reklama

Novinár nemá šíriť strach a byť len kritikom (2.)

Kto sa zabudne poučiť z minulosti, nevie ani adekvátne riešiť svoju prítomnosť, tobôž vhodne posúdiť ďalšiu budúcnosť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

V oných novembrových dňoch, keď nám nečakane spadla do lona sloboda, dostal som  najkrajší dar života. Následná občianska aktivita, solidarita, angažovanosť a optimizmus razom vytryskli z temnôt na povrch, takže sme sa konečne cítili bez okov. Keďže iba človek oslobodený od útlaku a pretvárky má blízko k mravnosti, mysleli sme si o sebe, že sme už morálnejší a lepší než desaťročia predtým.

A tak sme aj v prvé dni slobody konali. V prospech všeobecného dobra a nádejnej prosperity. Táto nádej Slovenska sa ešte raz zopakovala v inej podobe a obsahu po zavraždení Jána Kuciaka a jeho partnerky. Ale dopadla presne tak, ako sme nechceli.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lenže každý z nás nesie v sebe minulosť, každý myslí a koná podľa svojich vedomostí, skúseností, mravnosti, záujmov a možností. No verejnosť, ohúrená dvakrát ľahkým víťazstvom nad porobou s osobitou predstavou o slobode a morálke, sa v očakávaniach veľmi zmýlila a sklamala či už po roku 1989 alebo 2019.

A následne zatrpkla a zasa upadla do beznádeje, obáv a apatie. Rýchlo sa vrátila k starým zvykom, mravom a neporiadkom. V rodiacej sa novej, nádejne očakávanej dobe sa  znova zahniezdili staré praktiky vládnutia – nespravodlivosť, klamstvo, korupcia a zlodejstvo.

Čaro novôt porevolučnej doby

Keď sa po Novembri ´89 znenazdajky vetrala v štruktúrach a jednotlivých hlavách štyridsaťročná politická, hospodárska, kultúrna a morálna stuchlina, skrslo mi, že treba o spoločenských zmenách čo najviac písať a pomôcť ich presadzovať. Preto som bývalému kolegovi zo Smeny Otovi Fülöpovi navrhol: „Otík, čo na to povieš, keby sme si založili vlastné noviny?“ S údivom sa spýtal: „Čo ti naozaj preskočilo? Vieš vôbec, aké veľké peniaze by sme potrebovali? Ty si určite počas tej normalizácie celkom ohlúpol!“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Oto, vôbec to nevidím tak beznádejne. Veď stačí nám iba vypracovať dobrý projekt novín a investora už nájdeme.“

Práve porevolučné zmeny po roku 1989 zrodili nevídané možnosti, ktoré predchádzajúci režim zatracoval a stíhal. Mne, tvrdohlavému snílkovi, prišiel však na pomoc mocný spojenec – veľké šťastie. Veď každý schopný jedinec môže byť kováčom svojho šťastia a úspechu, ale o tom často nevie, alebo nemá pravé kováčske kladivo. Ale môže to byť aj inak – že nevie nič ukuť.

Môj nevyprchajúci optimizmus však hneď v počiatku  trošku schladila nepredvídaná udalosť. Došlo k nej potom, čo mi televízny moderátor Štefan Nižňanský (o dvadsať rokov generálny riaditeľ Slovenskej televízie) vybavil stretnutie s údajným americkým mecenášom a vhodným investorom s výstižným priezviskom Šumichrast.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bol to Slovák z Trenčína, z ktorého sa vykľul mazaný podvodník. Jediné, čo bolo uňho pravé, bolo jeho meno a rodisko spod hradu Matúša Čáka. Nebol som však sám, kto mu naletel. S plnou vážnosťou s ním rokovala ako s dôveryhodným investorom do nášho zbedačeného hospodárstva aj vtedajšia vláda.

Po jeho prílete na pražské letisko som mal s ním „sľubné“ rokovanie vo vládnom salóniku. On dobre vedel, akým obrazom môže v rodisku zapôsobiť, že je dôveryhodným mecenášom. A potom môcť uzatvárať podvodné kšefty. Nuž, k tomu mu mala pomôcť práve Československá televízia.

