reklama

Azda mi chce admin zakázať v SME publikovať? (1.)

Čo ešte môžem čakať od jeho stálej a intenzívnej technickej diskriminácii mojich blogov, jeho svojvôle a neprajnosti?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (40)

Vari si myslí, že ma vyprovokuje, že poruším etický kódex blogera? Aby potom mohol proti mne tvrdo konať?  Alebo chce dosiahnuť to, aby ma znechutil  až natoľko, že to sám vzdám a odídem z blogu SME? Ak takto myslí, tak sa veľmi mýli, a určite ho v tom sklamem. Potom však veľmi podcenil moje osobné princípy a charakter konania. Najmä o nich bude konkrétna reč ako dôvod zverejnenia tohto blogu.

Prosím čitateľov, aby ma ospravedlnili, že budem až príliš osobný, čo môže vyznieť neskromne. Ale pán administrátor by si mal konečne uvedomiť koho v blogoch diskriminuje a šikanuje, čo je nehanebná a nepochopiteľná vec aj v dnešnej dobe úpadku mravov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Veď ide o 88-ročného starca blogera, ktorému komunisti zakázali vykonávať remeslo a dvadsať rokov čokoľvek publikovať. Toho dnes starca, ktorého ŠtB volala na výsluchy a vyhrážala sa mu, keď  odmietol podpísať spoluprácu udavača. Keď bol mesiace bez zamestnania, tak mu zástupca náčelníka major Faťol ponúkol vycestovať do Nemecka ako špióna. Bola to však problematická ponuka a zbytočné úsilie tajnej služby mne celkom nepochopiteľné a cez červenú čiaru.

Hneď po novembri 1989 dostal som viaceré iné lukratívne ponuky. Napríklad ešte v decembri z poverenia predstavenstva novovytvoreného a vtedy aj veľmi vplyvného Slovenského syndikátu novinárov mi ponúkli jeho zástupcovia, inak  významní novinári Jano Čomaj a Juraj Vereš, funkciu kancelára. Vtedy ešte s komfortným personálnym a materiálnym vybavením (vrátane auta so šoférom). Ale som ju odmietol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rovnako u mňa nepochodil začiatkom roka 1990 ani generálny riaditeľ už Slovenskej televízie Roman Kaliský s ponukou šéfa spravodajstva a publicistiky. Mal som celkom iný zámer a odvážny sen, keďže som si vybral príliš tŕnistú cestu, že  na Slovensku vytvorím prvé nezávislé noviny, týždenník Slobodný piatok. Toto moje pevné odhodlanie považovala vtedy (ex)normalizačná novinárska obec za číre amatérske  bláznovstvo.

Nezaváhal som však z vlastnej iniciatívy odísť ani z mojich najlukratívnejších miesť: napríklad riaditeľa tlačového odboru a poradcu u prezidenta Kováča a následne z funkcie mne najvýhodnejšej – konateľa desaťročia tradičného odborárskeho denníka PRÁCA. Kde som mohol suverénne a pohodlne šéfovať. K čomu som mal 40-členný nadmerný administratívny kolektív, troch námestníkov, sekretárku a vodiča. Tieto vtedy známe noviny som ani nie za rok "vytiahol" z finančnej krízy, z vyše desaťmiliónovej straty.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keďže ide o zaujímavé a výstižné príhody či príbehy práve z novinárskeho života, ktoré sa dotýkajú témy, tak si tiež vyžadujú objasniť: prečo potom bol dôvod na moje "iniciatívne" odchody? Preto niektoré z nich teraz bližšie, širšie rozvediem a zverejním.  A to ešte predtým, kým sa vrátim na samý počiatok avizovanému obsahu a problému v tomto blogu.

Ani minister Válek mi nemohol pomôcť

Asi o týždeň po tom, čo som dostal už druhýkrát  „padáka“ zo zahranično-výberového  týždenníka EXPRES,  protestoval proti odvolávaniu jeho šéfredaktora  šéfredaktora Ruda Fábryho  Zväz slovenských spisovateľov. Za mňa, jeho zástupcu, ktorého do funkcie musel schváliť samotný minister kultúry Miroslav Válek,  sa postavil iba môj „hárem“ na čele s najmladšou a najbojovnejšou Máriou Šišolákovou. Na protest proti môjmu odvolaniu chcel štrajkovať. Bolo to odvážne a milé gesto, ale nerozumné. Preto som kolegyne od štrajku odhovoril.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zvolil som iný postup. Nasáčkoval som sa "nekultúrne" o siedmej ráno pred tapacírované dvere súdruha ministra kultúry, ktorý chodil do úradu vždy presne. On slušák ma síce neuvítal s úsmevom, ale predsa prijal túto neohlásenú návštevu, hoci už o polhodinu mal naplánovanú poradu vedenia ministerstva.

 Ako básnik mi zakaždým imponoval tým, že nelietal v oblakoch, ale konal rozumne, uvážene a zároveň slušne. Pohotovo vedel vystihnúť podstatu prerokúvanej veci aj správne zvážiť jej riešenie. Naše stretnutia neboli časté, netrvali dlho, ale zakaždým sa vyznačovali otvorenosťou, neformálnosťou, pohodou a výsledkom. Preto som tajne dúfal, že navonok neprístupný Válek už tým, že ma prijal bez ohlásenia, dá mi ešte šancu pracovať v Exprese.

No bola to márna nádej, veď musel splniť najvyšší stranícky príkaz a vyniesť ortieľ – vyhodiť ma z redakcie. Hoci ešte pred necelým rokom mi ponúkol funkciu jeho tlačového tajomníka. Už na úvod mojej „návštevy“ ma však zarazilo, že som na jeho stole uvidel naše honorárové listiny. Prečo si ich vyžiadal, aký mal na to dôvod?

No chcel si aj osobne preveriť, či má najvyššie stranícke vedenie na Slovensku pravdivú informáciu, že sa v Exprese grupujú vyhodení pravičiari externisti? Práve evidencia o honorároch mu mala potvrdiť alebo vyvrátiť túto alarmujúcu (ne)pravdivú správu z najvyššieho orgánu komunistov na Slovensku.

Minister mi v dlhom rozhovore až dvakrát zopakoval pre oboch nepríjemný oznam: „Pán redaktor, (nie súdruh) z Expresu musíte odísť! Veľmi ľutujem, ale iné riešenie pre vás nemám. Pôjdete na propagačné oddelenie do vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Váš plat aký máte teraz sa vám však zachová v plnej výške. To vám však jediné môžem garantovať.“ 

Ani dobrotivý minister, ani rovnaká gáža, ktorá by bola o tretinu vyššia než plat môjho budúceho šéfa, spisovateľa Milana Ferka, ma však nepresvedčili, aby som z redakcie odišiel.

Až po rokoch, pri písaní knihy Vedieť odísť som ocenil Válkovu ohľaduplnosť – veľkorysé, citlivé a najmenej bolestivé moje upratanie mimo novín. No v danej chvíli som mu protirečil a robil problémy. Veď Miroslav Válek prejavil s mojou neústupnosťou božskú trpezlivosť, keď ma hneď nevyhodil a nechal svoj početný tím polhodinu čakať za dverami.  

Válkovu pomoc som odmietol aj vo viere, že napriek zlovestnej dobe ešte u nás platia aspoň aké-také zákony. Nepochybujem, že pri tomto našom poslednom stretnutí sa cítil minister rovnako trápne ako ja. Udialo sa to v počiatkoch narastajúcej celospoločenskej krízy, keď sa ešte Válek v ničom nezmenil a nepodľahol nastupujúcej svojvôli režimu. O tejto úprimnej snahe ma presvedčil zopárkrát. Lenže počas dvadsaťročnej likvidity morálky a odvahy, vzletu karierizmu sa všeličo zmenilo. A preto výnimkou nemohol byť ani skvelý básnik v pozícii ministra.

Zutekal mi zo súdu aj obhajca

Moju výpoveď z Expresu som však neakceptoval a vydavateľa Slovenský spisovateľ zažaloval. Pevne som veril, že napriek skepse z pomerov v štáte spor nemôžem prehrať. Pre každý súd, ktorý by sa aspoň trocha riadil pracovným právom, by bola táto výpoveď irelevantná a neplatná už po prvom pojednávaní.

