Ak si niekto niečo myslí, alebo zmyslí, napríklad, že ho vláda oklamala, tak by jeho osobný pocit a zrejmý omyl nemali šíriť ani miestne noviny v okrese. Ide však o miestny zdroj dezinformácie. Pani šéfredaktorka novín, predtým novinárka na tému motorizmu, v ďalšom článku informuje čitateľov takto (citát titulku): „Prorodinný balíček ukrojí samosprávam a VEZME RODINÁM, tvrdia starostovia obcí na Považí.“ K tejto vážnej a v médiách veľmi frekventovanej téme sa ešte vrátim po úvodných vetách blogu
Horšie však je to, keď na mnohých nezmysloch participuje v hlavných spravách nejaké prestížne médium - napríklad Markíza. Keď jej redaktorka využije vo vysielaní nespokojnosť občianky, ktorá tvrdila, že za rovnaký nákup potravín, čo predtým kúpila za 20 eur, tak teraz musí zaň zaplatiť 50 eur.
Takúto zjavnú dezinformačnú hlúposť môže vybrať do hlavných správ večera len nekvalifikovaná redaktorka. Ale ako je vôbec možné, že ju následne prehliadne aj zodpovedný šéf vydania hlavného večerného spravodajstva? Čo je už neprípustná vec v objektívnom spravodajstve mienkotvorného médiá.
Veď ak by predsa bola táto alarmujúca informácia pravdivá, tak potom by už šlo o 150-percentnú super infláciu, rozvrat financií štátu a jeho totálny bankrot a rozklad. Lenže občan pri sledovaní správ sa nad reálnym významom jednotlivých odvysielaných správ (aj nepravdivých) nezvykne zamýšľať. Lebo ich berie automaticky ako potvrdené a hodnoverné. Žiaľ, nejde len o časté dezinformačné šumy Markízy, ale aj iných mienkotvorných médií.
Napríklad Istá pani autorka, povolaním režisérka, vo svojom článku v dennej tlači síce správne poukázala na vzrastajúcu hrubosť a intoleranciu v umeleckom živote zvonka. Okrem iných vážnych charakteristík napísala v článku toto: „Kde sa v nás vzala tá nenávisť, ktorá vyklíčila z pandemickej pôdy? Kde sa berie potreba urážať a ponižovať tých, čo sa o umenie usilujú?“ S tým môže čitateľ tiež súhlasiť.
V jej slovách je oveľa širší obsah, ktorý obludne vzrástol do všetkých oblastí našej spolarizovanej a rozkúskovanej komunity. U autorky ma však zarazili v jej článku celkom iné slová a tvrdenia (citujem):
„Ťažko povedať, či si podobným uvažovaním prechádzal aj minister financií. Keď sa vytasil krúžkovaním v balíku prorodinných opatrení, ale hádam mu neukrivdíme, ak o ňom budeme pochybovať. Ak niečím Matovič nedisponuje, je to kultúrnosť, stačí sa zoznámiť s jeho verbálnym a písomným prejavom.
Matovič nevie viesť dialóg, to ostatne nedokáže žiadny HULVÁT. Má dojem, že sa mu prezidentka svojím odmietnutím podpísať ten BALÍK NEZMYSĽOV otáča chrbtom, to ona nerobí, nik sa nesmie obrátiť Matovičovi chrbtom, pretože on sa neštíti útočiť aj od chrbta.“
Nemienim „osobne“ polemizovať s autorkou o (ne)objektívnosti jej konštatovania o „balíku nezmyslov“, To radšej ponechám na fundovaného makro ekonóma. Chcem len poznamenať, že ak by som kritizoval verejnosť za nárast nenávisti, intolerancie a „hulvátstva“ a vyzýval k vzájomnej slušnosti a tolerancie, tak potom by som volil slušný slovník. Slušnosť by mi kázala nepoužiť tiež na „charakteristiku hulváta“ expresívnu nadávku „HULVÁT“.
Už vážnejšia je otázka, či si Matovičov „balík nezmyslov“ sama odborne zanalyzovala ako režisérka, alebo „vyhodnotila“ v pozícii bežného občana len na základe systematickej a intenzívnej kritiky médií. Veď ako režisérka a publicistka určite vie, že svet nie je len v dvoch farbách (čierna alebo biela).
