„Malomeštiacky doping za štyri koruny“Prísť na počiatku normalizácie o prácu a živobytie ešte nebola žiadna tragédia. Kolaboranti ešte nestačili vyhubiť všetkých protivníkov v štátnych a hospodárskych pozíciách, ochotných pomôcť nezamestnanej obeti. Ako vyhodený novinár som sa asi dva týždne bezcieľne flákal, kým ma skontaktoval bývalý kolega zo Smeny Imro Zálupský. Bol vtedy zástupcom šéfredaktora týždenníka Expres: „Jozef, odchádzam do Nového slova ... Choď za Rudom Fábrym, možno ťa zamestná. Zatiaľ nemá za mňa náhradu.“
Jeho slová sa mi nezdali reálne, ale napriek tomu som ešte v ten deň navštívil známeho básnika a povestného recesistu Fáryhoudo, vraj máš voľné miesto redaktora. Mám oň záujem, môžem nastúpiť aj zajtra ...“ Šéfredaktor už vedel, že ma vyhodili zo Smeny, ale na prekvapenie s mojím prijatím súhlasil, ale s nesplniteľnou podmienkou: „Ked ta úvé strany schváli, tak ta s fleku berem!“ Ako renomovaný básnik iba z recesie hovoril akýmsi skomoleným západoslovenským nárečím. Vraj preto, že mu tak narástol zobák. Viac než týmto dialektom však upútaval recesijnými kúskami. Vedel nimi pobaviť kolegov, priateľov, známych aj cudzích, v čom nemal na Slovensku konkurenta. A preto aj moje redaktorčenie s podmienkou, “ked ta úvé strany schváli“, som považoval za jeho ďalší fór a nie reálnu ponuku.
So smútkom v duši som sa o tri dni predsa vrátil, nech sa aspoň nachvíľu pobavím, čo mi tento recesista odpovie na môj výmysel. Veď iné ako sa flákať som ani na práci nemal: „Rudo, súdruhovia na úvé ma schválili, nemali vážne námietky. Musím iba do seba súdružsky a sebakriticky vstúpiť, uvedodneš.“ Fábry, s ktorým som hovoril iba na chodbe, chvíľu sa zamyslel, skúmavo na mňa pozrel a následne šémele pracovať a nesklamať ich dôveru. Veď ty ako už stranou preverený súdruh, na mňa dohliadneš. Na to mi zavelil: „Chod, sanni na rit a rob! Vella mojej kancelárii je jenna volná, tá bude tvoja!“
Nezaváhal som ani minútu. Rudovo neformálne a nevyspytateľné správanie som už prv spoznal, ale predsa ma šokoval. Zvedavo a nverčivo som vyhľadal budúcu pracovňu a čakal, čo vzíde z tohto čudesného prijatia do práce. Serióznosť jeho ponuky sa mi javila ako v koši voda. Vôbec ma nezaujímal plat, ani ústna dohoda o pracovných podmienkach. Pociťoval som však aspoň kúsok nádeje, že možno pre mňa práve skončila mizéria, beznádej a pocit nadbytočnosti. Konečne sa budem môcť manželke priznať, že ma vykopli zo Smeny.
Zasadol som za „svoj pracovný stôl“, prezrel si kanceláriu maličkú ako klietka a nervózne čakal, čo sa ešte stane. Myslel som si, že ma šéf uvedie a predstaví redakčnému osadenstvu, ako býva zvykom. Preto som nevylúčil, že šlo iba o jeho ďalšiu recesiu. V tejto neistote mi však pomohla k optimizmu zvedavosť redaktoriek, ktorých v redakcii bolo desať a muž len jeden – korektor Peter Valašík. Ešte som sa ani neusalašil v rozheganom kresle a už sa ku mne vrútili ako na povel s príspevkami do tlače. Jedna po druhej si ma chodili skúmavo omrknúť. Ako keby som si ich objednal na poradovník. Zrejme chceli zahorúca vidieť, čo za „čudo“ im vybral šéf za svojho zástupcu. Možno sa aj hnevali, prečo ani jednu z nich.
