K hradu vedie krátka cesta z centra obce Lednica, kde je možnosť parkovania pri obecnom úrade, alebo pod miestnym amfiteátrom. Tu sa nachádza zaujímavý smerovník k hradu vytvorený z odpíleneho kmeňa stromu.
Smerom k Lednickému hradu sa prechádza popri zaniknutom románsko-gotickom kostole, ktorý pochádza pravdepodobne z 12. alebo 13.storočia. Bol postavený z kameňa v západnej časti farskej záhrady a spolu s cintorínom patril k hradu.
Náš cieľ, Lednický hrad, je na dohľad. Už v okolí vidieť že na hrade sa usilovne pracuje.
Lednický hrad patrí medzi najťažšie dostupné hrady na Slovensku. Keď sa človek chodníkom približuje k jeho ruinám, postupne sa pred ním odhaľujú kamenné múry vystupujúce zo skaly a vieme si ľahko predstaví, prečo si práve toto miesto kedysi vybrali jeho stavitelia. Hrad bol totiž nielen sídlom šľachty, ale predovšetkým dobre chránenou pevnosťou.
Jeho história siaha do 13. storočia, keď sa začali formovať základy hradu, ktorý mal chrániť severozápadnú hranicu Uhorského kráľovstva a dôležitú obchodnú cestu smerujúcu na Moravu. Za prvého známeho a pravdepodobne aj zakladateľa hradu sa uvádza Marek, župan z Lednice. Výber miesta bol pritom mimoriadne premyslený. Strmé skalné bralo poskytovalo prirodzenú ochranu a zároveň umožňovalo sledovať široké okolie.
V priebehu stáročí sa na Lednickom hrade vystriedali viacerí významní majitelia. Spájaný je aj s jedným z najmocnejších mužov stredovekého Uhorska, Matúšom Čákom Trenčianskym. Neskôr sa dostal do rúk Bielikovcov a ďalších šľachtických rodov. Dejiny hradu však neboli vždy pokojné. Lednica sa dostala aj do rúk mužov, ktorých meno sa spájalo skôr s lúpežami a násilím než s pokojným životom na šľachtickom sídle.
V 16. storočí bol majiteľom hradu aj lúpežný rytier Michal Telekesi. Práve obdobie, keď sa na hrade usadili podobní páni, patrí k najtemnejším kapitolám jeho histórie. Z pevnosti sa mohli podniknúť výpravy do okolitej krajiny a obyvatelia pod hradom nikdy nemohli s istotou vedieť, čo prinesie ďalší deň. Hrad tak v predstavách ľudí nebol iba symbolom moci a bezpečia, ale aj miestom, ktorého sa bolo možné obávať.
Samotný prístup na hrad dával jeho obrancom obrovskú výhodu. Dostať sa dovnútra nebolo jednoduché ani v časoch, keď bol hrad plne obývaný. Vchod chránil padací most a za ním nasledoval približne desať metrov dlhý tunel vytesaný priamo do vápencovej skaly. Už samotná predstava, že návštevník musel prejsť úzkym skalným tunelom, aby sa dostal do ďalšej časti pevnosti, ukazuje, akú dôležitú úlohu zohrávala na Lednici prirodzená ochrana okolitého terénu.
Tunel v skale dodnes patrí medzi najzaujímavejšie časti návštevy. Za ním sa nachádza stredný hrad, ktorý bol v minulosti obývaný hradným panstvom. Dnes sú z niekdajšieho života jeho obyvateľov zachované predovšetkým kamenné pozostatky, no práve tie dokážu návštevníkovi priblížiť atmosféru dávnych čias možno viac než veľké a dokonale zrekonštruované pamiatky. Tu totiž človek vidí hrad taký, aký ho zanechal čas.
V 18. storočí patril hrad rodu Maťašovských, ktorí sa snažili svoje sídlo opravovať. Boli zároveň posledným šľachtickým rodom, ktorý na hrade aj býval. Časy, keď Lednica predstavovala významné panské sídlo, sa však pomaly končili.
Okolo roku 1770 sa hrad dostal do držby Aspremontovcov na príkaz panovníčky Márie Terézie. V tomto období už však Lednica postupne strácala svoj pôvodný význam a hrad začal chátrať. Kedysi obávaná pevnosť sa postupne menila na ruinu a jej múry začal ovládať čas, počasie a príroda.
