Červený kláštor, jedna z najvýznamnejších historických pamiatok svojho druhu na Slovensku, ukrýva príbeh plný nečakaných zvratov. Jeho dejiny sa začali tragédiou, pokračovali životom prísnych mníšskych rádov a dodnes ich sprevádza legenda o odvážnom mníchovi, ktorý údajne túžil vzlietnuť nad vrcholky hôr.
Dnes je Červený kláštor národnou kultúrnou pamiatkou a múzeom, ktoré návštevníkom približuje život kartuziánov a kamaldulov. Za jeho múrmi však možno objaviť oveľa viac než len architektonické pozostatky minulosti. Je to miesto, kde sa skutočné historické udalosti prelínajú s príbehmi, ktoré si ľudia odovzdávajú z generácie na generáciu.
Začiatok kláštora siaha do roku 1319. Vtedajšie územie patrilo do katastra obce Lechnice, a preto sa kláštor pôvodne označoval ako Lechnický. Jeho vznik sa spája s magistrom Kokošom, ktorý daroval Lechnice a pozemky v Lechnickej doline kartuziánskym mníchom z Letanoviec. Zakladaciu listinu o rok neskôr potvrdil uhorský kráľ Karol Róbert a približne okolo roku 1330 sa začala samotná výstavba kláštora.
Za týmto zbožným činom sa však skrýval príbeh plný bolesti a viny. Predchádzali mu spory medzi významnými šľachtickými rodmi Berzeviczyovcov a Görgeyovcov, ktoré vyústili do tragédie. Fridricha, syna komesa Arnolda z rodu Görgeyovcov, zavraždil Kokošov človek. Prípad sa dostal pred súd v Levoči, ktorý v roku 1307 rozhodol, že magister Kokoš musí zaplatiť pokutu 200 hrivien, absolvovať kajúcnu púť do štyroch miest, zabezpečiť 4000 zádušných omší za dušu zavraždeného a založiť alebo podporiť šesť kláštorov.
Práve táto udalosť sa stala jedným z východísk pre vznik Červeného kláštora. Na mieste, ktorého založenie súviselo s krvavou tragédiou, sa tak postupne začal rozvíjať život zasvätený modlitbe, pokániu a duchovnému rozjímaniu.
Prvé kláštorné stavby boli jednoduché. Spočiatku tu stál drevený objekt, ktorý neskôr nahradila kamenná a tehlová stavba. V prvej polovici 14. storočia pribudli samostatné domčeky pre mníchov, pričom každý mal aj vlastnú záhradku. Takéto usporiadanie zodpovedalo spôsobu života kartuziánov, ktorí kládli veľký dôraz na samotu a ticho.
Významným míľnikom sa stal rok 1360, keď sa začala výstavba kláštorného kostola zasväteného svätému Antonovi Pustovníkovi. Kostol bol postavený bez veže a bočných lodí, čo podčiarkovalo jeho jednoduchosť a duchovný charakter.


Kartuziáni patrili k reholiam, ktorých život sa riadil prísnymi pravidlami. Spájali spoločné náboženské povinnosti s pustovníckym spôsobom života. Vyhľadávali ticho, samotu a odriekanie, venovali sa manuálnej práci a prepisovaniu kníh. Ich každodennosť sa odlišovala od rušného života za kláštornými múrmi. Čas, ktorý iní trávili medzi ľuďmi, oni zasväcovali modlitbe, práci a rozjímaniu.
Kláštor sa postupne rozrastal a získaval na význame. Na prelome 15. a 16. storočia prešiel obnovou, počas ktorej pribudlo nové vstupné nádvorie aj hospodárske objekty. Kartuziáni získavali pozemky darmi a nákupmi a ich majetok sa postupne rozširoval. Disponovali viacerými výsadami vrátane práva rybolovu na Dunajci, prevádzkovania mlyna, varenia piva či vykonávania miestnej súdnej právomoci.

Za pokojom kláštorného života sa však skrývala neistá budúcnosť. V druhej polovici 16. storočia začali kartuziánov ohrozovať náboženské a politické nepokoje. Šírenie reformácie a opakované plienenie i rabovanie postupne narúšali fungovanie kláštora. Mnísi napokon odišli a jeho úpadok vyústil do oficiálneho zrušenia za vlády Ferdinanda I. Kláštorné budovy následne prešli do rúk svetských vlastníkov.
Nasledujúce obdobie znamenalo pre kláštor viac než sto rokov chátrania. Miesto, ktoré kedysi pulzovalo duchovným životom a prácou mníchov, postupne strácalo svoj pôvodný význam. Jeho príbeh sa však ešte neskončil.
V roku 1711 získali opustený kláštor kamalduli, ďalšia prísna rímskokatolícka rehoľa, ktorá vznikla ako vetva benediktínov. Ich spôsob života spájal pustovnícku samotu so spoločnými mníšskymi povinnosťami. Dôraz kládli na mlčanie, rozjímanie a duchovnú disciplínu, vďaka čomu sa im hovorilo aj mlčiaci mnísi. Charakteristickým znakom ich odevu bolo biele rúcho a ich život sa odohrával ďaleko od každodenného ruchu sveta.