Šesť týždňov som potom šéfredaktora vôbec neuvidel. Myslel som si, že si doma tvorí svoje koláže či básničky a iba na mňa ponechal prevádzku redakcie. Veď od tohto recesistu sa dalo čakať čokoľvek. Tento podivný stav mi plne vyhovoval, lebo mi tým prenechal plnú samostatnosť pracovne konať. Ako sa ukázalo neskôr, Rudo bol pre aktívneho a ambiciózneho redaktora ideálnym šéfom. Ale dôvodom na moju prílišnú voľnosť bola prozaická vec. Vyhýbal sa mi práve pre moje problematické a neformálne prijatie do zamestnania, ktoré vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ spôsobilo riaditeľovi Vincovi Šabíkovi hlboké vrásky. A preto mi nechcel podpísať pracovnú zmluvu.
V redakcii som začal tak od prvého dňa čulo pracovať. Čítal nahromadené rukopisy, zhodnotil ich kvalitu, redakčne upravil a zasielal do tlačiarne. Aj ako neformálny „šéf“ som za neprítomného Fábryho riadil chod redakcie. Stále som však nemal v rukách to najpodstatnejšie - pracovnú zmluvu.
Už od prvej chvíle sa v redakcii vytvorila dobrá atmosféra a spolupráca. Aj podľa neskorších skúseností môžem potvrdiť, že je ťažšie riadiť hoci len desať redaktorov – s ich profesijnými komplexmi a prejavmi chronického nedocenenia – než sto ťažkopádnych úradníkov. Tento môj poznatok však neplatil v Exprese, kde sa mi s redaktorkami pracovalo vynikajúco. Nechodili po krčmách, nepreháňali to so zdôrazňovaním svojej múdrosti, dôležitosti a neomylnosti. Aj príkazy plnili bez reptania či nadmerného rozumovania, a keď niečo nevedeli, nehanbili sa prísť poradiť. Na rozdiel od mužov nemali ani výhrady voči svojmu platu a honorárom. Zistil som tak, že ženy sú v práci dôslednejšie, menej konfliktné, disciplinovanejšie aj pracovitejšie ako ctižiadostivejší, prehnane ambiciózni a sebavedomí muži.
Moja radosť a pohoda v práci však trvali krátko. Znova sa prirútila neistota, že stratím výbornú prácu. Toto ohrozenie sa už netýkala iba mňa, ale celej redakcie. Československý rozhlas zaútočil na náš týždenník, ktorého obsahom bol výber článkov zo svetovej tlače. Vtedy u nás jediné celoplošné rádio (už pod kuratelou dogmatikov) ako verklík opakovalo fíčer redaktora Ivana Hvizdoša pod názvom: „Malomeštiacky doping za štyri koruny.“
Ten kritizoval Expres, že prináša samú zvrhlosť – len krv a sex, čo vraj ako dekadentný jav ohrozovalo socialistickú morálku. Bola to však v podstate pravda. Naše periodikum, ktoré redigoval môj predchodca priateľ Imro, bolo vtedy plnokrvníkom dnešného bulváru. Ale zabezpečovalo tým vydavateľovi vysoký náklad časopisu, aj vysoký zisk ročne až osemnásť miliónov korún. Tie potom umožňovali cez podporné fondy ľahšie prežiť rebelujúcim literátom, ktorí ešte neohli chrbát pred okupantmi a ich služobníkmi.
Prácu mi musel schváliť až minister
Expres sa tak stal nielen bojiskom ideologickej politiky, ale tiež aj veľkým lákadlom uchmatnúť „tučné prasiatko“ pre stranícku tlač a posilniť jej monopolnú dominantnosť na trhu. Práve kritický príspevok vytváral tlak pre lákavú zmenu zakotviť ziskový Expres vo vydavateľstve Pravda. Táto krádež titulu sa súdruhom nakoniec podarila, ale až o desať rokov.