Zákutia Lednického hradu
Dnes je však práve táto zrúcanina jedným z najzaujímavejších miest v okolí. Lednica totiž návštevníka nevíta monumentálnymi múrmi ani rozsiahlymi zachovanými palácmi. Jej čaro spočíva v dramatickom spojení skál, ruín a okolitej prírody. Hrad akoby bol súčasťou samotného brala a pri pohľade zdola sa môže zdať, že kamenné múry zo skaly jednoducho vyrastajú. Je obdivuhodné, že na tomto mieste, bez použitia terajších mechanizmov dokázali kedysi postaviť takýto hrad.
Najväčším lákadlom pre odvážnejších návštevníkov je pozorovateľňa na vrchole. Cesta k nej rozhodne nie je obyčajnou prechádzkou. Vedie cez oceľový rebrík s ochrannými obručami a ďalej po schodoch vytesaných priamo do skalného brala. Výstup si vyžaduje opatrnosť a trochu odvahy, no ten, kto ho zvládne, je odmenený nádherným výhľadom na obec Lednica a široké okolie Bielych Karpát.
Práve z tohto miesta si človek ešte lepšie uvedomí strategickú polohu hradu. To, čo je dnes pre turistu nádhernou vyhliadkou, bolo kedysi predovšetkým miestom, odkiaľ bolo možné pozorovať krajinu a včas zaznamenať blížiace sa nebezpečenstvo.
Výstup na pozorovateľňu však nie je vhodný pre každého. Najmä ľudia so strachom z výšok môžu pri pohľade pod seba pocítiť rešpekt a opatrní by mali byť aj rodičia s menšími deťmi. Navyše, pozorovateľňa môže byť v určitom období neprístupná z dôvodu ochrany prírody. Keď v skalách hniezdi výr skalný alebo sokol sťahovavý, návštevníci musia rešpektovať zákaz vstupu.
Lednický hrad však ukrýva ešte jeden príbeh, ktorý mu dodáva zvláštnu a trochu smutnú atmosféru. Je ním povesť o Katarínke a jej manželovi Ondrejovi.
Podľa starej povesti sa na Lednickom hrade kedysi konali veľkolepé panské zábavy. Šľachtici zo širokého okolia sa na nich zabávali aj niekoľko dní a poddaní museli zabezpečovať mäso zo zveriny a ďalšie potraviny potrebné na hostiny. Povesť však hovorí aj o temnejšej stránke týchto zábav. Mladé dievčatá z okolia mali byť vystavené svojvôli hradného pána.
Jedného dňa sa mala konať svadba hradného hájnika Ondreja s Katarínkou. Mladí ľudia sa tešili na spoločný život, no ich šťastie netrvalo dlho. Keď hradný pán odmietol dary, ktoré mu mali byť doručené pri príležitosti svadby, rozkázal, aby na hrad priviedli mladú nevestu.
Po Katarínku prišli drábi a odviedli ju podľa rozkazu. Za mladú ženu sa na hrad vybrali prihovárať richtár aj farár. Ani ich prosby však nepomohli. Hradný pán ju odmietol prepustiť.
Katarínka sa ocitla v bezvýchodiskovej situácii. Podľa povesti nechcela porušiť manželský sľub, ktorý dala Ondrejovi, a rozhodla sa pre tragické riešenie. V jednej z hradných miestností zbadala otvorené okno a vyskočila ním do hlbokej priepasti pod hradom.
Ondrej sa s jej smrťou nedokázal zmieriť. Podľa povesti ušiel do hory, kde od veľkého žiaľu stratil rozum. Ani jeho život sa napokon neskončil šťastne. Jedného dňa ho ľudia našli mŕtveho pri hrobe jeho milovanej Katarínky. Pochovali ho vedľa nej.
Na pamiatku ich lásky a vernosti mali poddaní postaviť na strmej skale pod hradom drevený kríž. Práve tento príbeh patrí k tým, ktoré sa v okolí Lednice rozprávajú z generácie na generáciu a ktoré dodávajú starým ruinám ďalší rozmer.
Lednický hrad zostal stáť napriek tomu, že z jeho pôvodnej podoby zostali iba ruiny. A práve tie dnes rozprávajú príbeh o časoch, keď bolo toto skalné sídlo dôležitou pevnosťou, domovom šľachticov aj miestom, ktorého sa ľudia v okolí obávali. Spolu s legendou o Katarínke a Ondrejovi vytvárajú obraz hradu, ktorý má v sebe nielen históriu, ale aj kus tajomstva.
Od roku 2004 sa o obnovu Lednického hradu pod vedením Historicko-astronomickej spoločnosti stará obec Lednica a dobrovoľníci. Práce sa zameriavajú na konzerváciu muriva, sprístupňovanie nových zákutí, archeologický výskum, čím sa ruina hradu stáva vyhľadávanou turistickou atrakciou.
