Nad dedinkou s približne stopäťdesiatimi obyvateľmi sa vypína Národná prírodná rezervácia Podskalský Roháč, územie, kde sa divoká príroda spája s dobrodružstvom a odmenou v podobe výhľadov, na ktoré sa nezabúda.
Rezervácia bola vyhlásená v roku 1993 a rozprestiera sa na ploche viac ako 105 hektárov. Platí tu najvyšší, piaty stupeň ochrany, ktorý chráni vzácne lesné aj nelesné spoločenstvá s teplomilnou vegetáciou rastúcou na vápencovom podloží. Domov tu našli mnohé chránené a vzácne druhy rastlín, no pozornosť návštevníkov si získavajú predovšetkým mohutné skalné útvary, bralá, skalné bašty, kamenné piliere či prírodné skalné okná, ktoré vytvorila príroda počas tisícok rokov.
Výlet sa začína priamo v Podskalí, kde neďaleko obecného úradu nájdete malé platené parkovisko aj začiatok náučného chodníka. Samotná obec má bohatšiu históriu, než by sa na prvý pohľad zdalo. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1330, no predpokladá sa, že územie začali osídľovať už po tatárskych vpádoch v polovici 13. storočia, keď obyvatelia Považia hľadali bezpečnejšie útočiská. Dominantou dediny je rímskokatolícky Kostol svätého Martina, postavený v barokovom štýle na mieste pôvodného dreveného kostola z konca 13. storočia.
Chodník vedie pokojnými uličkami obce a už po niekoľkých minútach míňa Kaplnku Panny Márie, pri ktorej zo skál vyviera prameň čistej pitnej vody. Je to ideálne miesto na krátke občerstvenie pred stúpaním.
Ulicami obce
Nad poslednými domami sa cesta mení na príjemný lesný chodník lemovaný náučnými tabuľami, lavičkami aj hojdačkou, ktorá poteší malých aj veľkých turistov.
Postupne sa chodník začína dvíhať pod mohutné vápencové steny, prichádzam na územie prírodnej rezervácie s 5. stupňom ochrany. Chodník je značený zeleným trojuholníkom v bielom štvorci a spočiatku nič nenasvedčuje tomu, že o chvíľu príde jedna z najzaujímavejších častí celej trasy.
Skalné útvary Podskalského Roháča.
Výhľady z chodníka
Zrazu chodník akoby zmizol. Pred vami stojí úzka skalná štrbina pripomínajúca malé skalné okno. Na prvý pohľad sa zdá nemožné, aby tadiaľ viedla turistická trasa. Prvý dojem však klame. Stačí zložiť batoh, trochu sa zohnúť a miestami sa doslova prepchať, či podliezť pomedzi skaly. Je to krátky úsek, no práve ten robí z výletu nezabudnuteľný zážitok.
Ani za skalným oknom dobrodružstvo nekončí. Nasleduje výstup úzkou skalnou štrbinou na vrcholovú plošinu. Na najnáročnejšom mieste pomáha pevne ukotvené lano, ktoré uľahčuje výstup. Nie je to ferrata, no trochu obratnosti a istoty pri pohybe po skalách sa určite zíde.
Všetka námaha je však okamžite zabudnutá. Pred očami sa otvorí rozkvitnutá vrcholová lúka posiata skalnými vežami, akoby vyrastali priamo zo zeme. Okolitá krajina sa rozprestiera ako na dlani. Za priaznivého počasia možno obdivovať Kľak, Ostrú Málenicu, Strážovské vrchy, Vršatec, Klapy aj malebné dedinky ukryté v údoliach. Práve kontrast divokých skál, kvitnúcich lúk a ďalekých panorám robí z Podskalského Roháča jedno z najfotogenickejších miest regiónu.
Vrchol Podskalského Roháča
Vyšliapaný chodník síce pokračuje ďalej, no oficiálne značená trasa končí práve tu. Verejnosti je tento úsek sprístupnený od roku 2009 a vzhľadom na ochranu vzácneho územia je vhodné rešpektovať turistické značenie a nepokračovať mimo vyznačenej trasy.
Pri zostupe pod skalami čaká ešte jedno zaujímavé miesto. Chodník vedie lúkou ku kaplnke Panny Márie Snežnej, ktorá bola postavená v roku 1760 ako poďakovanie za odvrátenie morovej epidémie. Neskôr bola rozšírená do dnešnej podoby a dodnes patrí medzi významné pútnické miesta regiónu. V tieni mohutných líp nájdete lavičky, ktoré pozývajú na oddych. Každoročne 5. augusta sa tu koná Mariánska púť, na ktorú prichádzajú veriaci z celého okolia.
Od kaplnky už cesta vedie pohodlnou poľnou cestou späť do Podskalia. Tempo sa spomalí, myšlienky sa vracajú k úzkemu skalnému oknu, výstupu s lanom aj výhľadom, ktorý sa navždy zapíše do pamäti.
Z cesty sa ešte raz obzriem za Podskalským Roháčom. Jeho biele skalné steny sa týčia nad krajinou rovnako majestátne ako pred stáročiami.
Človek si pritom uvedomí, aké výnimočné miesta máme doslova na dosah. A zároveň mu napadne zvláštna myšlienka, možno je tento posledný pohľad naozaj posledným. Nie preto, že by som sa sem nechcela vrátiť, ale čas je neúprosný a s pribúdajúcimi rokmi už človek nemusí mať silu či kondíciu zdolávať náročnejšie chodníky a skalné pasáže. Nikto z nás nevie, čo prinesú ďalšie dni, no jedno je isté, spomienky na toto výnimočné miesto zostanú. A vždy, keď otvorím album fotografií z Podskalského Roháča, znovu sa na okamih prenesiem medzi biele skaly, rozkvitnuté lúky a výhľady, ktoré berú dych.