V širšom kontexte rôznych permanentných kritík Matoviča, hneď čo len vstúpil do dvier vestibulu vlády, sa mu potom ani nečudujem, že mu počas dvoch rokov „obrany“ neslušne zhrubol jazyk. Ale podľa mňa by mal slušný politik vedieť prehltnúť aj raka, a nekonať impulzívne a hrubo, v zmysle ľudových prísloví: „Na hrubý mech – hrubá záplata!“ alebo „Ako sa do hory volá, tak sa potom ozýva“.
Objektívny občan by však mal aj expremiérovi, ministrovi financií, priznať, že si ho médiá a iní kritici vybrali (občas aj oprávnene) za trofejný terč či hlavný cieľ pre svoju jednostrannú a účelovú kritiku. Veď už od nástupu novej vlády (len za dva roky) nezažili v médiách takú spŕšku a kanonádu pejoratívnych označení i kritiky ako Matovič, pričom slovo hulvát bol možno ten slušnejší, ani Mečiar, Fico a Pellegrini dokopy. Aj ďalší politici, úzko spojení s korupciou a veľkým rozkrádaním štátu.
Tí mali od médií za dve desaťročia vládnutia (spolu) oveľa pokojnejší život. Hoci sa až po nos topili v korupcii a nevládli ani v najkritickejšej dobe dvoch pandémií covidu i jednej vojny na Ukrajine. Ale vládli v časoch pomerne dlhej hospodárskej prosperity vo svete, pričom počas ich gazdovania šla krajina od desiatich k piatim. O sú len holé konštatovania reality a nie obrana I.M., s ktorým nemám ako starec nič spoločné.
V súčasnej mocenskej problematike zohrávajú práve médiá negatívnu úlohu voči vláde a najmä voči ministrovi financií. Uvediem posledný prípad zjavnej dezinformácie v médiách, ktorá sa však javí opačne, veľmi pravdivo. Potom, čo Matovič prirovnal útoky na seba k štvaniu vtedajších médií voči Židom v nacistickom Nemecku, tie súčasné naše prekrútili význam tohto výroku v jeho nepodstatnú kritiku. Keď v podstate z banálneho výroku sa zrodila ďalšia kauza šéfa OĽaNO.
Lenže Matovič sa neprirovnával k obetiam hrôz v koncentračných táboroch či samotného Holokaustu. Prirovnal sa výlučne k tým Židom, na ktorých ešte pred nástupom Hitlera k moci (do roku 1933), nevyberane začala nehorázne útočiť ešte vtedy slobodná tlač a rozhlas vo vtedajšom demokratickom Nemecku ako na hlavného nepriateľa národa. Vari Matovič dnes nie je v médiách tiež sústavne kritizovaným nepriateľom a škodcom?
Práve vtedajšie médiá účelovo podnietili u Nemcov nenávisť voči spoluobčanom Židom a tým aj budúce pogromy ich likvidácie. Vedieť aj v tomto Matovičovom prípade, že u veľavravného I.M. vedia média vyčariť a prekrútiť objektívnu informáciu na dezinformáciu a malý škandál aj v pozornosti pohoršenia Židov a zahraničných médií. Predsa on v ničom nespochybnil ich vraždenie Hitlerom svojim možno nie vhodným prirovnaním.
Vráťme sa však k článku a názoru pani režisérky na vraj „nezmyselný balík“ pomoci rodinám. Hoci môj osobný názor ako autora blogu je na túto teraz v médiách dlhodobo frekventovanú a najviac kritizovanú sociálnu tému celkom irelevantný. Čitateľ, poslucháč či divák si mohol získať objektívnu odpoveď na rôzne kritiky sociálneho balíčka pomoci v rozsiahlom rozhovore SME(23.5.) „Štát pomôže aj Kollárovi, lebo nevie, kto je kto“.
V ňom známeho, renomovaného a odborne fundovaného makro ekonóma Vladimíra Baláža „vyspovedal“ otázkami „na telo“ redaktor Michal Katuška. Keďže v odpovediach ide o výslovne vecnú argumentáciu a odborný úsudok tohto experta (nie politika či publicistu), preto je mi ľúto, že v blogu nemôžem odcitovať príslušný rozhovor doslovne a len skromne.
