Dnes z neho zostali už len kamenné múry a zvyšky opevnenia, no jeho história je oveľa bohatšia, než by sa pri pohľade na tiché ruiny mohlo zdať. Stáročia tu prechádzali šľachtici, vojaci aj obyčajní pocestní a hrad bol svedkom udalostí, ktoré menili dejiny celého regiónu.
Hrad Hrušov bol naším ďalším cieľom na výlet..
K hradu sa dostávame od malého parkoviska pri hlavnej ceste medzi Topoľčiankami a Skýcovom. Odtiaľ vedie červeno značený turistický chodník, ktorý meria približne jeden kilometer. Začiatok trasy je o niečo strmší a chodník nás vedie lesom do kopca, no prudšie stúpanie netrvá dlho. Po chvíli sa cesta zmierni a už len miernym stúpaním pokračujeme smerom k hradu. Výstup preto nie je náročný a Hrušov je príjemným cieľom aj pre tých, ktorí si chcú užiť kratšiu prechádzku bez veľkého prevýšenia.
Na lúke pod hradom stojí aj pamätník Tomáša Garrigua Masaryka, prvého československého prezidenta. Jeho meno je s týmto miestom spojené viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Masaryk často pobýval v neďalekých Topoľčiankach a rád podnikal výlety do okolitej prírody. Hrušov patril medzi miesta, ktoré navštevoval. Práve jeho záujem o túto lokalitu sa spája aj s prvou významnejšou konzerváciou hradnej zrúcaniny, ktorá prebehla v rokoch 1928 až 1930.
Po krátkom výstupe sa ocitáme pod hradom. Dnes je upraveným miestom na oddych a nájdeme tu ohnisko, krytý altánok, informačné panely aj vyvýšený záhon s bylinkami. Po výstupe je to príjemné miesto na chvíľu posedieť, občerstviť sa alebo si jednoducho vychutnať pokoj okolitej prírody.
Hrad bol pravdepodobne vybudovaný v druhej polovici 13. storočia a jeho vznik sa tradične spája s obdobím Matúša Čáka Trenčianskeho. Jeho poloha však nebola zvolená náhodne. Hrušov stál na strategickom mieste nad dôležitou cestou, ktorá prechádzala pohorím Tríbeč a spájala Požitavie s horným Ponitrím. Hrad tak mohol kontrolovať pohyb ľudí a tovaru po jednej z významných komunikácií v regióne.
Stredoveký hrad však nebol iba miestom, odkiaľ šľachtici pozorovali krajinu. Bol predovšetkým pevnosťou, ktorá mala chrániť svojich obyvateľov a kontrolovať okolie. Počas stáročí sa na Hrušove vystriedalo viacero majiteľov. Medzi významných držiteľov patrili Vladislav Opolský, Leustach z Jelšavy či Bubekovci z Plešivca. Hrad postupne menil svoj vzhľad aj účel podľa potrieb svojich majiteľov a podľa toho, akým hrozbám museli čeliť.
Významnou etapou v jeho histórii bolo obdobie, keď sa dostal do vlastníctva pánov z Topoľčianok. Tí pôvodný stredoveký hrad prestavovali a prispôsobovali novým podmienkam. V čase tureckých nájazdov už staré opevnenie nestačilo na obranu proti delám a strelným zbraniam, a preto pribudli nové obranné prvky vrátane delových bášt. Hrušov tak postupne získaval podobu modernejšieho opevneného sídla.
S hradom je spojený aj rod Rákociovcov, ktorý ho spravoval približne osemdesiat rokov. Práve obdobie spojené s Františkom II. Rákocim však napokon prinieslo Hrušovu skazu. V roku 1708, počas povstania proti Habsburgovcom, hrad obsadili cisárske vojská. Aby už nemohol slúžiť povstalcom ako oporný bod, bol vyrabovaný a zničený. Poškodený hrad už nebol obnovený a postupne sa začal meniť na ruinu.
Príroda si pomaly začala brať späť to, čo kedysi vytvorili ľudské ruky. Kamene sa uvoľňovali, múry sa rozpadávali a z kedysi významného šľachtického sídla zostávali len fragmenty. Osud hradu bol ešte smutnejší aj preto, že jeho kameň sa v 19. storočí využíval pri stavbe cesty vedúcej pod hradom. To, čo bolo kedysi súčasťou pevnosti, tak napokon poslúžilo ľuďom úplne iným spôsobom.