Našťastie, už od prvého dňa som podstatne menil obsah novín, takže sa v nich už vytratil kritizovaný sex a násilie. A preto som ministrovi kultúry Válkovi napísal na obhajobu Expresu list a s ním mu doručil aj rukolapný dôkaz - posledné dve vydania časopisu. A poukázal na neoprávnenú kritiku štátneho rádia. Pevne som veril, že minister obháji ďalšie vydávanie Expresu vo svojom rezorte. Zrejme to bol aj začiatok jeho dlhých sporov s ideologickým tajomníkom strany Ľudovítom Pezlárom. Minister sa snažil chrániť slovenskú kultúru, ale jeho politicky rival obhajoval dogmatickú boľševickú prax. Koncepčne a zdravo uvažujúci Válek mal už ťažkú pozíciu, lebo vtedy čelil celej kolaborantskej klike. Jeho postavenie sa o čosi zlepšilo, až keď ho Gustáv Husák presadil za člena vedenia slovenských komunistov.
x x x
Lenže mňa vtedy stále trápili iné starosti, že chodím domov bez gáže, čo každým dňom čoraz hlasnejšie reklamovala moja polovička. Veľmi nám chýbali peniaze na živobytie. Netušil som však, že do funkcie ma musel schváliť až sám minister Válek. Ukázalo sa, že pookupačná doba sa rýchlo menila v neprospech jej pôvodných reformných zámerov a plánov. Veď ešte pred rokom žiadal šéfredaktora Gryzlova, aby ma uvoľnil na funkciu jeho tlačového tajomníka, a teraz musel odsúhlasiť moje prijatie iba do redakcie Expresu.
Šéfa Fábryho som opäť uvidel hneď potom, čo dostal ministrom odobrenú a riaditeľom vydavateľstva Šabíkom podpísanú moju pracovnú zmluvu. V nej sa aj oficiálne uvádzalo, že som sa stal nielen editorom Expresu, ale aj zástupcom šéfredaktora, čomu aj zodpovedal plat až o tretinu vyšší než v Smene. Víťazoslávne sa tváriaci srandista Rudo si však neodpustil poznamenať: „Budem nekonečno rád, ked ta tak skoro neuvidým, aby sem ta nemusel sprdnút, že robíš zle. Rozumev si mi, co sem ty povedav? Tak sa podla teho aj zarád!“
Aj som sa podľa jeho rady zariadil, pretože v záujme vyššej kvality týždenníka som ho nevyhľadával. Postačili mi skúsení externisti – všetko novinárska elita, povyhadzovaná z rôznych redakcií. Boli radi, že si mohli privyrobiť dajakú korunku na živorenie. Odvďačili sa mi kvalitne preloženými a spracovanými príspevkami zo zahraničnej tlače, ktorá sa už do republiky dostávala síce legálne, ale iba obmedzene.
Len pedantným výberom významných a zaujímavých udalostí zo sveta sa podarilo nahradiť vyradený bulvár a súčasne udržať vysoký náklad novín. Ku kľúčovým externistom patril najmä vynikajúci novinár Roman Kaliský a ďalšie eso žurnalistiky – môj bývalý šéf Gavril Gryzlov. Bol som rád, že týmto existenčne postihnutým kolegom môžem materiálne pomôcť.
Horšie však, že redakcia aj po odrazení kritiky rozhlasu a dočasnej politickej stabilizácii opäť prežívala útoky mocenských zložiek. Diali sa už v čase, keď slobodu slova nahradila účinnejšia forma cenzúry – takzvaná autocenzúra. Ukázala sa oveľa silnejšia než zrušená predbežná. Výstrahou pre novinárov boli existenčné obavy nepohnevať mocipánov. Pokrytecký režim mohol potom tvrdiť, že on médiám nič nezakazuje. Cenzori už nešarapatili priamo v tlačiarni, ale sa zašili v novovytvorenom Slovenskom úrade pre tlač a informácie (SÚTI). Odtiaľ zákulisne a potichu zasahovali do prevádzky redakcií a škrtili slobodu slova podľa želaní svojich chlebodarcov.
