Keď som potom po páde komunizmu a vzniku samostatnosti Slovenska dostal ponuku od prezidenta Michala Kováča,či by som nechcel byť riaditeľom jeho tlačového odboru, tak som ju potom bez zaváhania prijal. Bol som vtedy len jeho tretí pracovník a prvý vo funkcii.. V prvé dni som mohol úradovať iba na dvore Hradu, kde sme vtedy sídlili. Aj tam mi chýbal stôl a stolička. Cez ochranku sa už kopili požiadavky najmä od zahraničných novinárov, aby som ich informoval o novom prezidentovi a novovzniknutom štáte vo svete. Ale dohodnúť si so mnou stretnutie nemohli. Zrejme sa ešte s podobným Kocúrkovom v inej civilizovanej krajine nestretli.
Profesijne som sa veľmi hanbil, že som sa ocitol v role nedostupného a mlčiaceho hovorcu. Lenže na jeho praktický výkon mi chýbala kancelária, telefón, písací stroj či fax (mobily ešte neboli). A zhovárať sa s nimi postojačky na nádvorí Hradu som považoval za škandál. Totálne zlyhal servis vlády a parlamentu ako správcu tohto dočasného pracoviska hlavy štátu. Vari sa nevedelo, že Slovenská republika bude mať aj prezidenta?
Azda on nepotreboval primerané sídlo, vybavené ako-tak technicky či materiálne pre seba a svoj personál? Vari v prvé mesiace po vzniku nového štátu mali postačiť len holé steny starobylých múrov? Už na úvod tak dostal autonómny nadstranícky prezident facku s „výstrahou“ a Slovensko utŕžilo hanbu.
Tento nepochopiteľný jav a stav, keď som zahraničným a domácim novinárom unikal ako Fantomas, som vyriešil rýchlo a ultimatívne. Oznámil som prezidentovi, že ak nebudem mať do troch dní nevyhnutné podmienky na svoju prácu, končím! Obdeň na to som dostal nadmerné priestory, z ktorých sa práve odsťahovala podpredsedníčka NR SR Oľga Keltošová, s kompletným potrebným vybavením. Mal som tak lepšie kacelárie než sám prezident.
Keďže spočiatku som musel nahrádzať aj hovorcu prezidenta. Teda takého hráča v tíme ,ktorý však nevie okrem slovenčiny a češtiny žiadnu inú reč, tak som si vybral za svoju zástupkyňu Annu Tureničovú, ktorá ovládala viaceré svetové jazyky. Túto kvalifikáciu plne využila neskôr ako dlhoročná veľvyslankyňa Slovenska vo viacerých cudzích krajinách.
Byť na opačnej strane barikády ako Mečiar a stáť blízko Kováča nebola výhra. Sakramentsky som sa zmýlil v predstave o akomsi dočasnom „aktívnom oddychu“, kým naberiem sily v nestresovej práci, a podľa dohovoru s prezidentom po polroku skončím. Môj zámer vyšiel celkom inak. Ani moje pracovné vzťahy s prezidentom neboli podľa mojich predstáv. Lebo keď som zavelil v redakcii, tak to platilo do písmenka a na splnenie úlohy už včera bolo neskoro. Na novom mieste sa mi každá iniciatíva a aktivita ťažko pretláčala. Podľa môjho vkusu išlo všetko pomaly a oklieštene. Alebo zaniklo v rámci úradných a protokolárnych zvyklostí.
Na Hrade som sa ihneď presvedčil, ako si Slováci potrpia na funkcie. Keď sa zverejnilo, že budem pracovať pre hlavu štátu, stále mi drnčal telefón, nasledovali gratulácie a žiadosti. Ľudia automaticky spájajú vyššiu štátnu funkciu s výhodnou „trafikou“, ktorú treba vyrabovať alebo v nej aspoň lacno nakúpiť. Ale akáže to bola pre mňa trafika? Predovšetkým nová práca bez skúseností, s mnohými problémami, novotami a prekážkami.
Nehostinný Hrad ako dočasné sídlo prezidenta prežíval v marci 1993 a ešte pár mesiacov potom obliehanie ako Slovensko po vpáde Turkov. V jeho nehostinných hradbách a chodbách som vtedy stretával nielen politikov, straníckych lídrov, ale aj autorov rôznych projektov, návrhov a žiadostí. Každý niečo chcel, každý niečo navrhoval a presadzoval v záujme svojho zisku.
Určitú rozladenosť zo štátnej služby nezvyšovali iba môj nezvyk a podriadenosť, ale aj nekvalifikované odporúčania zvonka či z domáceho prostredia do mojich kompetencií. Lebo do hokeja, futbalu a politiky zvykne hovoriť kdekto, tak prečo nie aj do mediálnych vecí? Veď už každý vie čítať a písať. Aj z kolegov sa podaktorí chceli pred šéfom Kováčom blysnúť ako kuchtíci, ktorí vedia variť aj v cudzom hrnci. Ešteže sa mi dobre spolupracovalo s riaditeľmi odborov Milanom Zemkom, Ivanom Trimajom a Miroslavom Hladíkom.
Práve Milana Zemka som prehovoril, aby prišiel pracovať na tlačový odbor ako môj zástupca a politický analytik. Na moju škodu ho však Michal Kováč prevelil a vymenoval za riaditeľa politického odboru, čím ma oslabil a rozladil.
Kým som si na pozíciu štátneho šimľa zvykol, neraz som banoval, že som prijal toto živobytie. Preto nepochopím tých, ktorí pre získanie m .astného hrnca urobia čokoľvek, držia sa ho akokoľvek a potom ich funkcia zmení od gruntu, že sa nevedia vpratať do kože. AJ cez túto prizmu a drobnohľad som potom dôsledne hodnotil Michala Kováča ako prezidenta a šéfa.
P.S. Za celú sobotu (do 19.30 hod.) mal tento blog podľa štatistky len 11-krát videní ...