Hrušov však napriek tomu nezmizol. V prvej polovici 20. storočia sa začala venovať väčšia pozornosť jeho záchrane a významnú úlohu v tomto príbehu zohral aj T. G. Masaryk. Práve v rokoch 1928 až 1930 sa uskutočnila prvá väčšia konzervácia zachovaných častí hradu.
O záchranu Hrušova sa starajú ľudia aj dnes. Občianske združenie Leustach sa venuje postupnej obnove a konzervácii hradných múrov. Vďaka práci dobrovoľníkov a odborníkov sa podarilo stabilizovať a obnovovať viaceré časti zrúcaniny. Hrad tak nie je iba zabudnutou pamiatkou, ale miestom, kde sa história stále obnovuje priamo pred očami návštevníkov.
Zákutia hradu Hrušov a výhľady do jeho okolia
Keď sa postavíme medzi zachované múry, len ťažko si dnes dokážeme predstaviť, ako musel Hrušov vyzerať v časoch svojej najväčšej slávy.
A ako pri takmer každom starom hrade, ani pri Hrušove nechýba tajomstvo. Medzi miestnymi sa po stáročia rozpráva povesť o ukrytom hrušovskom poklade. Údajne tu kedysi žila grófka Alžbeta, ktorá mala na hrade usporadúvať veľkolepé zábavy a plesy pre šľachticov z okolia. Tie boli vraj vychýrené široko-ďaleko. Po skončení zábavy mali hostia svoje cennosti uložiť do truhlíc, ktoré ukrývali obrovské bohatstvo.
Povesť o poklade sa postupne šírila a prilákala množstvo ľudí, ktorí ho chceli nájsť. Legenda dokonca hovorí, že po poklade pátrali aj cisárske vojská. Najtajomnejší je však príbeh o neznámom pastierovi.
Ten sa jedného dňa rozhodol, že poklad nájde. S fakľou sa vydal na miesto, o ktorom sa hovorilo, že ukrýva bohatstvo. A jeho výprava mala byť úspešná. Pred sebou vraj skutočne uvidel tri sudy naplnené drahokamami, náhrdelníkmi a zlatými dukátmi. Lenže poklad nebol bez ochrany. Pastiera mali prekvapiť traja zvierací strážcovia. Čo presne sa potom stalo, legenda neprezrádza všetky podrobnosti, no isté je, že jeho výprava sa neskončila šťastne.
Či sa na Hrušove skutočne niekedy ukrýval poklad, sa už asi nedozvieme. Možno je legenda iba výsledkom ľudskej fantázie a možno sa v jej príbehu ukrýva zrnko pravdy. Staré hrady však práve vďaka podobným príbehom získavajú ďalší rozmer. K historickým faktom sa pridáva tajomstvo a návštevník si môže počas prechádzky medzi múrmi sám predstavovať, čo všetko sa tu mohlo kedysi odohrávať.
Dnes je Hrušov predovšetkým príjemným cieľom výletu. Krátky výstup lesom, upravená lúka pod hradom a samotná zrúcanina vytvárajú ideálnu kombináciu pre pokojné popoludnie v prírode. Keď človek vystúpi medzi staré múry a pozrie sa do okolitej krajiny, možno si uvedomí, prečo si toto miesto obľúbil aj Masaryk.
Hrušov možno nepatrí medzi najväčšie slovenské hrady. Nemá mohutné veže ani zachované paláce, ktoré by návštevníka ohúrili svojou veľkosťou. Jeho čaro je niekde inde. Je v tichu lesa, v starých kameňoch, vo výhľadoch a predovšetkým v príbehoch, ktoré sa s ním spájajú.
Stáročia tu po sebe zanechali svoje stopy. Matúš Čák, šľachtické rody, turecké nebezpečenstvo, Rákociho povstanie, cisárske vojská, Masaryk aj ľudia, ktorí sa dnes snažia zachovať to, čo z hradu zostalo.
A možno práve preto stojí Hrušov za návštevu. Nie je to iba výlet k starej zrúcanine. Je to krátka cesta do minulosti, kde medzi kamennými múrmi stále cítiť ozvenu udalostí, ktoré sa tu odohrali pred stovkami rokov.
A kto vie? Možno niekde pod jedným z tých starých kameňov stále čaká aj hrušovský poklad na svoje objavenie.
