Týždenník Slobodný piatok sa zapísal do slovenskej žurnalistiky ( bez zápisu) organizovaním významných podujatí v spolupráci s vtedajšou Československou televíziou a Československým rozhlasom. Tieto aktivity potom iné periodiká len spätne kopírovali a napodobňovali. Ale žiadne z médií už nezopakovalo dve najvýznamnejšie a najúspešnejšie podujatia Slobodného piatka: Trinásť plus jeden a Dunaj nás spája. Najmä naše „lodné“ aktivity sa potom stali módnym hitom vznikajúcich vraj „spoločenských elít“.
Tieto široko medializované podujatia sme organizovali na lodiach Družba a Martin alebo v prístavnej kaviarni Café Danubius. Náš veľtok sa tak stal mlčiacim svedkom stretnutí, diskusií a ostrých polemík o najaktuálnejších otázkach spoločného štátu ešte pred jeho rozdelením. Prezentovali sa na nich prezident Václav Havel, federálny premiér Marián Čalfa, predseda Federálneho zhromaždenia Alexander Dubček, prezident Michal Kováč, trojnásobný premiér Vladimír Mečiar a desiatky iných osobností zo Slovenska či Čiech.
Jedno z týchto podujatí sme pripravili na lodi Martin, na ktorom sa stretli, po prvý raz od rozkolu vládnucej VPN, rozhádaní koaliční a opoziční politici. Zaujali tu kritické alebo obhajujúce stanoviská k výbušnej parlamentnej výzve Iniciatíva za zvrchované Slovensko. S touto celonárodnou aktivitou, ktorá vyústila v samostatnosť Slovenska, práve náš týždenník širšie oboznámil verejnosť hneď týždeň po jej vyhlásení v Slovenskej národnej rade. Vladimír Mečiar na vrub organizátora v úvode polemickej diskusie poznamenal: „Redakcii Slobodného piatka sa podaril zázrak, že sme sa takto spolu stretli s vládnou koalíciou a diskutujeme o osude Slovenska...“
O samotnej výzve však hovoril ako opozičný politik a budúci „otec samostatnosti“ nejednoznačne, vyhýbavo a jej obsah dosť bagatelizoval: „Nedočítal som sa v nej, či ide o vytvorenie samostatného slovenského štátu. Slovenská republika sa však musí konštituovať ako subjekt predovšetkým ekonomicky a rozhodnúť sa, ktoré z nástrojov hospodárstva odovzdá federácii.“
V polemike aj v hádkach sa naplno prejavilo, že v danej veci mala jasno iba ofenzívna Slovenská národná strana. Vladimír Mečiar zakryl pred partnermi aj protivníkmi svoj postoj. A rovnako pred slovenskou či českou verejnosťou. V rukáve mal totiž karty dve. Ako majster zákulisných hier chcel výlučne sám rozhodnúť, ktorú z nich, a v ktorom čase, hodí na stôl – a potom vyhrá. Predstavitelia koalície temer v trojhodinovej polemike pôsobili pri obrane spoločného štátu bezradne a nepresvedčivo.
„Vraj prvý krok Slovenska do Európy“
Koalično-opozičnú zostavu sa našej redakcii podarilo opäť dať neformálne dohromady na podujatí Dunaj nás spája. Starenka loď Družba vyplávala 17. októbra 1991 so 168 prominentnými pasažiermi na trojdňovú plavbu Bratislava – Viedeň – Budapešť – Bratislava. Hlavným zámerom podujatia bolo predstaviť celkom neznámu garnitúru nových slovenských politikov v metropolách Rakúska a Maďarska.
Medzi hosťami na lodi sa vtedy vynímali v politike známe tváre: Vladimír Mečiar s opozičnou skupinou bývalých šiestich členov vlády, ale aj vládni ministri Helena Woleková, Ladislav Pittner a Jozef Belcák. Ďalej to boli všetci predsedovia hlavných politických strán, piati veľvyslanci (akreditovaní v Prahe) aj bývalý premiér Milan Čič.
Ale tiež známi interpreti hudby operný spevák Ján Gallo, populárna Adriana Bartošová a Vašo Patejdl. Nechýbal ani súbor Lúčnica a zábavná skupina Kopytovci, významní podnikatelia, šéfredaktori a redaktori denníkov a týždenníkov. Prítomné boli aj televízne štáby ČST, rakúskej ORF a Československého rozhlasu. Moderátormi trojdňovej plavby a zábavy boli známy karikaturista Marián Vanek i husľový virtuóz Peter Michalica.
