Čakala ma trasa cez hrebeň, lesné chodníky, výhľady, ale aj trochu nečakaného dobrodružstva v podobe oranžového potoka, ktorý mi pripomenul, že Malé Karpaty nie sú len o krásnej prírode, ale ukrývajú aj zaujímavú a miestami zabudnutú banskú históriu.
Zo Skalnatej ma červeno značený turistický chodník viedol po hrebeni. Cesta príjemne ubiehala a medzi stromami sa z času na čas otvorili výhľady do okolitej krajiny. Nie sú síce nepretržité, ale práve ich občasnosť im dodáva svoje čaro. Človek ide chvíľu lesom, sústredí sa na chodník a potom sa medzi stromami zrazu objaví kúsok krajiny pod ním.
Postupne som sa dostala až k vrchu Jágrová. Odtiaľ už chodník začína klesať do sedla Javorina. Z hrebeňovej túry sa tak pomaly stáva pohodovejší zostup a človek má pocit, že najnáročnejšia časť cesty je za ním.
V sedle Javorina som opustila červenú značku a pokračovala po žltej turistickej trase smerom na Pernek. Časť tejto cesty vedie súbežne s Náučným cykloturistickým chodníkom okolo Perneka. Charakter trasy sa postupne mení. Hrebeň vystrieda dolina a namiesto otvorenejších výhľadov pribúda les, ticho a pokoj.
Práve tu ma však čakalo najväčšie prekvapenie celej túry.
V doline som si všimla potok s nezvyčajnou oranžovou farbou. Na prvý pohľad to vyzeralo, akoby ním skutočne tiekla oranžová voda. Niečo také by človek v Malých Karpatoch rozhodne nečakal. Až neskôr som sa dozvedela, že za týmto zvláštnym sfarbením stojí história baníctva v okolí Perneka.
V tejto oblasti sa v minulosti ťažil antimón a pyrit. Oranžové sfarbenie súvisí s nerastmi a oxidáciou železa. Voda zároveň vyteká zo starých zatopených banských štôlní. V skutočnosti teda nejde o to, že by celý potok tiekol oranžovou vodou. Charakteristickú farbu vytvára najmä usadený kal.
Na pohľad môže byť tento prírodný úkaz fascinujúci, no rozhodne nejde o vodu, ktorú by bolo možné považovať za bezpečnú. Obsahuje zvýšené množstvo antimónu a arzénu a predstavuje pozostatok starej environmentálnej záťaže spôsobenej banskou činnosťou. Človek si pri pohľade na oranžový potok uvedomí, že krajina si dokáže uchovávať stopy ľudskej činnosti celé desaťročia, ba aj stáročia.
A práve banské dejiny Perneka sú pritom pozoruhodné.
Začiatky ťažby antimonitu z perneckého ložiska pod Jahodniskom siahajú až na koniec 18. storočia. Písomné pramene z roku 1790 už hovoria o ťažbe antimonitu v Hornej a Dolnej Barbora štôlni. Dnes sú tieto štôlne neprístupné, no ich existencia pripomína obdobie, keď bola táto časť Malých Karpát omnoho rušnejšia, než sa môže dnešnému návštevníkovi na prvý pohľad zdať.
V 19. storočí dosahovala priemerná ročná ťažba antimónu z ložiska pri Perneku približne tri tony. V prvej polovici 19. storočia sa začal ťažiť aj pyrit, pričom jeho ťažba sa výraznejšie rozvinula najmä v druhej polovici storočia. Išlo pritom o prvú ťažbu tohto druhu nerastu v Malých Karpatoch aj v celom vtedajšom Uhorsku.
Ťažba pyritu súvisela s výrobou kyseliny sírovej. Keď táto výroba v roku 1896 zanikla, skončila sa aj ťažba pyritu.
Banícka história však týmto neskončila. V roku 1906 sa ťažba pyritu a antimónu obnovila po tom, čo bane prevzal český podnikateľ Leopold Klíma. Počas prvej svetovej vojny navyše výrazne vzrástol dopyt po antimóne, ktorý bol dôležitou surovinou pre zbrojársky priemysel. Bane sa preto dostali pod vojenskú správu.
S rozvojom ťažby bolo potrebné vyriešiť aj dopravu vyťaženého materiálu. V roku 1917 bola vybudovaná úzkorozchodná úvraťová železnica, ktorá viedla z lokality Staré Bane pod Kostolným vrchom až do stanice v Perneku. Mala približne 7,5 kilometra. Dnes už po nej vlaky nejazdia, no predstava malej železnice prechádzajúcej vtedajšou baníckou krajinou dodáva tomuto miestu ďalší zaujímavý historický rozmer.
Po skončení prvej svetovej vojny však dopyt po antimóne klesol a ťažba sa postupne stávala nerentabilnou. V roku 1922 bola definitívne ukončená. O jej obnovenie sa ešte v roku 1940 pokúsila nemecká spoločnosť, no išlo len o krátkodobú záležitosť.
K banskej histórii sa v tejto oblasti neskôr opäť vrátil aj geologický výskum. V lokalite Trojárová sa podľa jeho výsledkov nachádza významné ložisko antimónu. Výskum a úvahy o ďalšom využití ložiska však vyvolali silný odpor verejnosti aj nesúhlas zo strany ministerstva životného prostredia. V roku 2026 boli tieto výskumy zastavené.
Po stretnutí s oranžovým potokom pokračujem ďalej lesom. Táto časť trasy je už skôr príjemnou prechádzkou než náročnou turistikou. Tempo sa prirodzene spomaľuje a viac si všímam svoje okolie. Les má svoje vlastné malé príbehy, zvláštne pokrútené a tvarované stromy, ktoré by si človek pri rýchlom prechode možno ani nevšimol.
Postupne sa les začína otvárať a medzi stromami sa objavujú prvé strechy domov. Pernek je už blízko.
Ešte pred samotným príchodom do obce ma zaujal starý lom. Dnes už nepôsobí ako miesto ťažby, ale priestor pod ním dostal nové využitie. Nachádza sa tu detské ihrisko a oddychové miesto čo je podľa mňa veľmi vydarený spôsob, ako využiť priestor, ktorý kedysi slúžil úplne inému účelu.
A ak človek vystúpi až na vrchol lomu, čaká ho odmena v podobe výhľadu na Pernek a jeho okolie. Je to pekná bodka za lesnou časťou putovania a zároveň príjemné miesto, kde sa dá na chvíľu zastaviť a pozrieť sa na obec z trochu inej perspektívy.
Potom už pokračujem uličkami Perneka. Cesta ma vedie okolo kostola Svätého Ducha až k obecnému úradu. Práve tu sa moje putovanie v tento deň končí.
Zostup zo Skalnatej do Perneka mal všetko, čo mám na túrach rada. Les, občasné výhľady, pokojné chodníky, trochu histórie a dokonca aj nečakané prekvapenie v podobe oranžového potoka. Človek si pri takejto túre uvedomí, že aj dobre známa krajina môže stále ukrývať miesta a príbehy, o ktorých sme predtým vôbec netušili.
A hoci som týmto dňom svoju trasu ukončila, Pernek a jeho banícke okolie vo mne zanechali otázku, čo všetko sa ešte nachádza mimo turistického chodníka. Staré štôlne, pozostatky banskej činnosti či trasa niekdajšej úzkorozchodnej železnice by určite stáli za ďalšie objavovanie.
Tak možno nabudúce.







