O dvadsať rokov som sa s ministrom Bohušom Chňoupkom (už dôchodcom) tentoraz stretol i osobne. Stalo sa to náhodne, keď som si zašiel na kávu a pokec do Klubu spisovateľov. Tento príbeh by som nespomínal, ak by nevypovedal o bezzásadovosti a nemorálnej zábudlivosti niektorých novinárov.
Za širokým stolom tam už sedela početná skupinka kolegov. Pozvali ma, aby som si prisadol. Chňoupka som si nevšimol, lebo sedel ku mne chrbtom. Strpel som vzájomné predstavenie. Moje meno mu už zrejme nič nehovorilo, alebo sa iba tak tváril. Preto som iba počúval, mlčal a v tichosti vychutnával osobné zadosťučinenie.
Chňoupek, bývalý dve desaťročia významný minister, vynikajúci novinár a spisovateľ literatúry faktu, bol u exkolegov stredobodom pozornosti. So záujmom som pozoroval tohto intelektuála a bezohľadného karieristu. Pôsobil žoviálne a suverénne ako človek, ktorý stratil pamäť, akúkoľvek sebareflexiu, súdnosť a vlastnú minulosť.
Žiaľ, mal som dojem, že iba jediný som cítil, že oproti mne sedí bezcharakterný bývalý súdruh, ktorý sa neštítil pre osobný úspech, slávu a kariéru vykonať čokoľvek, akúkoľvek podlosť. Ale prečo ho potom s takým obdivom, rešpektom až úctou počúvali prítomní novinári? Z čoho pramenilo ich nízke sebavedomie, až servilnosť? Vari v nich socializmus naveky zakódoval komplex podriadenosti i voči potentátovi už zvrhnutej zvrhlej moci?
Len ťažko sa dala ospravedlniť táto „pohoda“ pri káve a víne, aj to, že zbožne sedeli moji kolegovia za stolom so sebavedomým boľševikom, ovenčeným gloriolou bývalej funkcie a uznávaného literáta. Veď to, že sa s nimi milo rozprával, umožnil iba demokratický systém, ktorého bol práve on nekompromisným nepriateľom.
Za jeho hviezdnych čias by sa títo spolustolovníci nedostali v ministerskej rezidencii Černinského paláca ani na jeho chodbu. Ale prečo ešte teraz považovali za veľkú česť, že s ním môžu sedieť a priateľsky debatovať?
Na rozdiel od kolegov som cítil iba opovrhnutie nad milotou, drzosťou a suverenitou tohto človeka. Iný pocit však zdieľali zábudliví a ešte stále prikrčení spoločníci. Veď exsúdruh a exminister sa veľmi snažil byť voči exkolegom prívetivým a zaujímavým diskutérom. Znova som si uvedomil, že nestačí sa iba zbaviť otrockých okov, ale treba aj myslieť a predovšetkým konať slobodne, bez zábran a okov minulosti.