Vtedajšia politická špička zhodnotila podujatie takto:
Peter Weiss, predseda budúcej vládnej Strany demokratickej ľavice: „Politici mali možnosť sa odpútať aspoň na chvíľu od každodenných šarvátok a naučiť sa vnímať novinárov ako prirodzených spojencov.“
Milan Kňažko, tribún revolúcie, podpredseda HZDS a budúci minister zahraničných veci: „Obrazne povedané, takáto loď by mala premávať medzi Bratislavou, Viedňou a Budapešťou pravidelne aj za účasti hostí z Prahy.“
Jozef Prokeš, predseda SNS: „Verím, že táto plavba umožní neformálne kontakty a možno položí aj základy na riešenie problémov, ktoré sa nám zatiaľ nie veľmi darí riešiť.“
Jenö Boros, generálny konzul Maďarska v Bratislave: „Obrazne si myslím, že je to prvý krok Slovenska do Európy. Osobitne vítam možnosť si v rámci plavby prediskutovať otázky slovensko-maďarských vzťahov.“
Ivan Mjartan, šéfredaktor Rádiožurnálu Československého rozhlasu (neskorší štátny tajomník a potom veľvyslanec v Prahe): „Slobodný piatok môže urobiť rozhlasu riadnu neplechu. Plavba mi vyznela ako mohutné a obľúbené rozhlasové Nočné dialógy, ktoré by sa mohli po ďalších plavbách aj zrušiť.“
Vladimír Mečiar nezabudol zakurizovať hostiteľovi: „Slobodný piatok treba oceniť nielen za novinárske veci, ale tiež že organizuje spoločenský život. Svojím spôsobom sa snaží zjednocovať a ovplyvňovať politickú scénu. Za to všetko patrí vďaka šéfredaktorovi Jozefovi Sitkovi, lebo je to kus celospoločensky užitočnej práce, ktorej význam vie oceniť málokto. Ukazuje sa, že Slobodný piatok robí pre vzájomné porozumenie viac ako iné inštitúcie, čo to majú v náplni práce a navyše ich pracovníci sú za to dobre platení.“
Práve trojdňová plavba aspoň na chvíľu umožnila zabudnúť na choroby našej mladej demokracie a politiky, na ich žabomyšie vojny. Načrtla aj, ako hľadať občianske a zahraničnopolitické porozumenie. Jeden z mediálnych opisov jej atmosféry, na ktorej práve humor pacifikoval tvrdé politické dišputy, bol z pera novinárskej legendy Martina Hrica v denníku Národná obroda:
„V stredoveku pri voľbe pápeža zamurovali kardinálov do nehostinnej budovy a nedali im jesť i piť, kým sa nedohodnú. Jozef Sitko vymyslel ešte onakvejší spôsob – nalodiť vzájomne kontra indikovaných politikov na loď Družba, dať im jesť aj piť a nechať ich hádať sa pod kontrolou novinárov, aby si navzájom nenapchali kriváky do brucha. No nechal ich brázdiť Dunajom, kým sa nedohodnú.
V prvý deň som mal sto chutí pod slogan našej výpravy Dunaj nás spája ešte dopísať, ale Váh, Hron, Orava, Torysa nás rozdeľujú! Tretí deň som už bol svedkom diskusie medzi predsedami antagonistických strán Hnutia česko-slovenského porozumenia a Slovenskej národnej strany, keď z tvrdých diskutérov sa postupne stávali Vlado, Vladko, Vladulienko a Jožo, Jožko, Jožulienko. Keby im to nepripadalo príliš totalitné, azda by sa aj vypusinkovali.“
Na loď vniesol najviac pohody práve humor. Pričinili sa o to neúnavní umelci, ktorých bolo na Družbe vyše šesťdesiat. Tí vytvorili počas celej plavby nezabudnuteľnú atmosféru bezstarostnosti, zábavy a neformálnej družby jej početného, rôznorodého osadenstva. Hostia sa navzájom až natoľko zblížili, že sa razom vyparili profesijné a politické bariéry. Všetci sa bavili ako jedna veľká, kompaktná a slušná rodina.
Ďalšia plavba sa uskutočnila v apríli 1992, dva mesiace pred voľbami. Vtedy už boli vzťahy v politike viacej vyhrotené a skoré rabovanie v privatizácii už spoločenskú atmosféru priostrovalo. Potom už politici čoraz viac porušovali základné pravidlá, bez ktorých by nemali vstupovať do politiky. Ako je slušnosť, schopnosť počúvať partnera, uznať aj jeho pravdu, dodržať slovo a predovšetkým neklamať, nekradnúť a hľadať aj iné riešenia ako len svoje.
Hoci dve plavby po Dunaji mali na slovenskú politiku iba krátky a neskôr už nepodstatný dosah, boli jedinečné v tom, že pomohli prvýkrát predstaviť našu porevolučnú politickú garnitúru zahraničným médiám a oznámiť skeptickému svetu o Slovensku i pozitívnejšie chýry. Aj sponzori podujatia konali bez vypočítavosti, ale v nádeji na všeobecné dobro. Tiež umelcom, ktorých bolo na lodi pri oboch plavbách neúrekom a zabávali hostí do neskorej noci, postačila za nonstop vystúpenia len vatikánska mena – Pánboh zaplať! Rovnako novinári zoširoka a nezištne informovali o spoločensky osožnom podujatí.
Ale najviac ma prekvapilo, že za celý dlhý čas plavby som sa nestretol s jediným nespokojným a zachmúreným hosťom, čo by nebolo pri veľkom nepohodlí na dožívajúcej lodi nič výnimočné. Na celom podujatí však najpodstatnejším poznatkom bolo, že redakcia s prázdnou kasou naň nepotrebovala ani korunu. Postačila iba dobrá myšlienka, dôvtip, veľká odvaha a enormné úsilie.
(Druhá časť blogu čoskoro.)
