Propaganda

Písmo: A- | A+

Propaganda je „organizované úsilie ovplyvňovať pomocou komunikačných prostriedkov názory a akcie širokého publika spôsobom, ktorý vylučuje či obmedzuje racionálne, kritické hodnotenie, spočívajúce na pravdivých informáciách“.

Autorom úvodnej definície je R. R. A. Marlin. Výraz „propaganda“ však ako prvý použil pápež Gregor XV., keď v roku 1622 ustanovil Posvätnú kongregáciu pre šírenie viery, ktorej úlohou malo byť upevňovanie katolíckej náuky a boj proti protestantskej reformácii. Postupne bol tento termín rozšírený „na činnosť spájanú so šírením a nekritickou obhajobou politických myšlienok“ (ŠKOLKAY, 2009, s. 187). Definitívne nadobudol výraz „propaganda“ svoje revolučné využitie a nenáboženský význam počas Veľkej francúzskej revolúcie, ktorá vypukla v roku 1789.

Hlavným cieľom propagandy je buď presadenie politických myšlienok a názorov, alebo získanie ľudí na svoju stranu. Cieľovou skupinou je širšia verejnosť a komunikácia v propagande je vždy jednosmerná a direktívna. Ide teda o monológ, ktorý nevyžaduje spätnú väzbu.

Typy propagandy

Podľa zdroja propagandy rozlišujeme bielu propagandu, čiernu propagandu a šedú propagandu.

Biela propaganda je šírená zdrojom, ktorý netají svoju totožnosť. Adresáti takejto propagandy tak „majú možnosť hodnotiť a prípadne korigovať jednostrannosť predkladaných informácií“ (ŠKOLKAY, 2009, s. 197). Azda najlepším príkladom tzv. bielej propagandy je rozhlasové vysielanie pre zahraničných poslucháčov, s ktorým ako prvý začal Sovietsky zväz. V medzivojnovom období sa postupne pridali aj Francúzsko, Nemecko, USA, Veľká Británia a Japonsko. Avšak naplno sa tento typ propagandy rozvinul až po druhej svetovej vojne. A v roku 1992 to bolo už viac ako 100 krajín, ktoré sa snažili ovplyvniť zahraničných poslucháčov pomocou bielej rozhlasovej propagandy. Petr Nutil uvádza, že biela propaganda je najmenej nebezpečná, pretože „její tvůrce nemá v úmyslu nikomu škodit, jeho záměrem je získat prospěch buď sám pro sebe, nebo pro určitou skupinu lidí, případne dokonce i pro celou společnost“ a „sdělení bývá zkresleno jen minimálně“ (2018, s. 160). V Československu pred rokom 1989 boli najvýznamnejšími zdrojmi informácií zo zahraničia rozhlasové stanice BBC, Hlas Ameriky, Slobodná Európa a Rádio Vatikán. V rokoch 1949-1957 bolo toto vysielanie rušené. V roku 1956 bolo zavedené výberové rušenie a v roku 1963 bolo zastavené rušenie Hlasu Ameriky, BBC, kanadského a parížskeho rozhlasu. Posledné rušenie zahraničného vysielania skončilo koncom roka 1988.

Čierna propaganda sa používa vtedy, keď propagandista nechce byť spoznaný. Býva publikovaná pod cudzím menom a jej producentom bývajú predovšetkým spravodajské služby. Šíria ju aj rôzne tajné a polotajné spolky či teroristické organizácie. Prostriedky čiernej propagandy sú tieto: falzifikáty vládnych dokumentov, šírenie nepravdivých správ, podsúvanie falošných správ médiám prostredníctvom agentov medzi novinármi, publikovanie článkov pod cudzím menom či šírenie falošných správ na internete (ŠKOLKAY, 2009, s. 198). Typickým znakom čiernej propagandy je „snaha vzbudit dojem, že je zdroj sdělení dobře znám a je zcela důvěryhodný“ (NUTIL, 2018, s. 160). Jej cieľom vyvolať neistotu, strach a zmätok.

Pri šedej propagande zdroj môže, ale nemusí byť správne identifikovaný a pravdivosť informácií je vždy neistá. Petr Nutil uvádza, že šedá propaganda býva používaná v klamlivej reklame, na očiernenie nepriateľa či na ospravedlnenie vojenských akcií (2018, s. 161). Okrem vyššie spomenutých troch typov propagandy rozlišujeme aj tzv. propagandu činom. Sem patria fyzické činy, vládne rozhodnutia, vojenské manévre, demonštrácie, sprievody, ale aj terorizmus. V prípade teroristických akcií je hlavným významom „získanie spravodajskej pozornosti médií a následný zastrašovací účinok na obyvateľstvo a nepriamo na vládu“ (ŠKOLKAY, 2009, s. 199).

Použitá literatúra

NUTIL, P. 2018. Média, lži a příliš rychlý mozek : Průvodce postpravdivým světem. Praha : Grada Publishing, a. s., 2018. 192 s. ISBN 978-80-271-0716-2.

ŠKOLKAY, A. 2009. Médiá a globalizácia. Bratislava : Škola komunikácie a médií, n. o., 2009. 351 s. ISBN 978-80-970202-7-9.

Skryť Zatvoriť reklamu