšie prispôsobia? Tých, ktorí sa ozvú, keď vidia, že niečo nie je v poriadku? Alebo tých, ktorí vedia, kedy je lepšie nevidieť? Tých, ktorí zo svojich hodnôt nepoľavia, keď vedia, že ide o správnu vec? Alebo tých, ktorým vyhovuje, že stačí neprotirečiť a výhody prídu aj bez výsledkov?
A po čase zistíte, že už nemusíte nikoho umlčiavať. Ľudia sa naučia mlčať sami. Nemusíte ani zakazovať kritiku. Stačí, keď všetci videli, čo sa stalo ľuďom, ktorí si ju dovolili.
A vtedy môže vedenie spokojne konštatovať, že situácia v organizácii sa stabilizovala. Áno. Stabilizovala. Otázka je, čo všetko musí inštitúcia stratiť zo svojej odbornosti, skúseností a pamäti, aby v nej konečne zavládol taký pokoj.
Po skúsenostiach s prácou v kultúre a po tom, čo som mala možnosť spoznať fungovanie kultúrnych inštitúcií aj zvnútra, ma už nezaujíma len to, ako inštitúcia vyzerá navonok, koľko výstav a podujatí si odškrtla alebo koľko návštevníkov prešlo jej bránami. Pýtam sa na niečo iné: Ako sa u vás majú ľudia, ktorí tam pracujú? Koľko odborných pracovníkov za posledné mesiace či roky odišlo? A hlavne – prečo? Aké poznanie dnes vaši odborníci prinášajú a čo z neho zostane pre ďalšie generácie?
Možno práve toto o inštitúcii povie najviac.
Pretože kultúrne inštitúcie skutočne prežijú aj svojich riaditeľov.
Otázne je, čo z nich po niektorých riaditeľoch zostane.