Tí keď už nemohli Expres kritizovať za krvavý a sexuálny bulvár, tak si našli iný dôvod. Kritizovali, že preberá len príspevky zo západnej tlače, aleže ignoruje hodnotnú ruskú tlač. Vŕtalo mi v hlave, ako uspokojiť týchto strážcov socialistickej ideológie a zároveň nezbankrotovať nízkym predajom Expresu. Ešte šťastie, že vtedy už renomované a slušnejšie moskovské periodiká, napríklad Literarnaja gazeta, Vokrug svjeta a ďalšie, preberali zaujímavé príbehy a reportáže zo západných printových médií. Napadlo mi, čo keby sme cenzorov zo SÚTI prekabátili jednoduchým podvodom.
Dopredu som zabezpečil preklady článkov z významných svetových titulov a čakal až do chvíle, kým mnohé z nich opublikujú Rusi. Tie sme potom označili názvom moskovských novín, ale nie pôvodných západných titulov. Táto kamufláž síce spôsobovala asi štrnásťdňové zdržanie, ale neohrozila aktuálnosť príspevkov a redakcia si tým zabezpečila nevyhnutný politický profit. Razom sme mali v Exprese minimálne polovicu článkov označených Made in SSSR. Potom sa už oklamaní cenzori uspokojili. Veď čokoľvek bolo z Ruska, muselo byť prinajmenej dobré. Bez ohľadu na prínos, prípadne aj závadný obsah. Takto sa do Expresu vpašovali aj články, ktoré by sa inak nevyhli kritike ideologických strážcov.
V Exprese aj manželka Husáka
Hoci sme stratili pútavosť bulváru, podarilo sa nám nielen udržať, ale postupne ešte zvýšiť náklad časopisu. Mali na tom podiel viaceré pozitívne redakčné zmeny. Veď aj reportáže či iné články v známych svetových periodikách mali nadbytok „vaty“, teda zbytočné a nepodstatné vety či celé odseky. Preto som striktne trval na škrtoch a úpravách prekladov bez deformačných zmien textov, čo Expresu prinieslo zvýšenú pútavosť a dynamickosť.
Tento prístup si však vyžadoval zručných prekladateľov a ešte lepších redaktorov. Ale ako každá novosť, kým sa ujala, neobišla sa bez kolízií a konfliktov. Dodnes som nezabudol na výjav, keď mi vysoký Roman Kaliský vyskakoval až po plafón preto, že som mu vykrátil jeho desaťflekovú reportáž z nemeckého Spieglu na päť rukopisných stránok. Hoci šlo o preklad, považoval za nehoráznosť, čo si toto „redaktorské ucho“ voči nemu dovolilo.
Zrejme si aj zrátal, že by dostal honorár len sto korún namiesto dvesto. Veď vtedy s početnou rodinou trel biedu a chýbala by mu každá koruna. Prestal sa rozčuľovať až potom, keď som mu oznámil nový sadzobník, že za každý kvalitne upravený flek prekladu dostane nie dvadsať, ale až päťdesiat korún. No bol by som zle dopadol, keby podstatne zvýšené náklady na honoráre sa neprejavili aj vo vyššom predaji novín.
Tápal som však, či fígľom s ruskou tlačou získa Expres u cenzorov trvalú dôveru. Preto som ju pokúsil ešte zvýšiť, že som každý týždeň priniesol priamo z tlačiarne na ich všemocný úrad objemný balík nášho dobre predávaného a zaujímavého týždenníka. Bol to síce jednoduchý a lacný spôsob, ale veľmi účinný. Posilnil pozíciu Expresu priamo u jeho možných kritikov, následne už čitateľov. Tento drobný podarúnok nám priniesol chválu SÚTI na Expres, ktorý sa tak stal na počiatku normalizácie vraj „vzorom“ pre iné periodiká. Bez akýchkoľvek zmien v obsahu týždenníka a politickej nadpráce.
V práci som bol vždy maximalista a detailista. Málokedy ma uspokojil daný stav. Preto som sa snažil Expres čo najpevnejšie zakotviť na vtedajšom problematickom už politikou riadenom trhu. Preto som hľadal na to vhodné spôsoby a prostriedky. Po vyjdení každého čísla som pozval príslušného cenzora nášho periodika do kaviarne Tulipán, ktorá bola hneď oproti jeho úradu. Pri poháriku koňaku som ho zakaždým poprosil, aby sa neformálne vyslovil k obsahu týždenníka, čo by „On“ vylepšil v jeho obsahu na mieste šéfredaktora. Hoci som v týždenníku nič nezmenil, ale všetky hodnotenia zo SÚTI boli pre odbor tlače ÚV strany nadmieru pozitívne a pochvalné.
