Keď sa v apríli 1990 aj vo východnej časti republiky začala prebúdzať nádejná sloboda, napísal som ako externista pre denník Smenu dovtedy prísne utajený príbeh o podivnej smrti Jana Masaryka, bývalého ministra zahraničia. O tomto tragickom a podozrivom skone mi vyšiel v denníku na pokračovanie seriál. Takmer naisto vražda vo svete známeho politika, syna zakladateľa Československa a prvého prezidenta Tomáša G, Masaryka, ktorá sa stala hneď po komunistickom prevrate vyvolala doma aj v zahraničí veľký rozruch. Pochybný spôsob vyšetrovania, keď kriminálku bleskovo nahradila ŠtB, len umocnil podozrenia o tejto smrti. Tie nezapadli prachom dodnes.
Hoci v Masarykovej kauze išlo aj o dve desaťročia potom o chúlostivú a pre Moskvu nežiaducu tému, informovali o nej najmä české médiá. Ale ani najvyšší stranícky aparát si ju netrúfol zakázať. Na publicitu o Masarykovej smrti (zrejme o štátnom zločine), v ktorej mali figurovať práve ruskí agenti, ostro a výhražne zareagoval oficiálny trubadúr Kremľa – Tlačová agentúra Sovietskeho zväzu (TASS). Bolo to akési mnohovravné varovanie pražským súdruhom, čo už za pestvá stvára ich tlač. Pre mňa však tento seriál znamenal zásadný profesijný zlom. Umožnil mi vstup medzi novinársku elitu, do politicky odvážneho a čítaného denníka SMENA.
Ján Čomaj, v tom čase veľmi uznávaný a ambiciózny reportér, dostal pod komando vyše dvadsať redaktorov, ktorí mali informovať o hektickej téme dňa – reformnej politike polepšených komunistov. Keď som sa do tohto veľkého útvaru dostal, sprvu mi prischli správy, ankety a ohlasy čitateľov. Moja profesijná predstava sa tak po prvý raz naplnila až potom, čo som získal exkluzívny rozhovor od kanadského uránového kráľa, zakladateľa a prezidenta exilového Svetového kongresu Slovákov, miliardára Štefana Romana. Tento náš najbohatší exulant ešte pred augustom 1968 ponúkol vláde, že odkúpi Tatry a vybuduje v nich sieť hotelov, zjazdoviek aj ďalších atrakcií najmä pre zahraničný cestovný ruch. Ale nakoniec k dohode nedošlo.
Na môj rozhovor s miliardárom v bratislavskom hoteli Devín sa viaže úsmevná epizóda. Pri vstupe do kongresovej haly hotela som si všimol prv než samotného hostiteľa východniara Romana a jeho asi tridsiatich krajanov, prehýbajúci sa stôl so značkovým zahraničným alkoholom. Ten sa v našich obchodoch nedal kúpiť. Dal sa zočiť len v bývalom Tuzexe, kde sa predával aj s iným nedostupným tovarom výlučne za bony. Tie sa vymieňali v štátnej banke iba za západnú menu.
Ešte som si ani nesadol a hostiteľ, ukazujúc na fľaše vzácneho šnapsu,, sa ma spýtal: „Pán redaktor, čo vám môžem naliať?“ Ale ja, sveta neskúsený truľo, som očakával dobrý slovenský zvyk, že miliardár aspoň dvakrát zopakuje ponuku. Preto som z predstieranej skromnosti naivne odmietol: „Ďakujem pekne, prosím si len sódu...“
Potom som vyše dve hodiny len smutne čumel na lákavé etikety vtedy nedostižného alkoholu, s ktorým som sa iba v mladosti ako baník v uránovej bani Jáchymova občas „zoznamoval“ v luxusných hoteloch. Hostiteľ moje túžby však ignoroval. Nezostalo mi iné, len sa hnevať na seba aj na nechápavého miliardára Romana. Ten už zabudol na naše dobré zvyky, že treba ponúkať hosťa, hoci pohostenie odmieta. Ja, hlupáčik, som však netušil, že sa už miliardár v Amerike popanštil, takže zabudol na slovenskú pohostinnosť a naše dobré zvyky.
Nemilé prekvapenie ma však ešte len čakalo. Už som videl v Smene veľký titulok: „Uránový kráľ nekúpi Tatry“ a pod ním dlhé interview s prezidentom Svetového kongresu Slovákov. Ale namiesto do novín rozhovor putoval do šuplíka editora Milana Valka, ktorý ho sušil celý mesiac. Uverejnil ho až potom, keď sa môj šéf Čomaj vmontoval do veci.
