Jednou z hlbokých dolín je aj Bystričianska dolina, ktorá má dĺžku viac ako štyri kilometre.
Dolinou vedie lesná cesta a jej súčasťou je aj potok Bystrica. V tomto suchom období však voda v jeho koryte takmer mizne. Tok je slabý a miestami pôsobí, akoby sa potok každú chvíľu mal úplne stratiť. V porovnaní s menšími potôčikmi a studničkami v okolí, ktoré už vyschli, však Bystrica stále odoláva a jej voda ešte stále preteká korytom.
Počas putovania dolinou sprevádzajú návštevníka skalné útvary. Na jednej strane sa dvíhajú skaly Veľkého vrchu, na druhej strane sa nachádzajú skalnaté partie Hrádku. Krajina sa postupne mení a dolina nás vedie čoraz hlbšie do lesov Vtáčnika.
Na jej konci, pod Jaseňovou skalou, stojí už len pozostatok niekdajšej lesníckej stavby. Starý, takzvaný Horný dom je dnes už iba ruinou, no jeho poloha mu dodáva zvláštne čaro. Miesto zároveň slúži ako turistické rázcestie.
Odtiaľto možno pokračovať po modrej turistickej značke smerom na Vtáčnik alebo sa vydať po žltej značke na Kláštorskú skalu. Pri plánovaní výletu však treba myslieť aj na sezónnu uzáveru žlto značeného chodníka, ktorá býva od 15. septembra do 31. decembra.
Práve cez Kláštorskú skalu som mala naplánovanú okružnú trasu na Vtáčnik. Pôvodný plán počítal s výstupom cez Kláštorskú skalu a návratom po modro značenom chodníku cez Jaseňovú skalu. Tentoraz však moje plány zmarila ťažba, ktorá prebieha popri modro značenom chodníku.
Žltá značka od Horného domu začína pomerne výrazne stúpať smerom pod Kláštorskú skalu. Zdá sa, že tento chodník sa využíva len minimálne. Je miestami značne zarastený a človek má pocit, že kráča cestou, po ktorej sa príliš často nechodí. Práve takéto úseky však majú svoje čaro. Les postupne pohlcuje chodník a s pribúdajúcimi výškovými metrami sa mení aj charakter okolitej krajiny.
Kláštorská skala sa nachádza v nadmorskej výške 1 279 metrov a je tretím najvyšším vrchom pohoria Vtáčnik. Pod jej vrcholom sa ukrýva pôsobivá skupina andezitových skalných útvarov. Niektoré dosahujú výšku približne 20 metrov a vytvárajú skalné veže, piliere, stupne či mohutné bloky.
Pri pohľade na tieto útvary človeka okamžite napadne, odkiaľ mohlo pochádzať pomenovanie Kláštorská skala. Presný pôvod názvu nepoznám, no tvary skalných útvarov skutočne môžu pripomínať gotické steny, piliere a veže starých kláštorov. Príroda tu vytvorila architektúru, ktorá nepotrebuje žiadneho staviteľa.
Zo skalných útvarov sa za dobrej viditeľnosti môžu otvárať nádherné výhľady do okolitej krajiny. Kým pred niekoľkými rokmi som ešte mala odvahu vyštverať sa na skalné bloky a vychutnať si pohľad z ich vrcholov, tentoraz som už túto odvahu nemala. Niektoré miesta si jednoducho zaslúžia rešpekt a človek nemusí zdolať každý skalný výčnelok, aby si ich dokázal vychutnať.
Od Kláštorskej skaly pokračuje červeno značený turistický chodník smerom k najvyššiemu vrcholu celého pohoria k Vtáčniku.
Cesta ďalej vedie prevažne bukovým lesom. S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa však charakter lesa opäť mení. Vrchné partie Vtáčnika sú miestami porastené čučoriedkami a medzi nimi sa objavujú zvláštne pokrútené, zdeformované či zakrpatené buky. Vytvárajú akúsi listnatú kosodrevinu, ktorá dodáva najvyšším partiám pohoria osobitý vzhľad.
A potom sa les konečne otvorí a prichádza cieľ, vrchol Vtáčnika.
Na najvyššom bode je vybudované jednoduché sedenie a osadený kríž. Nie je to miesto, ktoré by ohurovalo veľkolepou turistickou infraštruktúrou. Práve naopak. Čaro vrcholu spočíva predovšetkým v okolitej prírode a v pocite, že človek vystúpil na najvyššie miesto celého pohoria.
Ak sa počasie vydarí a viditeľnosť je dobrá, odmenou sú ďaleké výhľady. Možno pozorovať Strážovské vrchy, Kremnické a Štiavnické vrchy, Malú aj Veľkú Fatru, Hornonitriansku a Žiarsku kotlinu.
Výstup z Bystričianskej doliny na Vtáčnik tak nie je iba cestou k jednému vrcholu. Je putovaním krajinou, v ktorej sa postupne striedajú hlboká dolina, slabý tok lesného potoka, stará lesnícka ruina, zarastený chodník, mohutné andezitové skaly a bukové lesy.
Vtáčnik pritom ukazuje svoju tvár postupne. Najskôr potichu, v útrobách doliny, potom medzi skalami Kláštorskej skaly a napokon na otvorenom vrchole, odkiaľ sa krajina rozprestiera ďaleko za hranice samotného pohoria.
A možno práve preto stojí za to vydať sa sem aj vtedy, keď cieľom nie je len samotný vrchol. Pretože niekedy je najkrajšou časťou výletu práve cesta, ktorá k nemu vedie.