Stabilitu titulu som sa snažil politicky posilj ďalší krokom. Jedna z kolegýň bola dlhoročnou kamarátkou redaktorky rozhlasu Viery Müllerovej, budúcej manželky najmocnejšieho muža v štáte Gustáva Husáka. Pani Viera občas pre nás preložila článok z francúzštiny. Keď som to zistil, tak som ju v Exprese zamestnal na stálu spolupracovníčku externou dohodou. V.šetky tieto opatrenia síce boli na prospech politickej stability titulu, ale nepomáhali zvýšiť jeho predaj, vyjmúc už spomenutého krátenia a úprav príspevkov – prekladov zo zahraničnej tlače.
O najpodstatnejšej zmene Expresu som uvažoval dlhšie, ale umožnila ju náhoda. V jeden pochmúrny večer som nadlho prišiel o šéfa poeta a recesistu. V nejakej krčme ho chuligáni vymlátili až tak, že sa musel skoro mesiac liečiť. Zrejme zle pochopili jeho humor a úlety, alebo ich príliš svrbeli päste. Získal som tým potrebný čas na značné koncepčné zmeny Expresu pre jeho vyššiu atraktívnosť a predaj. Novou tvárou týždenníka som mienil milo prekvapiť aj neprítomného šéfredaktora. Preto som ho o tejto zmene neinformoval. Novú štruktúru týždenníka čitatelia uvítali. A tak sa postupne zvyšoval jeho predaj až o dvadsať tisíc exemplárov. Preto som právom očakával, že ma za túto iniciatívu pochváli a odmení ten najkompetentnejší – sám šéfredaktor.
Malo ísť o príjemné prekvapenie a milé zvítanie sa s dlho neprítomným šéfom. Ale ten, len čo ma na chodbe zbadal, príkro a hlasne zavelil: „Súdruh Sitko, hnet podte ku mne!“ Už podľa oslovenia som vytušil, že sa udialo čosi zlé, ale dôvod som neuhádol. Prekvapil ma, že mi vyká a oslovuje „súdruh“. Ale to ma nevykoľajilkačeže som sa ho bez pozdravu priamo spýtal: „Šéfe, čo sa deje? Stalo sa niečo vážne?“ Fábry sa na mňa ani nepozrel, ale tváril sa, ako keby som mu zjedol obed, ktorý si sám navaril. Bol totiž známym kuchtíkom, ktorý svoje recepty vydával knižne. Nahnevane a úsečne pokračoval: „Prídem po dlhém léčení do redakcie a nepoznám si vlastné noviny! Sammé zmeny, sammé zmeny ...“
Konečne mi svitlo, že sa mu nepáči nová štruktúra Expresu. Chcel som s ním polemizovať, že práve tá podstatne zvýšila predaj peiodika, a tak som sa ho spýtal: „Rudko, vari sú podľa teba zlé?“ Odpovedal, ako si mohol vymyslieť iba on: „Vúbec né, ale príliš rýchle ...“
Keď som to následne zreferoval Romanovi Kaliskému, len sa pousmial: „Čo si čakal, ešte nepoznáš Ruda? Vari si myslel, že ti bozká ruku a vyklopí na dlaň dve – tri stovky? Ak chceš od neho vyfasovať slušný honorár, poradím ti! Zanôť mu jeho obľúbenú ľudovku – Červené jabĺčko ...“
Sprvu som nechápal, kam mieri, až kým mi nevysvetlil, že môj šéf uverejnil za vojnového Slovenského štátu v satirickom Sršni výstižnú karikatúru - pekné červené jablko, do ktorého sa prehryzuje veľký červ. Toho na tele označil jediným slovom: „Boľševizmus!“ Bola to síce nadčasová karikatúra, hodná ozajstného majstra, ale radšej som Romana neposlúchol.
(Dokončenie príbehu v najbližšom blogu.)
