Aj ten môj sa začal v kolóne áut, medzi nekonečnými zápchami a netrpezlivými vodičmi. Lenže tentoraz to bolo iné. Nemusela som sa nikam ponáhľať. V rádiu hrala príjemná hudba, cesta ubiehala pokojne a ja som si mohla dovoliť luxus, na ktorý v každodennom zhone často zabúdame, pozerať sa okolo seba.
Prvým mojim cieľom bola Veľká Javorina. Od Holubyho chaty som vykročila cez rozkvitnuté lúky smerom k vrcholu.
Cesta mierne stúpala, no ja som to takmer nevnímala. Oči som mala plné krásy, ktorá sa rozprestierala všade navôkol. Biele margaréty sa kolísali vo vetre, medzi nimi sa modrali zvončeky a nad kvetmi poletovali neposedné motýle. Vzduchom sa niesol vtáčí spev a nad hlavou sa po modrej oblohe plavili biele obláčiky.
Veľká Javorina lúky a výhľady, nikde nikto. Len ja, slnko, lúka a pokoj.
Na vrchole ma privítalo miesto, kde sa človek prirodzene zastaví a zamyslí. Symbolické hroby účastníkov odboja, ale aj milovníkov hôr, ktorí si práve toto miesto vybrali za svoj posledný odpočinok. Ich prach tu zostal dovtedy, kým ho vietor nerozniesol krajinou, ktorú mali tak radi.
Za mnou Veľká Javorina, predo mnou veža Jelenec.
Druhá časť môjho dňa mala byť malou skúškou. Skôr skúškou samej seba než fyzickej kondície. Cieľom bol Jelenec a jeho 48 metrov vysoká veža. Chodník viedol nádherným lesom pozdĺž hranice. Na jednej strane slovenské hraničné kamene, na druhej české. Staré stromy vytvárali zelenú katedrálu a les dýchal pokojom.
Pod vežou som stretla starší manželský pár. Počas cesty ma predbehli, no nebolo to preto, že by som nevládala. Len som sa často zastavovala. Fotila som, obdivovala a vychutnávala si každý meter. Keď som sa priznala, že chcem vyliezť až hore, ponúkli sa, že počkajú, ak by som potrebovala pomoc. Bolo to krásne gesto ľudskej spolupatričnosti, s vďakou som odmietla, že poznám svoje limity a nebudem riskovať, aj keď občas túto zásadu poruším.
Jedna priečka, druhá, desiata, päťdesiata, osemdesiata a napokon sto druhá ak som dobre počítala. Ruky vyťahané, boleli, dych sa zrýchľoval a pod nohami zostávala čoraz väčšia hĺbka. Vyliezť po kolmých kovových rebríkoch na vyhliadkovú plošinu patrí medzi adrenalínové zážitky Pád by mal fatálne následky. No nestal sa. Vyšla som až na vrchol.
Ale stálo to za to. Výhľady boli odmenou za každý jeden krok. Krajina sa rozprestierala do diaľky v celej svojej kráse a ja som vedela, že práve pre takéto okamihy sa oplatí prekonať vlastné obavy. Možno to bolo naposledy, čo som na túto 48 metrovú vojenskú pozorovateľňu vystúpila. O to viac som si ten moment vážila.
Dolu ma čakal verný plecniak. Adrenalín opadol, sadla som si do tieňa, rozbalila rožok, zapila ho kávou. Niekedy sú najlepšie hostiny tie najjednoduchšie.
Cestou domov som sa ešte zastavila pri malom štrkovisku pri Váhu. Chvíľu som sa snažila odfotografovať vážky, no ukázali sa byť oveľa rýchlejšie ako ja. Nakoniec som sa usadila v tieni stromu a len pozorovala život okolo seba. Na spadnutom kmeni vo vode sa vyhrievali korytnačky, medzi nimi sedeli kačky a na krátku návštevu priletela aj volavka.
Sedela som tam a uvedomila si jednu jednoduchú pravdu.
Ku šťastiu naozaj netreba veľa. Stačí rozkvitnutá lúka. Lesný chodník. Výhľad z vrcholu. Rožok s maslom. Ticho pri vode. A zdravie, ktoré nám dovolí takéto chvíle prežívať.
Sú to dní, ktoré človeku neprinesú bohatstvo ani slávu, ale naplnia jeho srdce pokojom. A práve tie dni bývajú najkrajšie.
