Bralnatý vrch s nadmorskou výškou 1135 metrov sa nachádza v severovýchodnej časti sopečného pohoria Vtáčnik, nad obcou Podhradie v okrese Prievidza. Na Bielu skalu sa dá dostať z viacerých smerov – z Podhradia, Handlovej, Novej Lehoty či Cígľa. Ja som si tentoraz vybrala práve Cígeľ.
Z obce vedie k Bielu kameňu modro označená turistická trasa. Ak si však chcete cestu trochu skrátiť, dá sa zaparkovať pod lyžiarskym strediskom, kde sa nachádza parkovisko. Odtiaľ už pokračujem pešo a chodník ma postupne vťahuje do zmiešaného lesa.
Čím ďalej od civilizácie, tým viac okolitého sveta mizne. Zostáva len les, chodník a ticho. Nie je to miesto, kde by ste stretávali zástupy turistov. Práve naopak, počas cesty pôsobí les takmer opustene. O niečo menej pokojne sa však človek cíti pri pohľade na tabuľu upozorňujúcu na výskyt medveďa. Hoci, keď sa nad tým človek zamyslí, medvede sú dnes zrejme súčasťou mnohých našich lesov.
Od smerovníka Pod Bielym kameňom už vstupujem do územia prírodnej rezervácie. Tá bola vyhlásená v roku 1973 a rozprestiera sa na ploche 116 hektárov. Predmetom ochrany sú zachovalé biocenózy skál a bukového vegetačného stupňa.
A potom sa pred nami začína objavovať niečo, čo sa s bežnou predstavou pokojného bukového lesa príliš nespája. Mohutná skalná stena sa dvíha do výšky niekoľkých desiatok metrov. Tvoria ju skalné bašty, rebrá, kamenné moria a suťové kužele. Človek má pocit, akoby sa tu kus hory kedysi odlomil a zostal stáť v podobe monumentálneho prírodného divadla.
Územie je chránené piatym stupňom ochrany a príroda tu dostáva priestor bez výrazných zásahov človeka. Na samotný vrchol vedie neoficiálny chodník. Stačí však vystúpiť niekoľko metrov a odrazu sa pred nami otvorí nevšedný pohľad na skalný zráz.
Skalný zráz je ukážkou stĺpovitého erozívneho rozpadu lávových prúdov. Vtáčnik je sopečné pohorie a práve tu možno na vlastné oči pozorovať, ako si príroda počas tisícročí vytvárala svoje vlastné monumenty.
Pohľad na skalné bralo však vzbudzuje aj rešpekt. Je nestabilné a z jeho stien sa postupne odtrhávajú bloky skál. To, čo vidíme dnes, nemusí byť rovnaké zajtra. V okolí sa nachádzajú hlboké prepadliská a niektoré skalné útvary pôsobia, akoby sa na svojom mieste držali už len zázrakom.
Práve táto divokosť dáva Bielej skale neopakovateľnú atmosféru. Nie je to upravená vyhliadka s pohodlným zábradlím a presne vyznačeným miestom, kam sa treba postaviť. Je to surová príroda, pri ktorej treba mať rešpekt a dávať pozor na každý krok.
Z vrcholovej časti sa otvára polkruhový výhľad, ktorý siaha od Veľkej Fatry až po Štiavnické vrchy.
Cesta späť už plynie pokojnejšie. Pri vodnej nádrži sa zastavujem pri mieste s názvom Malá zelená oáza. Nachádza sa tu príjemné oddychové miesto s altánkom a informačnou tabuľou. O jeho úpravu a okolie sa stará občianske združenie Vrchvoda.
Biela skala tak nie je iba ďalším bodom na turistickej mape. Je miestom, kde sa stretáva sopečná história pohoria, skalná divočina, bukové lesy, ticho a ďaleké výhľady. Miestom, ktoré možno nie je medzi turistami najznámejšie, no práve preto si dokáže zachovať niečo, čo sa z mnohých vyhľadávaných miest postupne vytráca, pocit skutočnej samoty v horách.
A možno práve preto stojí Biela skala za návštevu.