Práve augustová okupácia Rusov mi od základu zmenila v redakcii program aj samotný význam mojej práce. O pripravovanej zrade komunistických pohlavárov Bohuša Chňoupka a Aloisa Jindru opakovane informoval náš ilegálny a národom počúvaný rozhlas. Ten varoval, že títo zradcovia chcú pre Rusov vytvoriť tzv. kolaborantskú ROBOTNÍCKU VLÁDU ĽUDU. Ale po týchto dvoch zradcoch akoby sa razom zľahla zem.
Môj šéf Ján Čomaj považoval túto alarmujúcu správu za reálnu. Spomenul si na dávny zážitok, keď služobne vycestoval do ruskej časti strednej Ázie a v Moskve ho práve Chňoupek, vtedy zahraničný spravodajca denníka Pravda, pozval k sebe na večeru. Bola tam už v dobrej nálade malá spoločnosť. Jeden z hostí, keď sa dozvedel o Čomajovej ceste, mu povedal:
„Nebudeš, milý môj, chodiť ako turista z Európy. Vymyslím ti inú trasu – starobylé mestá na hraniciach Afganistanu, Ferganskú dolinu, našu Kaliforniu. Príď ráno na OVIR, Čisté prúdy, všetko ti vybavím.“
Janko vedel, kde je aleja Čisté prúdy, netušil však, čo je OVIR. Dovtípil sa, že to bude nejaký vážny úrad, čo mu môže pomôcť. Až ráno zistil, že ide o oddelenie víz, sekciu štátnej bezpečnosti, ktorá povoľovala pohyb ruským občanom po vlastnej krajine. Keď ho doviedli k náčelníkovi v plukovníckej uniforme KGB, spoznal v ňom včerajšieho spoločníka. A svitlo mu, s akými veľkými „zvieratami“ sa priatelil kolega Bohuš Chňoupek.
Preto mi šéf Čomaj prikázal, aby som preveril, či sa tento verejne označený kolaborant neskrýva pred hnevom rozhorčeného národa vo svojom bratislavskom byte. Redaktor Milan Vároš mal zasa telefonicky overiť, či sa nenachádza v Prahe na pracovisku – ministerstve kultúry. Bola tu však aj tretia možnosť, že sa skrýva v bezpečí ruskej ambasády.
V jeho bratislavskom byte som dlho zvonil, ale nikto mi neotváral. Predpokladal som, že domáci môžu mať z neohlásenej návštevy strach, preto mlčia. Vyšiel som o poschodie vyššie a informoval sa u susedov, či nevedia niečo povedať o (ne)prítomnosti rodiny Chňoupkovcov. Keďže nič konkrétne o nich nevedeli, tak som sa spýtal: „A majú deti? Ak áno, do ktorej školy chodia?“
Keďže už nastal školský rok, na Vazovke som sa od spolužiakov z triedy dozvedel, že ich nevideli od prázdnin. Informoval som o tom Čomaja. Na druhý deň ráno som si prečítal v Smene správu s veľkým titulkom cez štyri stĺpce: „Hľadá sa Bohuš Chňoupek“. Asi o hodinu som šiel prekonzultovať nejaký príspevok so zástupcom šéfredaktora Remeňom, zhodou okolností Chňoupkovym kamarátom. V kancelárii som však uvidel neznámeho muža, preto som bez slova diskrétne vycúval. Vrátil som sa, až keď návšteva odišla. Remeň ma hneď uvítal: „Viete, kto to bol?“ Nemohol som to však vedieť, lebo s náštevníkom redakcie som sa ešte nestretol. „No predsa Bohuš Chňoupek!“ Len som flegmaticky poznamenal: „No aspoň sa konečne našiel...“
Pre mňa sa tým táto udalosť skončila, ale pre Chňoupka nie. Medzi politickými hlaváčmi potom šíril bludy, aké hrozné násilie na ňom páchali novinári Smeny. Dokonca klamal, že mu chceli uniesť deti. Ako výborný imidžmejker si aj lžou trpiteľa pomáhal k závratnej kariére. Po odstúpení premiéra Černíka sa stal v normalizačnej Štrougalovej vláde temer na dve desaťročia ministrom zahraničných. Zároveň bol najzvučnejšou trúbou hlasu Kremľa na pôde OSN v New Yorku. Ale ani v Prahe nezabudol na bývalých smenárov – pravičiarov a na „únoscu“ jeho dvoch detí.
(Pokračovanie príbehu o 20 rokov neskôr osobným stretnutím zoči-voči s Bohušom CHňoupkom. Zverejnenie blogu čoskoro.)
P.S..
