Miesto, ktoré dnes priťahuje návštevníkov svojou atmosférou a výhľadmi do okolitej krajiny, má za sebou bohatú a pohnutú históriu. Jeho meno sa však navždy spojilo najmä s príbehom Alžbety Báthoryovej, čachtickej panej, ktorú história pozná ako „krvavú grófku“.
Po tatárskych vpádoch, ktoré ukázali potrebu lepšej ochrany Uhorska, sa v prvej polovici 13. storočia na podnet panovníka Bélu IV. začala výstavba hradu. Stavbu inicioval Kazimír z rodu Hunt-Poznan. Hrad mal chrániť západné hranice Uhorska a postupne sa stal významným opevneným sídlom.
Na konci 13. storočia sa Čachtického hradu zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti sa hrad opäť stal kráľovským majetkom. V roku 1392 ho kráľ Žigmund daroval za verné služby Stiborovi zo Stiboríc. Jeho syn Stibor vlastnil hrad až do roku 1434.
Za Stiborovcov prešiel pôvodný hrad výraznou prestavbou. Rozšírilo sa nádvorie, pribudli parkánové múry s ochodzou, hospodárske budovy a zároveň sa posilnila obranyschopnosť celého areálu. Ďalšie úpravy vykonali Országovci, ktorí boli majiteľmi hradu od roku 1436 približne 130 rokov.
Po vymretí rodu po meči dal kráľ Maximilián I. hrad do zálohy Uršule Kanižajovej, vdove po Tomášovi Nádašdym. Jej syn František Nádašdy hrad v roku 1602 odkúpil. Po jeho smrti v roku 1604, keď zomrel vo Šárvári na následky zranení utrpených v bojoch s Turkami, hrad zdedila jeho vdova Alžbeta Báthoryová.
Život a osud Alžbety Báthoryovej.
Alžbeta Báthoryová pochádzala z bohatého a vplyvného uhorského rodu Báthoryovcov. Už ako jedenásťročná bola zasnúbená s Františkom Nádašdym a ako pätnásťročná sa zaňho vydala. Keďže jej manžel bol hlavným veliteľom uhorských vojsk a často sa zdržiaval mimo domova, Alžbeta počas jeho neprítomnosti riadila celé panstvo.
Desať rokov nemohla otehotnieť, neskôr sa jej narodilo päť detí. Tri z nich, Anna, Katarína a Pavel, prežili, dve zomreli v detskom veku. Alžbeta bola inteligentná a ovládala tri jazyky. Vlastnila celkovo 32 hradov a panstiev na území dnešného Slovenska, Maďarska, Rakúska a Rumunska.
Práve jej život sa však postupne začal spájať s príbehmi o krutom zaobchádzaní so služobníctvom. Počas neprítomnosti manžela bola prísnou paňou a za zanedbanie povinností tvrdo trestala svojich sluhov. Začali sa šíriť reči o neľudskom zaobchádzaní s mladými dievčatami. Strach služobníctva umožňoval jej a jej pomocníkom podľa dobových výpovedí dlhé roky páchať zločiny a zahladzovať po nich stopy.
Medzi obeťami mali byť aj siroty, ktoré nikomu nechýbali. Drábi mali lákať a násilím unášať mladé dievčatá, ktorých život sa končil v rukách čachtickej panej. Jej vražedná činnosť mala podľa neskorších výpovedí trvať celé štvrťstoročie, hoci o nej sa údajne vedelo aj medzi ľuďmi v okolí.
Deň pred svojou smrťou František Nádašdy napísal list svojmu priateľovi, palatínovi Jurajovi Thurzovi, v ktorom mu zveril svoju rodinu do priazne a ochrany.
Zverstvá, ktoré sa Alžbete pripisovali, však napokon nebolo možné ukrývať navždy. Rodičia obetí sa začali dožadovať vysvetlenia, kam zmizli ich dcéry. Thurzo sa mal podľa podania snažiť tieto zločiny kryť a zamlčovať, napokon však musel konať.
Podľa rozhodnutia panovníka Mateja II. vydaného začiatkom roku 1610 mal zločiny Báthoryovej v stoliciach Nitra, Trenčín a Tekov vyšetriť protonotár Andrej z Keresztúra. Palatín Juraj Thurzo napokon osobne zasiahol v Čachtickom kaštieli, kde mal Alžbetu údajne pristihnúť pri čine s umierajúcimi a zranenými dievčatami.
Súdny proces sa uskutočnil v januári 1611 v Bytči. Pred súdom však nestála samotná Alžbeta Báthoryová, ale jej sluhovia a spoluvinníci Ján Ujvári-Ficko, Helena Jó a Dorota Sentéšová. Všetci boli odsúdení a popravení.
Výpovede, ktoré počas procesu zazneli, opisovali mimoriadne kruté zaobchádzanie s mladými dievčatami. Hovorilo sa o bičovaní až do krvi, šľahaní žihľavou, ponáraní do studenej vody, pálení sviečkou či o ďalších spôsoboch mučenia. Podľa jednej z výpovedí mala Báthoryová zabiť dve dievčatá a prikázať ich odniesť do Kostolian, kde ich pochovali. Ďalšie svedectvo opisovalo osud dvoch zemianskych dievčat z Liptova, ktoré mala kruto zbičovať a následne ponoriť do ľadovej vody Váhu pri Strečne.
