Jáchymov najväčším väzením sveta?

Dva autentické príbehy z mojej knihy Vedieť odísť, ktorá za rok 2019 získala medzinárodnú Literárnu cenu E.E. Kischa českých a slovenských spisovateľov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Slovo „Jáchymov“ sa vtedy všeobecne chápalo ako synonymum legendárnej socialistickej väznice. Nešlo teda len o kedysi kúpeľné mestečko na severe republiky, ale o viaceré miesta v Čechách, ktorých spájal práve výskyt a ťažba uránu, kde sa doloval pre Rusov. Ťažil sa nielen v chotároch Jáchymova, ale aj Horního Slavkova, Božího Daru, Ostrova, Přibrami a širokého okolia Mariánských Lázní, kam bežný smrteľník nesmel bez povolenia vkročiť. 

Štátny podnik Jáchymovské doly bol obrovský kolos, neporovnateľný   s akýmkoľvek veľkým podnikom v republike. Len taká pohraničná dedinka Horní Slavkov, doslovná diera kúsok od Karlových Varu, bola tisíckami reflektorov v teréne baní  lepšie vysvietená ako ktorékoľvek jagajúce veľkomesto. Každá z baní, bolo ich spolu deväť,  mala „poruke“ svoj trestanecký tábor. Oba areály oddeľovala iba  prašná cesta, ktorá viedla medzi zdvojenými ostnatými plotmi po jej stranách. Vysoké boli vyše tri metre.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V tomto uzavretom priestore dominovali na každých sto  metrov vysoké veže z dreva. Slúžili pre strelcov so samopalom. Biely drobný štrk sa jagal uprostred zdvojenej hradby z  pichľavých drôtov pod ostrými reflektormi ako čerstvo napadnutý sneh, na  ktorom neunikla oku ani drobná škvrna. Noví projektanti svetlých zajtrajškov boli v tomto dôslednejší a ostražitejší ako ich nacistické vzory. Celé toto dôvtipné väzenské hospodárstvo by lepšie nevymysleli ani stratégovia temnôt – Hitler a  Stalin spoločne.

Urán bol cennejší než životy!

Jáchymovské doly v tom čase predstavovali najväčšie väzenie na svete, v ktorom priamo zahynulo až tisíc sedemsto politických väzňov a z nich neznámy počet zomrel na  následky rádioaktivity. Tiež nejakí kriminálni – bonzáci žalárnikov. Len platy bacharov (strážcov) prevyšovali 103 miliónov korún mesačne, keď noviny stáli 30 halierov a auto Škoda len 21 tisíc. Stravné pre ťažko pracujúceho mukla však  bolo len šesť korún denne.

Skryť Vypnúť reklamu

Väzni v záujme splnenia bezohľadnej normy však nechránili ani svoje životy  nevyhnutnou výdrevou nadložia pracovísk. Práve veľký výskyt zeminy nad ich hlavami hrozil  smrteľnými závalmi. Pred veľkým zosuvom pôdy však muklov neochránili  ani hrubé drevené podpery, výnimočne rozdrvené až na triesky.

Lenže alfou a omegou každého mukla bolo si splniť náročne stanovenú normu, lebo iba tak ľahšie prežil a  vyhol sa postihom. Inak by mu žalárnik znížil  objem  stravy, zamedzil možnosť si kúpiť cigarety či iný  tovar za vydreté táborové poukážky. A tiež by mu zakázal akýkoľvek písomný styk s domovom. Vylúčil by aj výnimočnú šancu sa stretnúť s rodinnými príslušníkmi. Ak však  dlhodobo neplnil normu, potom mu hrozilo, že pôjde  do „diery“  - na samotku.

Skryť Vypnúť reklamu

Bol to dômyselný systém „cukru a biča“, zabezpečujúci automaticky vysokú pracovnú aktivitu a produktivitu bez dozoru. Ten však nebral ohľad ani na telesne slabých a chorľavých väzňov. Ale prečo nevyhnutná ochrana životov (výdreva) nemala nijakú prioritu? Prečo bola v pracovnej norme najhoršie bodovo hodnotená? Len ťažko  posúdiť, či sa tak dialo pre  pomätenú  myseľ, totálnu hlúposť alebo kriminálnu zvrhlosť! Ale určite preto, aby sa vyťažilo bez ohľadu na číhajúcu smrť čo najviac uránu.

Preto v bani  ľahko dochádzalo k smrteľným úrazom. Stačila iba malá nepozornosť či iná nepredvídateľná udalosť. Ale hlavnou príčinou častej smrti bola absencia údržby techniky. Napríklad v susednej bani Ležnice  sa  pretrhlo možno tonu vážiace  hrubé oceľové lano dlhé asi osemsto metrov. To však držalo  ťažkú klec  - primitívnu kabínu z kovu a dreva.

Skryť Vypnúť reklamu

Nešťastie spôsobilo zanedbanie technickej kontroly, keďže chýbala akákoľvek údržba tohto rýchlovýťahu, ktorý dosahoval až štyri metre za sekundu. Následne zlyhali v prevádzke roztvorené veľké dva drapáky – bezpečnostná poistka, ktorej silné spružiny mali hneď sklapnúť a padajúcu klec už po pár metroch zastaviť.  Tá však  letela aj  s troma väzňami  vyše dvesto metrov na samé dno šachty.

