Hneď potom, čo som ako vraj nespoľahlivý živel prišiel o remeslo redaktora, svoj profesijný krach som až prehnane cítil ako katastrofu. Znenazdajky sa mi zrútil už zrealizovaný sen, pre ktorý som veľmi veľa osobne obetoval.
Atmosféru všeobecnej mravnej skazy a úpadku som až príliš úzkostlivo sledoval, čo sa u nás udialo tragické. To, čo narušilo integritu nielen štátu, ale aj moju osobnú. Keď namiesto hrejivej a nezabudnuteľnej krátkej slobody ma razom gniavila podlosť, nedôvera, klamstvo, zbabelosť a svojvôľa.
Porozumenie som však nenašiel, ani nehľadal v rodine, ale v prostredí niektorého z klubov umelcov, novinárov či architektov. Tam ku mne prejavovali sklamaní, rozhorčení kamaráti, známi aj neznámi (politickou zmenou oklamaní spoluobčania), súcit a viac porozumenia než nahnevaná, čoraz nespokojnejšia manželka. Vtedy ma v kluboch kde-kto potľapkával po pleci ako potrestaného novinára za podporu spoločnej nádeje – socializmu s ľudskou tvárou.
Lenže aj mimo domu som sa cítil vyhnancom, ktorý nemal prácu, nikde nepatril, nikto ho už nepotreboval. A preto v nijakom prostredí som nenachádzal ani náznak perspektívy a uspokojenia. Sám som zo seba stvoril štvanca, ktorý aspoň do neskorého večera dočasne našiel v cudzom svete znesiteľnejšie prostredie.
Ešte predtým, kým som pôsobil v Exprese, pravidelne som sa stretával s vyhodenými a nezamestnanými redaktormi. Bývalý šéfredaktor Gryzlov navrhol, aby sme sa každý prvý piatok v mesiaci schádzali vo vieche na Vysokej 44. Nedomysleli sme však dôsledky tohto stretávania, trvajúceho skoro rok. My nekonšpirační a naivní odporcovia okupácie sme asi oslepli, keď sme ignorovali priostrujúcu sa dobu.
Z našich pravidelných posedení vždy na rovnakom mieste – v obľúbenej vinnej krčme mala osoh len ŠtB. Uši čašníkov spolupracujúcich s fízlami fungovali perfektne. A tak sa priblížil koniec nášho hlasného dialógu o politike narastajúcej zloby.
Keď napokon tajní dostali z Hlbokej (sídlo komunistickej moci – dnes ministerstva zahraničných vecí) befel, že nemusia nás len sledovať, ale už môžu aj zasiahnuť, v jedno letné poobedie v roku 1971 zastavila pred naším panelákom na Štrkovci čierna Volga. Hoci som sa vtedy zvykol od rána do večera túlať po meste, na nešťastie som bol výnimočne doma. Dvaja eštebáci sa preukázali červenými služobnými preukazmi a bez pozdravu ma zbalili. Bezplatne ma odviezli na Februárku (dnes Račianska ulica) do svojho zlovestného sídla, z ktorého sa šíril znova veľký strach.
Prevzal si ma mĺkvy žalárnik v uniforme, následne ma viedol chodbami a schodiskami na štvrté poschodie. Veľkým kľúčom otváral a zatváral asi troje masívne chodbové mreže. Vtedy doľahol na mňa pocit úzkosti, opustenia a beznádeje, že z tejto bašty hrôzy sotva skoro vyjdem. Táto úzkosť sa ešte navŕšila, keď ma odtransportoval do prázdnej kancelárie len so stolom a troma stoličkami. Potom vyšiel a dvere uzamkol.
Priznám sa, že tento úskok vyvolal vo mne plánovaný efekt strachu a zúfalstva. Domýšľal som si, či neprišlo k prevratu, či Rusi nezvrhli dovtedy politicky lavírujúceho šéfa komunistov Gustáva Husáka a spoločne s kolaborantmi nenastolili hrôzovládu. Mal som horší pocit, ako keď ma kedysi v Jáchymove „zatýkal“ v ľadovej umyvárni neškodný eštebák.