Veď na nezištnú pomoc zo zámoria čakali všetci Slováci a Česi, lebo si mysleli, že bohatí krajania chcú nám uľahčiť štart do demokracie a kapitalistickej hojnosti. Ale vôbec nerátali s tým, že mnohí nás prišli ošklbať aj z toho, čo komunistický režim ešte nestačil rozhajdákať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V tomto dynamickom ošiali novôt si nikto nepomyslel, že aj v bohatom svete sa nič nerozdáva z vlastenectva, nostalgie a tobôž zadarmo. Veď aj tam sa podvádza, klame a kradne, iba podstatne menej ako vo východných končinách, lebo sa za podvody a zlodejstvá občas aj trestá.

Šumichrast údajne napálil aj bratov Čechov. V tatrováckej Kopřivnici „nakúpil“ na úver až dvesto šesťstotrinástiek, ktoré v Amerike speňažil ako vtedy raritné autá s motorom vzadu. Len zabudol za ne aj zaplatiť. Porevolučná (ne)skúsenosť mi tak dožičila prvú lekciu, že musím menej dôverovať, ale viac preverovať. Nedať na pekné reči a sľuby, lebo najrýchlejšie aj najľahšie zbohatnú podvodníci na hlúposti a dôverčivosti chudoby.        

Porevolučné časy však majú veľké čaro v tom, že prinášajú nečakané zvraty, prekvapenia a neuveriteľné čudá. Žičia iniciatívnym jednotlivcom, ale aj hurá revolucionárom a dômyselným podvodníkom. V živote sa mi ani neprisnilo, že raz budem rokovať s údajným „americkým milionárom“ za prítomnosti celoštátnej televízie v komunistickom vládnom salóniku.

Uhladený bankár stratil sebaovládanie

Po krachu s údajným americkým milionárom som hľadal inú možnosť, ako založiť vysnené periodikum a zabezpečiť jeho ekonomickú nezávislosť. Preto som vypracoval projekt pre vznik nezávislého týždenníka, ktorý by nezávisel ani  od inzercie. Lebo ak majú byť noviny nezávislé, potom budú nimi ťažko, ak by záviseli od reklamy a jej inzerantov. Moje predstavy však vyvolali medzi novinármi len úškrn. Zbaviť sa hlavného príjmu novín – inzercie sa javilo ako opodstatnený číry diletantizmus.

Lenže bez ekonomickej sebestačnosti je nezávislosť každého média viac či menej len problematickým želaním. Presvedčil som sa o tom hneď po Novembri ´89. Práve som rokoval s generálnym riaditeľom vtedy najvýznamnejšej banky, keď rozhovor prerušil jej rozhorčený obchodný šéf. V rukách držal nejaké periodikum a ukazoval na článok, ktorý „generála“ rozpenil.

Uhladený bankár razom stratil štýl a sebaovládanie: „Okamžite im zastavte všetku inzerciu! My ich budeme kŕmiť a oni pohryzú ruku, čo ich kŕmi? To teda nie!“ Takto si dovolil zareagovať vplyvný finančník, ktorý ma dobre poznal už od svojich ôsmich rokov.

Keďže pre noviny už neplatila cenzúra, založil som po Novembri ´89 spolok Združenie nezávislých novinárov. Táto profesijná organizácia však nezískala očakávanú podporu novinárskej obce ani patričný vplyv. Nedomyslel som skutočnosť, že pre redaktorov z čias normalizácie bola nezávislosť médií zakázanou témou, s ktorou sa ešte nestačili koncom roka 1989 skamarátiť. 

Ďalší vývoj mi len potvrdil, že aj dobro zvykne zvíťaziť, ale iba vtedy, keď odoláme pokušeniu nemorálneho východiska z krízového obdobia. Ukázal to práve prelomový rok 1970, keď ma po sebe dvakrát vyhodili z redakcií SmenaExpres. Ak by som bol vtedy profesijne zlyhal, kolaboroval s režimom, z existenčných problémov prijal nemorálne východisko, o dvadsať rokov by som sa nebol dožil nevídaných ponúk či iných spoločenských možností a prestíže.

Veď v tom kritickom roku stačilo iba zaprieť svoje názory z rokov 1968 – 1969, falošne sa kajať a zvrátený režim by bol privrel nad kajúcnikom pomstivý zrak, takže by som bol zrejme ďalej redaktorčil výmenou za šírenie dezinformácii a lži.