Už v podtitule článku objasňuje makroekonomický expert horúci problém dneška, že: „Dôchodcovia nie sú najchudobnejší, je to mýtus, vysvetľuje ekonóm“. A v úvode rozhovoru redaktor SME uviedol, že Vladimír Baláž tvrdí: „Nápad, aby peniaze štátu dostali rodiny, a nie napríklad dôchodcovia, nepovažuje za zlý...“
Na prvú otázku redaktora odpovedal Vladimír Baláž takto: „Inflácia je ako povodeň. Vláda môže len zmierňovať jej následky. Ten balíček sa naozaj zameriava na najchudobnejšie príjmové vrstvy. čo je správne. Oceňujem, že sa to neriešilo napríklad znížením DPH, čo by najviac pomohlo bohatým, keďže najviac nakupujú.“
Dovolím si doplniť Vladimíra Baláža v tejto veci, že v prípade zníženia DPH na tovary by vznikol aj veľký problém nielen prekrytie vážnej diery v štátnom rozpočte bez zvýšenia daní. Ale rovnako následná realita, že výrobcovia a obchodníci by len veľmi neprimerane k zníženiu DPH znížili aj ceny predmetných tovarov. Ide o poučenie už z minulosti, čo by sa zopakovalo napríklad aj pri podstatnom znížení DPH na pohonné hmoty. Veď účinná a nenáročná kontrola ich v podstate neoprávnených ziskov by bola v praxi nereálna.
Preto v médiách lobujú za tento spôsob podpory vraj „najchudobnejším“ znížením DPH „ich ľudia“ a lobisti aj z radov odborníkov. Teda nielen „kritici“ balíčka z opozície a SaS, ktorí vetujú akékoľvek zvýšenie daní. Vylučujú aj zvýšenie daní z hazardu, alkoholu, tabaku a vyššie zdanenie i 500 najbohatších firiem u nás.
Samotné zníženie DPH na pohonné hmoty by vôbec nepomohlo tým najchudobnejším, ktorí ani nemajú auto, prípadne jazdia veľmi skromne. Len by prehĺbilo u občanov nerovnosť a nespravodlivosť v sociálnej sfére a pomoci.
Každé riešenie či opatrenie (teda aj vlády) má vždy celkom dve odlišné tváre. Ani tú oveľa krajšiu „nevítajú“ všetci občania s pochopením a porozumením. Skôr práve naopak. Takže potom pre svoje osobné dôvody aj najlepšie riešenia zvyknú zatracovať..
A práve v tomto bode sa zakaždým ukáže demokratická jedinečnosť, najväčšia spoločenská sila aj veľká zodpovednosť slobodných médií. Ako, v akej objektívnej podobe, z dvoch rozdielnych interpretácií aj politiky občanom zobrazujú skutočné či len vybájené javy a udalosti každodenného života. V apríli 1968 médiá zverejnili dnes už historických Dve tisíc slov a Rusi do Československa nám za ne poslali dve tisíc tankov.
(Dokončenie blogu pre jeho šírku témy bude čo najskôr.)
P.S. Reálna aktuálnosť a prosperita aj tohto aktuálneho blogu "vydržala" ani nie polovicu dňa od zverejnia. Keď za 11 hodín (vrátane noci) bola jeho čítanosť 776 - krát, čo mu zabezpečilo suverénne 1. miesto v rebríčku "dnes najčítanejšie blogy". Potom začala jeho systematická technická cenzúra a stagnácia s chudobným prírastkom za 12 hodín (o 23.25 hod.) o 280 -krát viacej (spolu 1056 - krát) aj s prepadom na 4. miesto "dnes najčítanejšie". Takže môj blog s veľkou pravdepodobnosťou po polnoci už celkom "dodýcha" ako predtým moje iné.
Tak sa aj potom stalo. O tri dni neskôr (1.7.) sa zvýšila čítanosť tohto stále aktuálneho článku iba o 167 - krát (spolu 1223 - krát), keď sa páčil čitateľom 25 - krát. Keď tiež po polnoci prvého dňa od uverejnenia vypadol z 1. miesta tabuľky "dnes najčítanejšie blogy".