Niekedy stačilo na chvíľu spomaliť, započúvať sa alebo sa pozorne pozrieť okolo seba a príroda nám ukázala svoje malé poklady.
Niektorých obyvateľov sme najskôr iba počuli. Napríklad ďateľ intenzívne klopal kdesi na vrchole stromu. Snažili sme sa ho nájsť, no medzi konármi a lístím zostával ukrytý. Jeho charakteristické klopanie však prezradilo, že je niekde nablízku. Aj takéto stretnutia majú svoje čaro, nie vždy musíme zviera či vtáka vidieť, aby sme vedeli, že príroda okolo nás žije.
Inokedy sme mali viac šťastia a podarilo sa nám niektorých operencov aj pozorovať. Zaujímavým stretnutím bol zákonom chránený strakoš červenochrbtý. Tento nenápadný sťahovavý vták obľubuje najmä otvorenú krajinu s trnitými kríkmi a krovinami. Práve tie mu poskytujú vhodné miesto na lov aj úkryt.
Strakoš je medzi vtákmi pomerne nezvyčajný lovec. Nemá silné pazúry ako dravce, a tak si svoju korisť pomáha prichytávať na tŕne kríkov. Na ostňoch si vytvára akúsi vlastnú „špajzu“, do ktorej si odkladá ulovený hmyz a inú drobnú korisť. Zaujímavé je, že medzi jeho korisť môžu patriť aj niektoré jedovaté druhy hmyzu. Ich napichnutím na tŕne získava čas, počas ktorého môžu niektoré obranné látky stratiť účinok. Príroda jednoducho ponúka riešenia, nad ktorými by človek niekedy neveriacky krútil hlavou.
Ďalším spevavým vtákom, ktorý nám skrížil cestu, bol trasochvost biely. Je to pomerne rozšírený druh a často ho môžeme pozorovať najmä v blízkosti vody. Tentoraz však nepostával pri brehu, ale usadil sa vysoko na skale, odkiaľ mal zrejme dokonalý prehľad o svojom okolí. Jeho neustále pohybovanie chvostom je pritom jedným z charakteristických znakov, podľa ktorých ho môžeme ľahko spoznať.
Na výletoch sa však oplatí pozerať nielen do korún stromov, ale aj pod nohy. V lesoch môžeme natrafiť na skutočného obra medzi chrobákmi, roháča veľkého. Tento pôsobivý chrobák patrí medzi najväčšie druhy hmyzu v Európe a dorastá až do veľkosti približne 9 centimetrov. Jeho početnosť však v prírode klesá, a preto je každé stretnutie s ním o to vzácnejšie.
Najmä samček roháča veľkého upúta svojimi mohutnými, parohovito rozšírenými hryzadlami, ktoré pripomínajú miniatúrne jelenie parohy. Samička ich má podstatne menšie. Hryzadlá samčekov pritom neslúžia iba na získavanie potravy – používajú ich aj pri súbojoch s inými samčekmi o samičku. Keď takéhoto chrobáka človek uvidí zblízka, je až neuveriteľné, aké veľké a zaujímavé tvory môžeme nájsť priamo v našich lesoch.
Počas našich výletov sme zavítali aj k rybníkom. Tešili sme sa, či tam opäť uvidíme labute, ktoré sa na tomto mieste v minulosti húfne vyskytovali. Tentoraz ich však veľa nebolo. Vlastne tam bola iba jedna. Aj tá nás však potešila a ukázala, že niekedy netreba veľké množstvo zvierat, aby človek odchádzal s pekným zážitkom.
Prišla aj chvíľa, keď sme si uvedomili, že v prírode sa oplatí byť nielen pozorný, ale aj tichý. Hovorí sa, že v lesoch sa máme chovať hlučne, aby nás medveď počul. Keď však trochu stíšime hlas a budeme pozornejší, môžeme natrafiť aj na inú lesnú zver, ktorú by sme inak ľahko prehliadli.
Takto sme stretli daniele. Pokojne stáli v tieni stromov, neutekali pred nami. Zrejme usúdili, že im nechceme ublížiť, a tak sme mohli chvíľu pozorovať jeden druhého. My sme zostali stáť, ony tiež a práve vďaka tomu vznikol jeden z tých jednoduchých, ale krásnych prázdninových okamihov, na ktoré sa dobre spomína.
Pri presunoch sme neodolali ani poliam s rozkvitnutou slnečnicou, ktoré svojou žiarivou žltou farbou doslova lákali pohľad. Medzi vysokými stonkami a veľkými kvetmi bolo neustále rušno, usilovné včely prelietavali z jedného kvetu na druhý a zbierali peľ aj nektár. Na chvíľu sme teda odbočili z cesty, aby sme si túto letnú krásu vychutnali zblízka.
Naše výlety nám tak opäť pripomenuli, že dobrodružstvo nemusí čakať iba za bránami hradov a zámkov. Môže sedieť na konári, ukrývať sa v kríku, liezť po lesnej cestičke alebo stáť niekoľko metrov od nás na lúke. Stačí sa trochu pozerať, počúvať a občas aj spomaliť. Práve vtedy nám príroda dokáže ukázať svoje najkrajšie tajomstvá
