Taký ľudský osobitý, nielen argumentačne ale aj slovne, prekvapivo politicky presvedčivý a pravdivý rozhovor, aký čitateľom poskytla redaktorka Daniela Hajčáková s touto známou speváčkou, skladateľkou, herečkou a cestovateľkou, som už dávno nečítal v našej neprehľadnej a farizejskej politike.
Priznám sa, že som sprvu nevenoval tomuto celostránkovému článku víkendového čísla SME väčšiu pozornosť. Ani doteraz som nezdieľal nejaký osobitý obdiv k pani Nvotovej, začo sa budúcej političke dodatočne ospravedlňujem. Úprimne jej blahoželám za daný výborný vstup do mediálnej politiky, ktorý by lepšie nezvládol ani prešibaný a najskúsenejší matador našej komediálnej politickej scény Béla Bugár.
Pevne však verím, že o Dorote Nvotovej budem onedlho počuť ako výraznej aj vierohodnej političke v drese Demokratov a poslankyni už v parlamente. Verím, že ma politicky nesklame. Pretože v živote som stretol mnohých ľudí, ktorých funkcia a akákoľvek moc potom zmenila od základu na nespoznanie. Pani Dorote držím palce. A v médiách držte smelo a odhodlane svoju presvedčivú koľaj komunikácie.
Najradšej by som prepísal a zverejnil v blogu celý dlhý rozhovor zo včerajšieho víkendového SME „Dorota Nvotová ide k Hegerovi“, ale by to bolo neprofesionálne a problematické. Preto z neho publikujem aspoň (len) štyri otázky, hoci radšej by som zverejnil všetky jej vecné a vierohodné odpovede.
Otázka redaktorky: „Takmer dva roky viedol krajinu Eduard Heger. Akú zodpovednosť má za dezilúziu v spoločnosti? Odpoveď D.N.:
„Myslím si, že za hádky a nedodržanie toho celého až tak veľmi nemôže. Chcem vidieť človeka, ktorý by tých dvoch rozzúrených psov zmenežoval.
No treba k tomu ešte dodať to, že bez ich účasti vo vláde (najmä Matovičovho OĽaNO) by nezodpovedným prístupom premiéra Hegera padla vláda s vážnymi dôsledkami pre Slovensko. Tak sa napokon aj stalo. A predčasné voľby len vyhrotili a skonkretizovali nové nebezpečenstvá pre štát. Boli spásou len pre Fica, Pellegriniho, fašistov, korupčníkov a oligarchov obchodujúcich so štátom.
A to čo sa nakoniec stalo je výlučne v dôsledku deštrukčnej „iniciatívy“ Richarda Sulíka, ktorý položil vládu. A viniť za chaos a nasledovné celospoločenské škody práve rozvážneho, zodpovedného a médiami kritizovaného premiéra Hegera je čírou demagógiou opozície, strán volebnej konkurencie Demokratov a neprajných médií v rukách oligarchov.
Otázka redaktorky: „ Ako ste sa dopracovali k Demokratom?“ Odpoveď:
„Tri mesiace po ruskej invázii sme organizovali v Bratislave zhromaždenie Dokončime to! na podporu Ukrajiny. Pozvali sme na pódium aj Eduarda Hegera, ktorý bol vtedy premiérom. Dovtedy bol pre mňa menej výrazný. Na pódiu dal takú reč o našom postoji k Ukrajine, že mi vyleteli slzy. Bolo tam päťtisíc ľudí a mali husiu kožu. Povedala som si, bože, ako dobre, že sa naša vláda v tomto postavila na správnu stranu, a nie iba pre forma. Mala som pocit hrdosti na Eda Hegera a Jara Naďa, ale hovorila som si, škoda, že ich človek nemôže voliť bez toho, aby volil aj OĽaNO. A zrazu vznikla strana aj s nimi, ktorú by som mohla s totálne čistým svedomím voliť, nie vybrať si ju iba ako menšie zlo, a v ktorej by som možno mohla byť.“
Otázka redaktorky: „Proti Igorovi Matovičovi nikdy zásadnejšie nevystúpil, odhodlal sa na to až po odchode z OĹaNO. Tesne pred zbavením poverenia jeho vláde v RTVS rečnil, že má na chaose v krajine podiel a že si hryzol celý čas do jazyka. Vy to tak nevnímate?“ Odpoveď:
Vidíme to už s odstupom a už vieme, ako sa to vyvinulo. Strihnime sa však do tamtoho času. Ako viete, že keď buchnete po stole, nezlomí sa a nebude to ešte horšie?
Otázka redaktorky: „Ostatné strany sa s ním odmietajú spájať, lebo sa pre nich stal symbolom chaosu posledných rokov. Nespôsobil si to svojím navonok pasívnym prístupom?“ Odpoveď:
„Podľa mňa hovoríme o vlastnosti byť lojálny. Všetci sme niekde vďaka niekomu – či už náhodne, alebo plánovane. Edo Heger bol v OĽaNO aj na poste premiéra vďaka Igorovi Matovičovi a ako veľmi charakterný človek cítil takú lojalitu. Viem si predstaviť, že v danom toxickom prostredí to Edo nevedel urobiť inak, práve preto, že má dobrý charakter a silný pocit lojálnosti. A myslím si, že neprítomnosť spomínanej toxickej osoby môže spôsobiť, že svoju lojalitu ako cennú vlastnosť teraz upriami tam, kde ju treba – na Slovensko, reformy a občanov.“