Vo funkcii šéfredaktora bez novín

Až dnešok ukázal, že sloboda médií je iba základnou podmienkou každého skutočne demokratického štátu. To však podľa mňa ešte vôbec nepostačí. Pretože pre ich ozajstnú slobodu však ide o jej často len  jednu i vo svete krívajúcu nohu. Lebo ak majú byť naozaj slobodné,  tak nevyhnutne potrebujú aj tú druhú – ich materiálnu nezávislosť od vonkajších faktorov a iných subjektov. Dnes napríklad od ich  majiteľov – oligarchov, čo je však už teraz iluzívna predstava.

Veď  na vytvorenie nového mediálneho titulu a technicky - materiálne funkčnej redakcie (podľa očakávaného vplyvu a nárokov na samotný titul) musí dnes byť investícia v stovkách tisíc až v desiatkach miliónov eur. Ale očakávať, že sa skoro vráti a bude aj zisková, je nanajvýš nepravdepodobná a falošná predstava, pri ktorej sa však ťažko hľadá pre médium investor. A bez intenzívne získanej reklamy ide v prípade nezávislého média skôr o bláznivý sen než o reálnu možnosť.

Keďže moje slniečko šťastia nezapadlo a svietilo ďalej hneď začiatkom roka 1990,   sa mi podarilo (po fiasku s americkým vraj „milionárom“ a „investorom“ Šumichrastom)  získať pre môj projekt prvých nezávislých novín na Slovensku tentoraz seriózneho investora.

Vtedy bohatý hospodársky kolos Slovenskú polygrafiu. Táto vtedy oficiálne veľká VHJ (výrobno hospodárska jednotka) vlastnila tlačiarne po celom Slovensku. Jej generálny riaditeľ Ivan Kováčik, rozhodný manažér s profesijným nadhľadom a autoritou v odbore, napokon akceptoval môj návrh na nové periodikum.

Ako pracovník Slovenskej polygrafie som nastúpil do funkcie šéfredaktora ešte neexistujúceho týždenníka. Vo veľkej budove na Cintorínskej ulici oproti známej bratislavskej pivárni „Mamut“ mi „generál“ vyčlenil pre redakciu jedno celé poschodie. Mojou podmienkou bolo, že budem môcť vo veciach prípravy časopisu, ale  aj neskôr konať samostatne bez zásahov zhora.

Chýbalo mi už len to hlavné – dobrí redaktori bez zjavných machúľ z minulosti. Tých však bolo ako šafranu a ponuku od pre nich už dve desaťročia neznámeho novinára odmietli. Hoci som mienil zamestnať len málo skompromitovaných redaktorov, v nárokoch som musel ubrať a robiť značné kompromisy. Čo som však robil veľmi nerád.

Lenže neuplynul ani celý rok od  6. apríla 1990, keď v tento deň oslovil verejnosť nový týždenník Slobodný piatok. Keď zároveň už po demokratických voľbách uzákonila nová vláda doslovnú  lúpež storočia – takzvanú veľkú privatizáciu krádeží  štátneho majetku  – a Slobodný piatok skoro zanikol. To nezávislé médium, ktoré  v názve  symbolizovalo nádeje slobody Novembra ´89. Keďže aj pád komunizmu  nastal práve v piatok 17. novembra.

(Dokončenie v následnej časti blogu.)

P.S.: Pán administrátor, systém počtu čitania blogu je "zamrznutý" a už dlho vykazuje len celkom bezvýznamný jeho prírastok. Že by bol článok oproti iným až taký babrácky a amatérsky, až o toľko lepším? Lenže od poobedia sa počet čitateľov blogu už nadlho zastavil na čísle asi vyše cez dvesto krát.

Vari technická porucha? Už sa mi viackrát stalo, že môj blog pri hľadaní zhora smerom dolu chýbal v stĺpčeku Najnovšie blogy. Objavil sa až potom, čo som sa vrátil v jeho hľadaní zdola - nahor.

Napriek tomu, že blog nie je vo "Výbere" a jeho iných obmedzujúcich limitov, tak by mal (až na druhý deň po zverejnení) byť počtom čítaní v tabuľke "Dnes najčítanejšie blogy". Pričom podvečer dneška to dokonca počtom 485 - krát "dotiahol" až na jej 5. miesto. Samozrejme, že nie je to iba za "Dnes", ale aj za včera.

Včera večer (

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  311
  •  | 
  • Páči sa:  5 929x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu