Najmä v prvých dňoch nášho rozhorčenia a pokorenia sa prejavila u okupantov veľká bezradnosť až bezmocnosť. Jeho obrovský vojenský potenciál sa neuplatnil a Kremeľ radšej zvolil rokovania s bezbranným štátikom v strednej Európe. Priečilo sa to už samej podstate jeho spurnosti, barbarskej moci i historickým praktikám.
U optimistov ešte pretrvávala do apríla 1969 aká-taká nádej aspoň na oklieštené demokratické reformy a premeny represívneho režimu na prijateľnejší systém. Posledný optimizmus však pochovali naše dve víťazstvá v hokeji nad Rusmi na majstrovstvách sveta vo Švédsku. Táto morálna odveta a satisfakcia za okupáciu sa udiala v marci 1969.
Vo všetkých mestách vzápätí vypukli obrovské nočné oslavy, spojené s masovými protestmi proti okupantom. Domáce silové zložky sa iba nečinne prizerali. Na druhý deň som uvidel v uliciach transparenty: „Víťazstvo nad Rusmi 2:0 a 4:3 aj bez tankov.“
Nenásilné demonštrácie za slobodu a demokraciu však Kremeľ rozzúrili až do nepríčetnosti. Vraj hrubo porušujeme „moskovské protokoly“ (našej kapitulácie). Následne musel z funkcie odstúpiť prvý muž v KSČ Alexander Dubček, ktorého nakrátko „odpratali“ za predsedu federálneho parlamentu. Na čele strany ho nahradil navonok „proreformný“ komunista Gustáv Husák.
Z politického života zároveň vypadol radikálny reformátor Josef Smrkovský, predseda Federálneho zhromaždenia. Nastali aj iné výmeny známych tvárí obrodného procesu. Ich posty obsadzovali Moskve servilní sluhovia a prispôsobivé persóny, ochotné pre kariéru urobiť čokoľvek. Z čelných osobnosti Januára ´68 zostal vo funkcii len prezident generál Ludvík Svoboda (Hrdina Sovietskeho zväzu), málo kritický voči okupantom, a krátko si pozíciu udržal aj kompromisný premiér Oldřich Černík. Až kým ho čoskoro nenahradil temer na dve desaťročia Lubomír Štrougal, predtým minister vnútra. Práve v jeho vláde sa stal šéfom zahraničných vecí „priateľ smenárov“ Bohuš Chňoupek.
Aj po zásadných výmenách na najvyšších postoch v KSČ a vo vláde sa chvíľu ešte neudialo nič podstatné. V Smene sme už písali menej otvorene a opatrnejšie (niekedy len v náznakoch), ale dosť ostro na to, aby sme domácich ruských vrtichvostov znervózňovali a hnevali. Ani Husákov nástupca v Bratislave Jozef Lenárt ešte nič priamo nezakazoval, ale iba apeloval na potrebu zdržanlivosti voči okupantom a okupácii. Aj nový hlavný boss strany Gustáv Husák nás z Prahy upokojoval, a po budúcej manželke, rozhlasáčke Vierke Müllerovej, odkazoval, že sa časom situácia určite zlepší. Vraj len treba zachovať trpezlivosť, pokoj a zbytočne nevyčíňať. Tento apel a prísľuby z Prahy nám redaktorom tlmočil večný optimista, náš šéfredaktor Gavril Gryzlov.
Husákovi, komunistami žalárovanému politikovi, sme sprvu verili. Veď naša redakcia a Kultúrny život mu otvorili priestor do verejného života, keď mu publikovali po prepustení z basy jeho odvážne a pre dogmatikov nepríjemné nezékonnosti. Tento len kvázi reformný komunista, v politike nedostižný pragmatik a strane oddaný, nekorupčný, nemajetný i verný politik, sa napriek dlhému väzneniu v ničom nepoučil. Opäť sa vyfarbil ako chorobne ctižiadostivý ideologický fanatik. Treba mu však priznať, že bol naším najvýraznejším a najschopnejším politikom. Ale vždy na nesprávnej strane a v nevhodnú dobu.
Mal mimoriadnu politickú predvídavosť, ktorú využil pri každej príležitosti. Napríklad po okupácii na moskovských rokovaniach. Tam ako podpredseda federálnej vlády vôbec nemal byť. Chýbalo mu stranícke krytie, lebo nebol ani členom ústredného výboru strany.
Ale v samotnom Kremli zohral významnú rolu v zákulisnom lámaní odporcov pre prijatie „dohody“ s agresorom. Spolu s prezidentom Svobodom nakoniec presvedčil aj neústupného a z Rusov rozčarovaného Alexandra Dubčeka, ktorý sprvu odmietal podpísať vazalské „moskovské protokoly“.
