V pohorí Vtáčnik sa nachádza viacero lezeckých oblastí, pričom najviac ich nájdeme v Sekaninách.
Sekaniny ležia v katastri obcí Lehota pod Vtáčnikom a Podhradie, pre milovníkov lezenia predstavujú hotový raj. Nachádza sa tu takmer sedemsto lezeckých ciest, množstvo skalných vyhliadok a v poslednom období pribudli aj ferraty. Nedávno bol otvorený aj VHT okruh Šrí Kapila, ktorého vznik je do veľkej miery spojený s nadšením miestneho rodáka, horolezca Jozefa Volkova.
Ferraty však tentoraz nechávam bokom. Hoci Šrí Kapila môže byť úžasným dobrodružstvom, na ferraty sa už momentálne necítim. Možno raz naberiem odvahu. Ktovie...
Tentoraz som si jednoducho vybrala cestu ľahšieho odporu – Hvozdík.
Turistická vyhliadka a novo otvorený vrchol Hvozdík leží v nadmorskej výške 648 metrov. Jeho najvýraznejšou dominantou je veľké železné srdce osadené priamo na vrchole. Symbolizuje lásku k prírode aj k ľuďom a zároveň je krásnym cieľom krátkej túry.
Na Hvozdík sa dostaneme z Baškovej doliny, ktorá patrí medzi obľúbené prírodné a rekreačné oblasti. Láka turistov, chatárov a predovšetkým skalolezcov. S parkovaním je to v doline pomerne pohodlné, možnosti sú napríklad v blízkosti chaty Smrečina, ale aj na menších parkoviskách pozdĺž doliny.
Bašková dolina však nie je zaujímavá iba prírodou. Je spätá aj s históriou odboja a Slovenského národného povstania. V okolí sa nachádza viacero pamätníkov venovaných ľuďom, ktorí padli v týchto bojoch. Nájdeme tu dokonca aj amfiteáter.
Cestu na Hvozdík nám na začiatku ukáže smerovník. V teréne sa orientujeme podľa červených štvorčekov, ktoré sú sporadicky pripevnené na stromoch, a podľa miestnych smeroviek. Po prekročení potoka môže byť orientácia chvíľu trochu neistá a človek si nie je celkom istý, či ide správne. Neskôr sa však značenie opäť ukáže a bez väčších problémov nás dovedie až k cieľu.
Užšou asfaltovou cestou popod les sa dostávame k usadlosti U Belanov. Tá ma zaujala hneď na prvý pohľad. Na plote visí množstvo rôznych hrncov, a veru ich nie je málo. Neďaleko stojí aj tabuľa autobusovej zastávky. Nenechajte sa však pomýliť. Je to skôr atrakcia než reálna zastávka. Na autobus by ste tu čakali márne.
Od usadlosti pokračujeme ďalej cez potok a popri chatkách. Chodník sa začína dvíhať medzi skalami a popri rôznych, miestami poriadne vykrútených stromoch. Tento náročnejší úsek však našťastie nie je dlhý ale je pekný.
Za odmenu železné srdce a výhľady uvidíme už čoskoro.
Celá trasa je s výnimkou záverečného stúpania nenáročná. Aj prechod medzi skalami síce vyžaduje trochu väčšiu opatrnosť, ale rozhodne nejde o extrémne stúpanie.
Na smerovníku na moste sa dočítate, že cesta na Hvozdík trvá približne dvadsať minút. Mne to trvalo o niečo dlhšie. Ale na tom predsa vôbec nezáleží. Neprišla som sem pretekať s časom.
Pri pomalej a opatrnej chôdzi v kamenistom teréne sa čas prirodzene predĺži. Pre mňa je však bezpečnosť oveľa dôležitejšia ako rýchlosť. Veď cieľom výletu nie je zdolať trasu za rekordný čas, ale užiť si cestu, prírodu a napokon aj samotný pocit, keď človek stojí pri železnom srdci na Hvozdíka s jeho odkazom.
A možno práve v tom je čaro takýchto krátkych výletov. Nemusíme zdolávať najvyššie vrcholy ani ferratové úseky. Niekedy úplne postačí vybrať si cestu, na ktorú si trúfame, spomaliť a nechať prírodu, aby nám ukázala svoje krásy vlastným tempom.
