„Ja viem, čo to je.“ ,vzal do rúk roztrhnutú krabičku od cigariet a nastavil ju do prúdu svetla.
„Tu je lavička a tamten kopec je tu tiež a toto – toto je okno plné snov. Plné guliek a vrtúľ a špirál a bublín len pre teba. Ako každý rok počas tohto týždňa.“
Vzala som mu pokreslenú krabičku z rúk.
Mohol by to byť on.
Stojí.
Čaká.
Prediera sa zástupom ľudí von.
Do ticha.
Hľadá ten správny vietor.
Aby vzlietol.
Pridlho čkal. Priniesla som kôrku z chleba. A trochu soli. Recept ostrieľaného bufetára. Odlomil si, zahryzol a čkanie prestalo.
„Ty musíš byť víla z rozprávky, taký malý kúsok chleba a mal toľko čarovnej moci...
Možno raz budeme spolu. Ak ja budem sám a ty si nenájdeš niekoho iného. Je to hudba budúcnosti.
Ja teraz žijem mimo realitu a nemôžem nič riešiť, pretože všetko plynie pomimo mňa. Aj ty.
Padala som cez žlté svetlo. ( A nezaujímal ma môj smútok. )
Lístok s nápisom: „Vrátiť sa!“ nesplnil účel.
Pozdrav a pristav.
Odklep a hvízdaj.