Práve obdobie kamaldulov prinieslo Červenému kláštoru jednu z jeho najznámejších osobností. Bol ňou fráter Cyprián, vlastným menom František Ignác Jäschke, ktorý tu pôsobil v rokoch 1756 až 1775. Jeho meno sa dodnes spája s liečiteľstvom, botanikou, astronómiou, alchýmiou, mechanikou a predovšetkým s legendou o lietaní.
Cyprián nebol iba mníchom, ktorý sa utiahol do ticha kláštora. Pred príchodom do rehole študoval medicínu a lekárnictvo a svoje vedomosti využíval aj v prospech ostatných. Mal na starosti kláštornú lekáreň, ktorá patrila k najstarším v strednej Európe. Liečil mníchov, ale pomáhal aj chudobným ľuďom z okolia. V čase, keď bola odborná zdravotná starostlivosť pre mnohých ťažko dostupná, predstavovali podobné vedomosti a skúsenosti mimoriadne cennú pomoc.
Jeho záujem sa však neobmedzoval na medicínu. Fascinoval ho svet rastlín a ich liečivé vlastnosti. V rokoch 1765 až 1771 zostavil herbár obsahujúci 283 vylisovaných rastlín, ku ktorým pripojil opisy ich liečivých účinkov vo viacerých jazykoch. Tento súbor rastlín vypovedá o jeho dôslednosti, pozorovateľskom talente a snahe zachytiť poznatky o prírode pre ďalšie generácie.

Cypriánov príbeh by bol pozoruhodný aj bez legiend. Práve jedna z nich však spôsobila, že jeho meno prekročilo hranice kláštora a stalo sa súčasťou slovenského kultúrneho povedomia.
Podľa povesti bol mních natoľko očarený vtákmi a ich schopnosťou lietať, že sa rozhodol napodobniť ich. Údajne si zostrojil krídla alebo klzák a pokúsil sa vzlietnuť z koruny pieninských Troch korún. Legenda hovorí, že sa mu podarilo preletieť až k Morskému oku vo Vysokých Tatrách.
Príbeh pokračuje dramatickým záverom. Keď sa o mníchovom údajnom lete dozvedel nitriansky biskup, považoval jeho počínanie za prejav pýchy a bosoráctva. Stroj mal byť verejne spálený na námestí a Cypriána mali za jeho čin uvrhnúť do doživotného väzenia.
Či sa podobná udalosť skutočne odohrala, zostáva súčasťou legendárneho rozprávania. Práve tajomstvo, ktoré Cypriánov príbeh obklopuje, mu však dodáva osobitú príťažlivosť. Spája v sebe vedeckú zvedavosť, túžbu prekračovať hranice možného aj odveký ľudský sen o slobode a lietaní.
Legenda o lietajúcom mníchovi sa stala námetom známeho slovenského filmu Lietajúci mních Cyprián. Vďaka nej sa Červený kláštor dostal do povedomia aj ľudí, ktorí by inak možno jeho históriu nepoznali. Cyprián tak dodnes predstavuje symbol miesta, kde sa duchovný život stretával s poznávaním prírody a kde sa skutočné vedomosti prelínajú s ľudovou fantáziou.
Ani obdobie kamaldulov však netrvalo navždy. V roku 1782 zrušil cisár Jozef II. mnohé rehole vrátane kamaldulov a mnísi museli kláštor opustiť. Majetok prešiel do náboženského fondu a budovy začali opäť postupne pustnúť.
V roku 1820 daroval cisár František I. kláštor novovzniknutému gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. Ani nový vlastník však nemal dostatok financií na jeho údržbu. Stav objektov sa zhoršoval a ďalšiu ranu im zasadil požiar v roku 1907. Po ňom zostala z podstatnej časti kláštora iba zrúcanina bez striech.
Zdalo sa, že miesto, ktoré prežilo stáročia náboženských sporov, politických zmien a opakovaného plienenia, napokon podľahne času. Po prvej svetovej vojne sa však o jeho záchranu začali čiastočne usilovať členovia Klubu slovenských turistov a lyžiarov v Prešove. Niektoré budovy opravili a zriadili v nich turistickú nocľaháreň.
Rozhodujúci obrat nastal v roku 1956, keď sa začala komplexná pamiatková obnova celého areálu. Práce trvali do roku 1966 a v júni toho istého roka otvorilo Východoslovenské múzeum v Košiciach v kláštore prvú múzejnú expozíciu pre verejnosť. V roku 1970 bol areál vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Vďaka obnove sa podarilo zachovať miesto, ktoré by inak mohlo zostať len zabudnutou ruinou. Jeho múry dnes pripomínajú nielen život dvoch významných mníšskych rádov, ale aj meniace sa dejiny regiónu, v ktorých sa striedali obdobia rozkvetu, úpadku a obnovy.
Exteriér kláštorného komplexu.
Červený kláštor dnes funguje ako múzeum približujúce život kartuziánov a kamaldulov. Návštevníci tu môžu spoznať historické priestory, mníšske domčeky aj kláštornú lekáreň a nahliadnuť do sveta, v ktorom sa každodenný život odohrával v znamení disciplíny, viery a poznávania.
Expozície múzea
Pozostatok obydlia mnícha
Zariadenie lekárne
Interiér kostola Svätého Antona Pustovníka
Areál ponúka aj reštauračné služby a možnosti ubytovania, vďaka čomu sa môže stať zastávkou na dlhšom spoznávaní Zamaguria.
Červený kláštor je miestom, kde sa minulosť neukrýva iba v starých múroch. Ožíva v príbehu o vine a pokání, v tichu mníšskych ciel, v herbári plnom liečivých rastlín aj v legende o človeku, ktorý sa údajne pokúsil vzlietnuť k oblakom. Jeho dejiny ukazujú, že aj miesto poznačené tragédiami a stáročiami chátrania môže znovu nájsť svoj význam.
A možno práve preto má Červený kláštor také osobité čaro. Ponúka návštevníkom nielen pohľad do dávnej histórie, ale aj priestor na zamyslenie nad tým, čo všetko môže vzniknúť z ľudskej viery, vytrvalosti a túžby objavovať nepoznané. Príbeh frátra Cypriána pritom zostáva živou pripomienkou, že niektoré sny dokážu prekonať hranice času, aj keď sa ich skutočnosť už nikdy nepodarí celkom rozlúštiť.







