Vtedy mi ku šťastiu stačí jednoduchá vec, sadnúť si k vode, započúvať sa do šumu vetra a pozorovať život, ktorý sa odohráva na jej hladine aj v jej okolí.
Vodné plochy majú zvláštne čaro. Čas pri nich plynie pomalšie a človek si začne všímať detaily, ktoré mu v každodennom zhone unikajú. Na hladine sa pokojne kĺžu kačice, nad vodou prelietajú lastovičky a v tŕstí sa ozývajú nenápadní obyvatelia mokradí. Každé ročné obdobie prináša nové príbehy a nové začiatky.
Obzvlášť krásne je sledovať mláďatá vodného vtáctva, ktoré nesmelo objavujú svet pod dohľadom svojich rodičov.
Niekedy dohľad nestačí, treba ich aj ochrániť.
Fotografovanie lietajúceho vtáctva nie je práve moja silná stránka. Chýba mi na to nielen potrebné vybavenie, ale aj schopnosť celé hodiny nehybne sedieť a čakať na ten jeden dokonalý záber. Obdivujem ľudí, ktorí to dokážu. Fotografie včelárikov nie sú dokonalé, je to plachý vták, ale je krásny, farebný, taký slovenský papagáj, ktorý sa u nás zdržiava len štyri mesiace v roku.
Rovnako ako voda ma fascinujú aj polia. Najmä v období, keď sa obilné klasy začínajú vlniť vo vetre. Z diaľky pripomínajú zlaté more, ktoré sa neustále pohybuje a mení. Každý závan vetra kreslí do krajiny nové vzory a človek má pocit, akoby sledoval živý obraz.
V takých chvíľach si uvedomujem, aká krásna dokáže byť aj zdanlivo obyčajná poľná krajina. Bez dramatických vrcholov a bez veľkolepých scenérií. Len nekonečný priestor, pokoj a farby, ktoré sa menia s každou hodinou dňa.
A potom sú tu maky. Ich krehké červené kvety dokážu rozžiariť celé pole a pritiahnuť pohľad už z veľkej diaľky. Sú výrazné, no zároveň nesmierne jemné. Každý kvet akoby bol malým umeleckým dielom, ktoré príroda vytvorila len na krátky čas.
Mak siaty, poteší nielen oko...
Možno práve preto sú také vzácne. Ich krása netrvá dlho. Rozkvitnú, potešia oči aj dušu a o pár dní ich vietor a čas odnesú preč. Zostanú len fotografie, spomienky a vedomie, že som ich stihla vidieť práve v tom správnom okamihu.
Škoda len, že obdobie dozrievajúcich polí a kvitnúcich makov trvá tak krátko. No možno práve v tom spočíva jeho čaro. Pripomína nám, aby sme sa na chvíľu zastavili, pozreli sa okolo seba a vychutnali si krásu, ktorá tu dnes je, ale zajtra už môže byť iná.
A tak sú dni, keď nepotrebujem zdolávať vrchy ani prechádzať desiatky kilometrov. Stačí mi pokojná hladina vody, spev vtákov, vlniace sa obilné pole a pár červených makov. V týchto jednoduchých okamihoch nachádzam pokoj, radosť a pocit, že príroda nám dáva presne to, čo v danej chvíli potrebujeme.
