Na prvý pohľad možno nejde o vrchol, ktorý by pútal pozornosť turistov z celého Slovenska. Práve v tom však spočíva jeho čaro. Je to miesto, kam sa rada a často vraciam. Nielen preto, že je dobre a rýchlo dostupné, ale predovšetkým pre jeho neopakovateľnú atmosféru, krásne skaly sfarbené od jemne ružových až po bordové odtiene, nádherné výhľady a tiež pre pokoj, ktorý tu človek môže zažiť.
Oselný vrch patrí medzi miesta, kde si človek nemusí vyberať medzi krásou prírody a pocitom, že má les a hory takmer sám pre seba. Turistov tu nebýva veľa, a tak sa dá počas výstupu neraz úplne ponoriť do ticha lesa. Človek počuje vlastné kroky, vietor v korunách stromov, spev vtákov a občasné zašumenie lístia. A práve takéto chvíle mám na turistike veľmi rada.
Výstup na vrchol sa začína pri vodnej nádrži na konci obce Veľké Uherce. Odtiaľ vedie zeleno značený turistický chodník dlhšou Drahožickou dolinou. Spočiatku nejde o úsek, ktorý by človeka očaril na prvý pohľad. Cesta dolinou je pomerne nenáročná a miestami pôsobí trochu jednotvárne. Popri nej však preteká potok Drahožica, ktorý napája vodnú nádrž, a práve voda dokáže tejto časti trasy dodať príjemnú atmosféru.
Tentoraz je však všetko trochu inak. V doline vládne nezvyčajné ticho. Tam, kde inokedy počuť žblnkotajúcu vodu, ktorá si veselo hľadá cestu pomedzi kamene, zostali miestami už len malé barinky. Sucho sa podpísalo aj na tejto časti krajiny. Potok, ktorý inokedy dotvára charakter doliny, sa miestami takmer stráca a človek si ešte viac uvedomuje, akú dôležitú úlohu má voda v prírode.
Dlhšia cesta dolinou však postupne končí a pri smerovníku Vojtechov sa charakter chodníka mení. Značenie nás odvádza z doliny do lesa a od tejto chvíle začína chodník citeľnejšie stúpať. Konečne mám pocit, že výstup sa začína. Les postupne zakrýva výhľady do okolia a človeka obklopuje typická vôňa lesa, ktorá sa s pribúdajúcou nadmorskou výškou mení podľa ročného obdobia.
Stúpanie nás privedie ku skalnatej vyhliadke s lavičkami. Je to príjemné miesto na krátke zastavenie, vydýchnutie a načerpanie síl. Tentoraz ma však nezaujali iba skaly a výhľad. Okolie krásne rozkvitlo vresom, ktorý svojimi jemnými farbami oživil inak prevažne zelené prostredie. Drobné kvety vresu vytvárajú na zemi farebné koberce a v kombinácii so skalami pôsobia veľmi fotogenicky.
Takéto okamihy sú presne tým, prečo sa oplatí nekráčať lesom iba s očami upretými na turistickú značku, sledovať výkony. Niekedy stačí spomaliť, pozrieť sa pod nohy alebo do strán a človek objaví drobnosti, ktoré by pri rýchlom tempe jednoducho prehliadol.
Od vyhliadky pokračujeme ďalej lesnou zvážnicou. Trasa je príjemná a postupne nás privádza bližšie k cieľu.
Po čase však opúšťame aj zvážnicu a chodník sa opäť ponára priamo do lesa. A práve tu sa začínajú objavovať prvé náznaky, že vrchol už nie je ďaleko.
Medzi stromami sa zrazu ukazujú skalky rôznych veľkostí. Niektoré sú nenápadné a čiastočne ukryté v poraste, iné vystupujú zo zeme výraznejšie. Vyzerajú, akoby ich niekto po lese náhodne porozhadzoval. Pre mňa je to jeden z najkrajších momentov celej trasy, pretože tieto skaly okamžite prezradia, že sa blížime k Oselnému vrchu.
S pribúdajúcou výškou sa mení aj charakter okolitej prírody. Zo sedla pod Oselným vrchom pokračuje chodník medzi skalami a vresom. Miestami možno ešte nájsť zvyšky už vyschnutých čučoriedok, ktoré pripomínajú, že les tu počas sezóny ponúka oveľa viac než len krásne výhľady.
Chodník sa postupne dostáva na bralnatý vrchol. A potom prichádza odmena za celé stúpanie.
Oselný vrch sa pred nami otvorí v podobe mohutných skalných útvarov a strmých skalných zrázov. Ružové až bordové kremence patria k tomu, čo mám na tomto mieste najradšej. Ich farba vyniká medzi zelenou vegetáciou a vytvára charakteristický vzhľad vrcholu. Každá skala pôsobí trochu inak, niektoré sú hladšie, iné výrazne členité a vytvárajú zaujímavé zákutia.
Na vrchole sa človek ocitne v úplne inom svete než na začiatku trasy. Stromy už nebránia pohľadom do diaľky a odmenou je krásny kruhový výhľad na Hornú Nitru a okolité pohoria. Pri dobrej viditeľnosti sa dá pohľadom putovať po množstve okolitých kopcov a chvíľu len tak stáť a pozorovať krajinu.
Práve kruhový výhľad je jedným z dôvodov, prečo sa na Oselný vrch rada vraciam. Nie je to iba o samotnom vrchole. Je to o celom zážitku, o ceste dolinou, o postupnom stúpaní lesom, o skalách, ktoré sa začnú objavovať pod nohami, o vrese medzi nimi a napokon o otvorenom priestore na vrchole.
A možno práve preto mám rada takéto menej známe miesta. Nemusia mať vysokú nadmorskú výšku ani byť zapísané na zozname najnavštevovanejších slovenských vrcholov. Nemusia ponúkať atrakcie ani davy turistov. Niekedy úplne stačí les, skaly, výhľad a pocit, že človek na chvíľu unikol od každodenného ruchu.
Oselný vrch je pre mňa presne takýmto miestom. Vrch, ktorý možno na mape pôsobí nenápadne, no keď sa naň človek vyberie, dokáže príjemne prekvapiť. Má svoje skalnaté zákutia, krásne sfarbené kremence, vres, lesné chodníky aj výhľady, pri ktorých sa oplatí na chvíľu zostať ticho.
Aby som sa nevracala úplne rovnakou trasou z Oselného vrchu sa vyberiem neznačeným chodníkom na nižší kremencový hrebeň nachádzajúci sa medzi Oselným vrchom a Dobrolínskymi skalami podľa domácich ma je to Uhlisko, netuším pôvod tohto pomenovania. Ale o tom nabudúce.
