Jeho poloha je pôsobivá už na prvý pohľad. Mohutné skalné bralo, ktoré sa týči nad okolitou krajinou, poskytovalo hradu prirodzenú ochranu a zároveň umožňovalo kontrolovať široké okolie. História tohto miesta siaha až do 9. storočia, keď tu stálo drevozemné hradisko.
Až v 12. storočí, za vlády Arpádovcov, bolo pôvodné hradisko prestavané do kamennej podoby a Beckov sa zaradil medzi považské strážne hrady. Počas svojej dlhej histórie vystriedal množstvo majiteľov a zažil obdobia veľkej slávy, ale aj vojny, požiar a postupný úpadok.
V 13. storočí hrad ovládol Matúš Čák Trenčiansky, mocný pán Váhu a Tatier. Po jeho smrti sa Beckov opäť dostal do kráľovských rúk. Významný okamih v jeho dejinách nastal v roku 1388, keď uhorský kráľ Žigmund Luxemburský daroval hrad aj panstvo Stiborovi zo Stiboríc za jeho verné služby.
Stibor zo Stiboríc patril medzi najvýznamnejších mužov svojej doby. Ako kráľova pravá ruka získal počas svojho života približne tridsať hradov a bol menovaný aj bratislavským županom. Beckov bol jeho prvým hradom a postupne sa stal významným sídlom jeho rodu. Za Stibora prešiel Beckov výraznými stavebnými úpravami. Najvýznamnejšou zmenou bolo rozdelenie hradu na horný a dolný hrad. Z pôvodného opevneného sídla sa tak postupne stávalo rozsiahlejšie a reprezentatívnejšie šľachtické sídlo.
Po Stiborovej smrti pripadol majetok jeho synovi Stiborovi mladšiemu. Ten bol vzdelaným mužom a práve od neho pochádza prvá dochovaná listina v slovakizovanej češtine. Jeho život sa však skončil počas husitských vojen v Trnave. Jeho smrťou zároveň skončila vláda Stiborovcov na Beckove.
Ďalšou majiteľkou beckovského panstva sa stala Stiborova dcéra Katarína. Vydala sa za Pavla Bánfiho a za jeho éry prešiel hrad ďalšou významnou premenou, renesančnou prestavbou. Bánfiovci patrili k dôležitým majiteľom Beckova a ich rod bol s hradom spätý až do roku 1644. Vtedy zomrel posledný mužský potomok rodu Krištof Bánfi a Bánfiovci vymreli po meči.
Po roku 1644 už Beckov nemal jedného významného pána, ktorý by sa oň staral. Hrad postupne vlastnili viaceré šľachtické rody a vznikol beckovský komposesorát, teda spoločné vlastníctvo viacerých rodín. Hrad však postupne upadal a jeho majitelia sa o jeho stav dostatočne nestarali.
V roku 1708 Beckov poškodili kuruci. Ešte väčšiu pohromu však priniesol obrovský požiar v rokoch 1728 – 1729, ktorý zničil dedinu aj samotný hrad. Odvtedy sa z kedysi významného a honosného sídla stala chátrajúca ruina.
Beckov však napokon neostal úplne zabudnutý. V 30. rokoch 20. storočia uskutočnil Klub československých turistov na hrade prvé záchranárske akcie. Ďalším významným medzníkom bol rok 1970, keď bol Beckov vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. V súčasnosti je hrad vo vlastníctve obce Beckov, ktorá je zároveň jeho správcom.
K histórii Beckova patrí aj židovská komunita, ktorej pripomienkou je starý židovský cintorín nachádzajúci sa pri stúpajúcej ceste k hradu. Židia prišli do Beckova v roku 1683 a usadili sa na hrade aj v mestečku. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1689, získali povolenie obchodovať, zriadiť si modlitebňu a cintorín. Život židovskej komunity však tragicky poznačil holokaust v rokoch 1938 – 1945. Väčšina obyvateľov židovského pôvodu zahynula alebo bola deportovaná. Po židovských obyvateľoch Beckova tak zostal predovšetkým cintorín pod hradom, tiché miesto, ktoré dodnes pripomína komunitu, ktorá bola súčasťou života obce.
Zákutia hradu Beckov a výhľady z hradu
Severný palác bol po rekonštrukcii sprístupnený tento rok.
Beckovská gotická hradná kaplnka bola postavená v roku 1410 Stiborom zo Stiboríc. Pôvodne ako samostatný objekt. Hradné kaplnky mali nielen náboženské ale aj spoločenské a reprezentačné funkcie. V kaplnke je vystavená replyka Koryčanskej Madony.
Aj s hradom Beckov sa samozrejme spájajú legendy.
Podľa jednej z najznámejších povestí dal hrad svoje meno šašo Becko. Bol vraj šašom mocného Stibora zo Stiboríc a svojho pána dokázal vždy rozveseliť. Jedného dňa sa ho Stibor opýtal, čo by si želal ako odmenu za svoju vernosť a službu. Becko ukázal na vysoké skalné bralo a povedal, že by si želal hrad, ktorý by stál práve na tomto mieste. Stibor mu vraj sľub splnil. Na vysokom brale vyrástol hrad a dostal meno po šašovi – Beckov.
Iná legenda je podstatne temnejšia. Rozpráva o krutom hradnom pánovi, ktorý sa počas poľovačky dostal do sporu so starcom. V hneve ho mal zhodiť zo skaly. Umierajúci starec ho však preklial a predpovedal mu, že aj on zomrie pádom z hradného brala. Podľa povesti sa kliatba naplnila a krutého pána napokon postihol osud, ktorého sa snažil uniknúť.
Či už človek legendám uverí, alebo nie, jedno je isté, Beckov má atmosféru, ktorú nemožno prehliadnuť. Vysoké vápencové bralo, mohutné ruiny, stáročná história a príbehy, ktoré sa po generácie odovzdávajú z človeka na človeka, vytvárajú z Beckova miesto, kde sa skutočné dejiny stretávajú s tajomstvom a legendami
