Žiadne veľké očakávania, žiadne predstavy o tom, čo by som mala cestou vidieť. Len žltá značka a zvedavosť, kam ma napokon dovedie.
Hulín, ktorý sa označuje aj ako Biela skala, dosahuje výšku približne 650 metrov a nachádza sa nad obcou Brehy neďaleko Novej Bane. Na mape vyzerá trasa pomerne jednoducho. V skutočnosti však už jej začiatok pôsobí trochu netradične.
Žlté turistické značenie ma z obce zaviedlo do nenápadnej uličky, pri ktorej som na chvíľu zaváhala, či idem správne. Vyzeralo to skôr ako cesta k súkromným domom a záhradám než začiatok turistického chodníka. Pocit, že každú chvíľu vojdeme niekomu do dvora, však čoskoro zmizol. Úzky chodník začal stúpať pomedzi ohradené záhradky a postupne ma priviedol až k lesu.
A práve tam prišlo prvé prekvapenie. Na okraji lesa sa začína krížová cesta. Z mapy som vedela, že sa tu nachádza nejaké náboženské miesto, ale predstavovala som si skôr malý kríž alebo kaplnku. Namiesto toho ma čakalo niekoľko zastavení rozmiestnených pozdĺž chodníka. Jednoduché obrázky sú umiestnené v drevených búdkach upevnených na stromoch a pri trase nechýbajú ani lavičky.
Miesto pôsobí veľmi pokojne a skromne. Nie je to žiadna veľká turistická atrakcia, skôr tiché zákutie, ktoré človek objaví tak trochu náhodou.
Krížová cesta pokračuje smerom k vrcholu, kde stojí samotný kríž. Ten tu má svoju históriu. Prvý kríž bol na vrchole osadený už v roku 1821 a v priebehu rokov bol niekoľkokrát obnovený. Ten súčasný pochádza z roku 1990 a práve v tomto období vznikla aj krížová cesta.
Od lesa sa chodník otvorí a pred nami sa objaví široká lúka. Po chvíli sa krajina zrazu rozšíri a človek si môže vydýchnuť od stúpania. Nachádza sa tu aj jednoduché sedenie s ohniskom, ktoré priam láka na chvíľu zostať.
Najväčšou odmenou sú však výhľady na druhú stranu Hrona, okolité kopce, medzi ktorými možno rozoznať Havraniu skalu a Červenú skalu ako aj časť Novej Bane. Je to presne ten typ výhľadu, pri ktorom sa oplatí na chvíľu zastaviť a len pozorovať krajinu.
Lúka však ešte nie je cieľom. Keď pokračujem vyššie, na jej okraji sa objavuje osamelý dom. Pôsobí trochu zvláštne, akoby sem patril odjakživa, no zároveň stojí uprostred priestoru, kde človek nič podobné nečaká.
Za domom sa chodník opäť ponorí do lesa a začína pozvoľne stúpať po chvíli nastane tá náročnejšia časť výstupu. Stúpanie je citeľnejšie a tentoraz už prakticky nepoľavuje. Človek má niekoľkokrát pocit, že vrchol musí byť už len kúsok, no chodník stále pokračuje nahor.
A potom sa medzi stromami zrazu objaví skala a môj cieľ Hulín.
Pri skale stojí kríž a nechýba ani drevené posedenie. Práve tu sa nachádza vrchol Hulína, známeho aj ako Biela skala. Názov možno vyvoláva predstavu výrazne bieleho skalného masívu, no skala v skutočnosti až taká biela nie je. To jej však vôbec neuberá na pôvabe.
Oveľa dôležitejšie je to, čo sa otvorí za ňou. Výhľady na Štiavnické vrchy a Pohronský Inovec sú nádherné, v tichu lesa pôsobia ešte výraznejšie. Pri skalách je lavička, takže ak máte čas, určite sa oplatí posedieť si a nechať výhľad chvíľu pôsobiť.
Nechýba ani vrcholová schránka. Tentoraz som však mala smolu, kniha v nej nebola. To však vôbec nevadilo. Možno sa sem raz vrátim a zápis do vrcholovej knihy sa podarí. Toto miesto si totiž návštevu zopakovať určite zaslúži.
Z Hulína som nechcela ísť rovnakou cestou späť, a tak som mala naplánovaný okruh. Žltá značka pokračuje smerom na Chlm, odkiaľ sa dá napojiť na zelenú turistickú trasu.
Táto časť chodníka už pôsobila trochu inak. Nebolo vidieť, že by tadiaľto prechádzalo veľké množstvo turistov. Chodník bol miestami menej výrazný, našťastie však bolo značenie dostatočne dobré, takže som nemusela riešiť žiadne blúdenie. Vlastne som počas celého výletu nestretla ani jedného turistu.
Možno práve preto na mňa Hulín zapôsobil ešte viac. Nie je to miesto, ktoré by sa tlačilo do popredia medzi známe turistické ciele. Skôr pôsobí ako zabudnutý kúsok Štiavnických vrchov, o ktorom vie menej ľudí. A pritom ponúka všetko, čo mám na turistike rada les, lúky, výhľady, trochu histórie, pokoj a pocit, že som na chvíľu úplne mimo ruchu.
Zelená značka potom pokračuje príjemnou vrcholovou cestou s miernym klesaním. Chodník sa postupne mení a medzi stromami sa opäť objavujú výhľady. Po čase ma zaviedol až k chate ukrytej v lese.
Odtiaľ už trasa pokračuje po lesnej ceste k smerovníku Slosberg. Tu sa výlet pomaly začína meniť na návrat do civilizácie. Napája sa na asfaltovú cestu smerujúcu späť do Brehov.
Posledné kilometre už síce nie sú také dobrodružné ako výstup na Hulín, no ani tie nemusia byť nepríjemné. Cesta je pomerne málo frekventovaná a popri nej tečie potok. V čase mojej návštevy však vody veľa nemal, takže skôr len pripomínal, že po dažďoch môže vyzerať úplne inak.
Asfaltová cesta má viac ako štyri kilometre, a tak sa návrat môže zdať trochu dlhý. Po výstupe a celom okruhu však už človek kráča skôr zotrvačnosťou a premýšľa nad tým, čo všetko počas dňa videl.
A ja som si pri návrate uvedomila, že práve takéto miesta mám rada.
Hulín nie je vrch, za ktorým by putovali davy turistov. Nemá veľkolepú rozhľadňu ani známu turistickú atrakciu, kvôli ktorej by ste sem museli prísť. Má však niečo možno ešte vzácnejšie, pokoj.
Je tu krížová cesta ukrytá medzi stromami, lúka s výhľadmi, osamelý dom na okraji lesa, skalné bralá s krížom a výhľady na Štiavnické vrchy a pohorie Pohronský Inovec. Hulín a jeho Biela skala možno nepatria medzi najznámejšie miesta Štiavnických vrchov, no rozhodne majú čo ponúknuť.
A keď sa nabudúce vyberiem do týchto končín, viem, že sa sem rada vrátim. Možno už bude vo vrcholovej schránke aj kniha, do ktorej budem môcť konečne pridať svoj zápis.