Asi po hodine vstúpili do miestnosti dvaja svalovci, sadli si oproti mne a pootvorili si šuplík so skrytým magnetofónom. Tvárili sa síce prísne, ale nekričali, nevyhrážali sa mi, ani ma nevyfackali. To ma po úvodnej psychologickej lekcii prekvapilo a posilnilo. Ich hraná prísnosť sa asi po hodine pomaly vytrácala. Možno povedať, že vôbec sa nezačal obávaný výsluch, aký som čakal.
Vypočúvali ma síce dlho – asi štyri hodiny. Moji „hostitelia“ boli až príliš zvedaví na všetko, čo sa týkalo redakcie Smeny. Pýtali sa napríklad, ktorý z redaktorov hneď druhý deň po okupácii „navštívil“ totálne zdemolovaný byt kolaboranta Viliama Šalgoviča (ten riadil z kontrolnej veže letiska Ruzýň nočný výsadok Rusov). Zaujímalo ich, ktorý redaktor o tom písal do novín? Bola to iba účelová otázka; overovali si ňou, či sa k činu priznám.
Počas asi štvorhodinového výsluchu viackrát vošla dnu dajaká šarža a potichu sa zhovárala s vyšetrovateľmi. Netušil som, že aj v iných priestoroch bašty násilia vypočúvajú kamarátov z viechy na Vysokej 44, že nie som jediným lapeným vtáčikom. Jednotlivé výpovede si tak eštebáci konfrontovali a podľa toho potom pokračovala taktika samotného výsluchu. Fízli si starostlivo naplánovali tento záťah najmä na bývalých redaktorov Smeny - návštevníkov chýrnej viechy. Zatkli potom všetkých, ktorých našli doma.
Dialo sa to však svojvoľne, bez súhlasu prokuratúry, čo sa za socializmu nezvyklo praktizovať. Lenže súhlas by skomplikoval utajenosť zámeru. Okolo siedmej večer koordinátor vyšetrovania, asi postavením najvyššia šarža, ho prerušil a na veľkú moju radosť milým hlasom ukončil: „Súdruhovia, náš pohovor (nepoužil slovo výsluch) už stačil. Už je večer, patrí sa ísť domov k rodine...“
Pre mňa to bola najradostnejšie správa. Bez vyzvania som sa zdvihol a pozdravil pekne po súdružsky Česť práci! A po prechode cez troje mreží aj mĺkvej rozlúčke so žalárnikom s veľkým kľúčom som si šťastne vydýchol až na ulici. Vďačne som odmietol aj milú pozornosť „hostiteľov“, že mi zabezpečia odvoz autom domov. Nasadol som na najbližšiu električku na Štrkovec a cestou som pozorne, dychtivo vnímal dovtedy nepoznané krásy Bratislavy.
Nemohol som však tušiť, čo medzitým spôsobila a vyvolala moja levica – manželka, narodená v znamení Leva. Hneď ako ma zatkla dvojica eštebákov, telefonovala na rôzne (ne)kompetentné slovenské inštitúcie, dokonca aj do Prahy na ministerstvo vnútra. Všade kam sa dovolala, vysielala S.O.S. – alarmujúcu správu, že dvaja neznámi muži jej poobede uniesli manžela. V socializme bol dovtedy únos ešte neznámou vecou.
Ani normalizačný režim ešte nespacifikoval spoločnosť natoľko, že si ŠtB mohla dovoliť čokoľvek. Jej uzdu nakrátko držal bývalý väzeň a vtedy už hlavný šéf komunistov, Gustáv Husák. Keďže bol politický zásah ŠtB proti bývalým redaktorom protiprávny, bol záujem, aby sa uskutočnil potichu, bez rozruchu a publicity. Veď v ešte celkom neskonsolidovaných politických pomeroch by v danom prípade nepotešila štátnu moc nijaká indiskrétnosť. Tobôž, ak by sa to spopularizovalo v rádiách Slobodná Európa a Hlas Ameriky.
Aj niektorí kolaboranti ešte predstierali, že sú vlastenci a ochrancami dodržiavania zákonov. Len preto sa prejavila prekvapivá slušnosť vyšetrovateľov a ochota odviezť ma z výsluchu domov. Tiež na prípade manželkinho alarmu sa ukázalo, že lepšie bolo nemlčať a smelo sa ozvať, ako v tichosti znášať príkoria. Nuž, v každom (ne)čase si zaslúži jednotlivec len také práva, za ktoré bojuje a vie si ich aj náležite vážiť a chrániť ich.