Práve Husák svojou argumentáciou a nadhľadom zaujal Leonida Brežneva. Nahradil potom vo funkcii (sprvu iba na Slovensku) najtvrdšieho dogmatika, verného spojenca Moskvy Vasila Biľaka. Ovenčený mučeník, autokrat a tváriaci sa demokrat Husák bol pre Rusov po okupácii a zbabranej „revolučnej vláde“ skvelý ťah. Kremeľ pochopil, že on je tým najlepším riešením, ak chcú mať v ďalekej gubernii pokoj. A preto mu dovolil, aby po „hokejovom pohrebe“ demokracie odstránil z vrcholovej politiky nielen reformných politikov, ale aj najradikálnejších dogmatikov, najviac skompromitovaných prívržencov Moskvy.
Tí potom spoza kulís nátlakovo pôsobili na Husáka ako pre krajinu radikálna dogmatická skupina možnej alternatívy Kremľa. Navyše mu Moskva pardonovala, že v nepokojnej gubernii nedovolil zopakovať beztrestné represie po roku 1948 voči porazeným reformátorom a ich prívržencom. Šťastím bolo, že sa na vlastnej škode poučil, že treba držať na krátkej reťazi uzdu ŠtB. Takže už nedopustil konať politické procesy s reprízou mučenia a popráv. To mu ako jediná vec slúži ku cti.
Husákova politika, po okupácii zrejme pragmatická nevyhnutnosť (?), nás znova vrátila do područia moskovského diktátu, čo spätne vyvolalo najmä v elitách národa nedôstojné kompromisy, politickú pretvárku a ohýbanie chrbtice. Žiaľ, táto všeobecná rezignácia pred nemorálnosťou, úpadkom a zlom v nás zanechala aj po krachu socializmu stopu a návyky
Po útoku na spojenca vyhlásilo v defenzíve a zahraničnopolitickej karanténe sa nachádzajúce Rusko (Leonid Brežnev) svoju novú mocenskú doktrínu takzvanej „obmedzenej suverenity“. Platila pre každý Moskve podriadený štát a to v rozpore s medzinárodným právom aj s akoukoľvek logikou. Veď v každej normálnej hlave platí, že buď je štát samostatný ,hoci len formálne, alebo nie!
Brežnev ako vodca nad vodcami sa tak postavil nad OSN a dve desaťročia nespochybniteľnými a dodržiavanými normami medzinárodného práva. Okato nadiktoval svetu absurdné svoje právo – rozhodovať za iných, čo môžu a čo nesmú robiť!
Ale vo východnom bloku táto mocenská doktrína v praxi už dávno platila potichu. Veď hneď v zárodku ju porušil ešte za Stalina suverénny vodca bývalej Juhoslávie - Josif Broz Tito. Ale to, čo si dovolil útokom na Československo autoritatívny Leonid Brežnev, to si nedovolil proti spurnej Juhoslávii ani najobávanejší diktátor - Josif Vissarionovič Stalin.
KRVAVÁ DOBA PROCESOV A REPRESÁLII SA UŽ NEZOPAKOVALA
Práve útok na formálne samostatnú stredoeurópsku krajinu zmenil nielen náš malý svet. Lebo bol začiatkom konca veľkého Sovietskeho zväzu, keď Gorbačovova záchranná brzda (perestrojka - reformy) prišla príliš neskoro. Už nemohla veľríšu zachrániť pred karom, ale ho ešte urýchlila.
Michail Gorbačov, podľa mňa jeden z najvýznamnejších reformátorov v histórii ľudstva, ktorý po roku l989 zmenil mapu Európy a výsledky Druhej svetovej vojny, bol však nasledovníkom Alexandra Dubčeka, čo aj verejne priznal.
Ako veľký štátnik stiahol z východného Nemecka aj Československa trvalo zahniezdené ruské okupačné vojská. Tiež umožnil po temer polstoročí znova spojiť veľmocami rozdelený najvýznamnejší európsky štát Nemecko a „daroval“ slobodu všetkým guberniám imperiálneho Ruska aj bývalého mocného zlepenca – Sovietskeho zväzu. Muž nenávidený v Rusku a obdivovaný v demokratickom západnom svete.
Tento výnimočný komunista, vnútorne však zrejme demokrat, v roku 1997 prezradil československým médiám, že bol priamy vzťah medzi Pražskou jarou a kremeľskými reformami po roku 1985:
„Nesporne, veď Alexander Dubček, Pražská jar 1968, to bola úprimná snaha o modernizáciu vašej krajiny, hľadanie odpovedí na výzvy doby. Mňa a mojich ľudí v Sovietskom zväze to veľmi ovplyvnilo a bolo nám poučením ... Keby bol vtedy schopný Kremeľ tieto správne impulzy zachytiť, bol by dnes svet iný ... S Alexandrom Dubčekom ma spájalo priateľstvo. Stratili sme síce veľa času, ale myšlienky Pražskej jari sa nevytratili, my sme na ne nadviazali.“ (Denník Národná obroda - 5. máj 1997.)