Hlavná viníčka však pred súd postavená nebola. Patrila k jednému z najvplyvnejších šľachtických rodov a vtedajšie politické a spoločenské pomery chránili majetok a česť vysokej šľachty. Verejný proces, poprava šľachtičnej a konfiškácia rozsiahleho majetku by zasiahli nielen Alžbetu, ale aj jej deti.
Grófka preto zostala izolovaná na Čachtickom hrade až do svojej smrti. Z čachtickej panej sa stala väzenkyňa vo vlastnom sídle. Okrem rodiny, kazateľov a starej ženy, ktorá jej prinášala jedlo, nemal mať k nej nikto prístup. Alžbeta Báthoryová zomrela vo svojom väzení 21. augusta 1614.
Dodnes zostáva otázkou, čo vlastne viedlo ženu, matku a jednu z najbohatších šľachtičien svojej doby k takýmto zverstvám. Bola to bezhraničná moc, bohatstvo a pocit nadradenosti? Alebo zohrávali úlohu aj pomery, v ktorých vyrastala? O jej skutočných pohnútkach sa dodnes vedú dohady.
Presný počet jej obetí nie je známy. V príbehoch o Báthoryovej sa objavujú čísla dosahujúce tisíce, pričom jej býva pripisované okolo 3000 obetí. Čachtická pani sa tak stala jednou z najdesivejších postáv spojených s históriou slovenských hradov.
Po jej smrti zdedili Čachtický hrad jej deti. Vnuk Alžbety, František II. Nádašdy, dal hrad opraviť, neskôr však o majetok prišiel pre svoju účasť na Vešeléniho sprisahaní. Hrad následne prevzala kráľovská koruna a prenajímala ho rodinám Révayovcov a Draškovičovcov.
V roku 1703 sa oficiálnymi majiteľmi hradu stali Forgáčovci a Berčéniovci. O päť rokov neskôr, v roku 1708, však hrad dobyli a vypálili vojská Františka Rákócziho II. Odvtedy už jeho sláva postupne mizla a hrad začal chátrať. Z kedysi mohutného sídla sa stávala zrúcanina, akú poznáme dnes.
Od roku 2005 je vlastníkom Čachtického hradu obec Čachtice, ktorá zabezpečuje jeho priebežnú údržbu a menšie stavebné obnovy.
Na Čachtický hrad vedie zeleno značená turistická trasa k hradu. Tento úsek však môžeme skrátiť a zaparkovať na platenom parkovisku približne v polovici trasy k hradu. Pokiaľ chceme pre deti zážitok, je možnosť sa vyviesť turistickým vláčikom Báthory, ktorý premáva z centra obce Čachtice.
Zo svahu oproti hradu sú pekné výhľady do okolia a tiež na hrad.
Zákutia Čachtického hradu a výhľady z hradu.
S Čachtickým hradom sa dodnes spája aj azda najznámejšia povesť o Alžbete Báthoryovej, príbeh o železnej panne.
Podľa povesti bola Alžbeta krásna a vznešená žena, ktorá sa s pribúdajúcim vekom čoraz častejšie pozerala do zrkadla a hľadala na svojej tvári a tele známky starnutia.
Raz jej pri česaní slúžka nechtiac vytrhla niekoľko vlasov. Alžbeta sa nahnevala a udrela ju do tváre. Dievčine začala tiecť z nosa krv a niekoľko kvapiek dopadlo na grófkinu tvár. Slúžku po tejto udalosti vykázala z hradu.
Keď si Alžbeta utrela tvár a pozrela sa do zrkadla, zdalo sa jej, že jej tvár vybledla a omladla. Vtedy mala podľa povesti dostať desivý nápad, kúpať sa v krvi mladých dievčat, aby si zachovala svoju krásu a mladosť.
Od myšlienky už nebolo ďaleko k činu. Prvou obeťou mala byť práve nešťastná česačka. Nádobu na údajný omladzujúci kúpeľ malo postupne plniť oddané služobníctvo, najmä Ficko. Obetí pribúdalo a spolu s nimi sa mali zdokonaľovať aj spôsoby mučenia a získavania krvi.
Keď sa Alžbete začalo zdať, že služobníctvo je lenivé, podľa povesti si nechala z ďalekého Norimbergu priviezť železnú pannu. Mala podobu krásnej ženy s drevenou schránkou a perlovým náhrdelníkom. Keď dievčatá poslali, aby jej podali náhrdelník, železná panna ich mala zovrieť a z jej útrob mali vystúpiť ostré oceľové hroty. Krv potom mala stekať do pripravovaného kúpeľa.
Práve tento desivý príbeh sa v priebehu stáročí stal neoddeliteľnou súčasťou povesti o Alžbete Báthoryovej. Skutočnosť a legenda sa postupne prelínali tak, že dnes je niekedy ťažké oddeliť historické udalosti od príbehov, ktoré sa okolo čachtickej panej vytvorili.
Podľa ďalšej povesti bola Alžbeta po obvinení z vrážd zatvorená na Čachtickom hrade a dožila tu až do svojej smrti. Hovorí sa, že ju zamurovali do vonkajšieho múra hradu, kde jej jedlo podávali úzkym otvorom a príbuzní obetí na ňu chodili pľuť.
Miesto, ktoré sa s touto legendou spája, je na hrade dodnes viditeľné. A práve v tom spočíva tajomstvo Čachtického hradu jeho kamenné múry nie sú iba pozostatkom dávnej pevnosti. Sú nemým svedkom stáročí príbehov, v ktorých sa história, moc, násilie, strach a legenda spojili do jedného z najtajomnejších príbehov slovenských hradov.