Za zlý stav techniky a nezodpovednosť však nešiel nikto z vedenia bane  do väzenia. Veď každá údržba by si  vyžadovala odstávku ťažby uránu a tá mala pre  Rusov a našu lokajskú vládu oveľa väčšiu  prioritu než životy muklov. Preto sa ťažilo  deň i noc bez technických odstávok, ktoré by ohrozili splnenie systémovo narastajúceho plánu ťažby vzácnej strategickej suroviny. Preto sa nebral ani na zopár civilov v podzemí žiaden ohľad.

„Nehanbíte sa, ste horší ako gestapáci!“

Práve v Jáchymove som spoznal skutočnú tvár komunistického teroru.  Už predtým som neveril jeho samochvále, že je spravodlivý a dobrý pre všetkých poctivých, pracovitých ľudí. Ale v Horním Slavkove som sa denne stretával iba s násilím, bezohľadnosťou, udavačstvom, strachom a klamstvom.

Bolo tam bezbrehé zlo, ktoré som natoľko nepociťoval ani ako dieťa  počas vojny. Napríklad v mraze som videl „kráčať“ väzňov, ktorí šli v drepe a držali  sa  za uši. Až do chvíle, kým vedľa mňa kráčajúca staršia pani z triediarne rúd sa odvážila na bacharov skríknuť: „Nehanbíte sa, veď ste horší  ako gestapáci!“

Mnohí z nich,  oblečení  do   zelených    uniforiem    ministerstva  vnútra  s  červenými výložkami, boli rovnako brutálni ako nacisti. Najmä ak šlo o „vzorové kádre“ zo Slovenska. Doma pásli kravy a ovce, ale „pracujúci ľud“ patrične zvýšil ich sebavedomie. Vyobliekal ich do uniforiem, do rúk dal automaty a predovšetkým muklov – nepolepšiteľných odporcov blahobytných poriadkov. V ich chorých hlavách sa zafixovalo iba jedno, že na týchto škodcov  platí len najtvrdší teror.

Ani dodnes niet presných informácií, čo sme za  tento nehanebný „obchod storočia“  zaplatili my a čo zaň nám uhradili Rusi. Podľa odtajnených dielčich zmlúv pokrývala ich reciprocita len pätnásť percent (neskôr len desať) našich výrobných nákladov na vyťažený urán. Vtedy však  tieto rabované  ložiská boli najbohatšie na svete, keď cena tejto vzácnej komodity zodpovedala jej významu a dopytu. Tvrdilo sa, že urán mohol roky uživiť celý náš štátny rozpočet.

Za poéziu šesť rokov natvrdo

Hneď po februári 1948  sa šírila Prahou táto ľudová  tvorivosť:

„Na tém Pražským magistrátě je žádostí  vždycky velká záplava, 

ale táhle  žádost přišla od Svatého Václava. O ty, pražskej

magistráte,  zdělují ti z bolestí, že to déle nevydržím na

Václavském náměstí. Službu mít na Václaváku to je

práce nemilá, už mi z toho spitoměla i tá moje kobyla ...“

Táto básnička  sa po komunistickom prevrate kopírovala a šírila rýchlejšie než akýkoľvek  umelecký hit. Aj štátna bezpečnosť sa činila a vo veľkom zatýkala jej šíriteľov. Veď takzvaný víťazný február netoleroval nijaký politický humor, lebo vraj šlo o ideologický nástroj nepriateľa.

Preto aj ľudoví humoristi strácali guráž a radšej hľadali uplatnenie iba v intímnom prostredí. Najradšej tvorili  politickú  poetiku  na záchodoch. V tej dobe k najrozšírenejším patril vtip, ktorý reagoval  na chorú upodozrievavosť režimu. Bol v češtine a vynímal sa aj na slovenskom záchode: „Serte potichu –  nepřítel naslouchá!“    

Ale ŠtB najviac snorila po veršotepcovi básničky o Svätom Václavovi. Napokon ho dolapila na Karlovej univerzite. Šlo o medika štvrtého ročníka Karla Váchu, ktorý za poetický postreh na nový režim vyfasoval slušný honorár – šesť rokov!

S týmto študentom  som sa zoznámil v bani Svatopluk. Keď som sa s ním stretol v podzemí, fáral už piaty rok. Tento mladík s jemnými črtami a slušným správaním vyzeral však o desať rokov starší. Pomerne rýchlo sme si porozumeli., Preto ma poprosil, či by som jeho rodičom neodoslal list.

Z Prahy však prišla nielen odpoveď, ale aj objemný balík s  potravinami. Tie som mu na viackrát odovzdával v bani, ktorej tmy sa obávali bachari. Ak len mohli, tak sa jej  vyhli. Preto sme v podzemí len výnimočne zaregistrovali túto nežiadúcu „škodnú“. Asi raz mesačne sa procedúra s listom a balíkom zopakovala. Karel tak vedel, čo spôsobil svojou básňou.

Jeho otec z miesta technického námestníka „povýšil“ na údržbára a z matky, chirurgičky na klinike, sa razom stala obvodná lekárka. Jeho sestra namiesto prednášok na  vysokej varila riaditeľovi podniku  (bývalému šoférovi) kávu. Ďalšia pohroma však stihla rodinu potom, čo ju v rámci celoštátnej „akcie B“ (ako tisíce iných vraj nepriateľských osôb)  vysťahovali z päťizbového bytu v centre Prahy do malého schátralého baraku v jej predmestí.

 

 

 

 

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  137
  •  | 
  • Páči sa:  838x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

2 články
Skryť Zatvoriť reklamu