Hoci pracovnoprávne spory sa riešili rýchlo, ten môj sa vliekol tri roky. Až nakoniec moju žalobu zamietol odvolací krajský súd. Už po troch pojednávaniach však pustil do gatí môj advokát. Vytrvalo ma presviedčal stiahnuť žalobu, lebo nič nevysúdim.

Tvrdil – čo sa aj potvrdilo – že tieto spory pojednávajú výlučne starostlivo preverení sudcovia, osobitne vyberaní komunistickou partajou. Aj v odvolacích senátoch súdia iba režimu oddaní služobníci. A preto ani jeden pracovný spor, aký bol môj, nevyhral nikto v celom štáte.                       

Vtedy len zopár naivných bláznov sa márne dovolávalo elementárnej zákonnosti. Ostatní poškodení občania, ktorí sa rátali na desiatky tisíc, sa zamestnali na nekvalifikované miesta. Iba tam, kde im to dovolili lokaji okupantov.

Na poslednom pojednávaní, ešte kým vyniesla predsedníčka krajského senátu JUDr. Kapustová rozsudok, odmietla mi zaprotokolovať námietky, na čo má právo aj recidívny kriminálnik. Cynicky mi oznámila: „Už vám nič nedám zapísať do protokolu! Berte to konečne na vedomie!

To už bolo priveľa, preto som zareagoval ironicky: „Súdružka predsedníčka, aspoň mi povedzte, prečo sa táto trojročná maškaráda vôbec konala? Prečo súd nerozhodol už na prvom pojednávaní a neušetril mne i vám čas a štátu peniaze?“

Vyletela na mňa, akoby si sadla s holým zadkom na pichliače a za pohŕdanie súdom mi naparila tristo korún pokutu. Ale vzápätí si to rozmyslela a pokutu zrušila. Uvedomila si, že sa voči trestu naisto odvolám a táto politická aj súdna fraška sa potom bude iba nežiaduco rozmazávať. Výsledok súdnych ťahaníc bol iba ten, že som musel zaplatiť jednak advokáta žalovanej strany, jednak svojho a navyše súdne trovy.

Možno to bude už dnes znieť ako fráza, ale aj z týchto i pokračujúcich  príbehov z môjho života vidieť, že na  diskrimináciu,. klamstvo a iné nešváry v spoločnosti sa neviem alibisticky prizerať a to aj za cenu vlastnej škody.  

(Dokončenie v ďalšom blogu.)

P.S.: Pán administrátor, máte chybne nastavený systém počítania, keď vždy je vo všetkých stĺpcoch menšie číslo o desiatky čítaní, aký je skutočný stav (o 8.50 h. bol 150 - krát). A čo horšie je tiež oveľa nižší, ako už bol v stĺpčekoch predtým uvedený a zaevidovaný. Prosím, opravte to, lebo to poškodzuje blogera. Ďakujem. Aj predchádzajúci blog "Novinár nemá šíriť síru i strach a byť len kriticky" je v čítaní technicky ešte od včera totálne "vykastrovaný", o čom nemožno mať pochýb na základe dosiahnutých chybných a veľmi nízkych čísiel.

Náprava v systéme reálneho počtu čítania blogu sa zatiaľ ešte nerealizovala. Systém je nastavený tak, že po určitých klikoch zvyšovania počtu čítania, potom aj odčítava (znižuje) číslo už dosiahnutého stavu. Ale v prípade potreby dá sa blog aj celkom "zneškodniť", že sa vypne z počítania. Toto ešte konkretizujem v pokračovaní tohto blogu na príklade toho predchádzajúceho.

Ďakujem za opravu poruchy v počtoch čitania blogu. Pán administrátor sa naozaj činil. Rýchlo zabezpečil a perfektne opravil k plnej spokojnosti jeho systém hodnotenia. Keď v deň od zverejnenia o 13.02 hod. (za šesť hodín) bol počet čitateľov 546 - krát a páčil sa 15 - krát, tak následne o 23. 20 hod. sa naozaj rekordne zvýšil na 615 - krát a páčil sa 22 - krát. Ešte raz s veľkým údivom a obdivom ďakujem za výbornú službu blogerovi.

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  315
  •  | 
  • Páči sa:  6 060x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu