Aj na základe ďalšej skúsenosti som zistil trpkú pravdu, že keď sa mi v živote najviac darí, mal by som byť v strehu a pripravovať sa, že do mňa udrie hrom. Ale ten, čo udrel, bol prekvapivo tichý, veď vtedy na oblohe netienil slniečko ani mráčik.
V „Bunkri“, nenoblesnom lokáli blízko Slovenského rozhlasu, som v jeden večer náhodne naďabil na šéfredaktora Fábryho. Na stojáka popíjal pri barovom pulte víno s prvým námestníkom ministra Válka, Jánom Princom. Hneď som ho podpichol: „Nevedel som, šéfe, že ty cukrovkár, piješ! Ešte som ťa ani raz nevidel v redakcii s pohárikom ...“ Na tieto slová sa zamračil: „Ty somár jeden, pretsa si z redakcie nebudem robit šenk. Dáš si též dva deci?“
Do Bunkra som vstúpil s veselou mysľou, ale odchádzal hrozne zbitý. Ján Princ mi oznámil katastrofickú novinu: „Ešte nevieš, že ti odvolávajú šéfa? Priprav sa tiež, že ho o mesiac či dva budeš nasledovať ...“ Nezdalo sa mi však, že si zo mňa robí psinu. Preto som ho prerušil: „Kto ho odvoláva? Vari nie Válek? Však na to nie je nijaký dôvod. Zo SÚTI počujem iba chválu aj náklad sa nám zvýšil o vyše dvadsaťtisíc výtlačkov ...“
Pozrel na mňa súcitne, lebo ho prekvapila moja naivita: „Myslíš si, že je dnes podstatný SÚTI a váš náklad? Veď na ústrednom výbore strany zistili, že v redakcii grupuješ vyhodených pravičiarov. Si až natoľko hlúpy, že nevieš, akú tam majú z týchto spolkov hnačku? Uvedom si, že Ruda a teba riešilo samotné predsedníctvo ÚV strany!“ Zareagoval som už nervózne: “A čo na to Válek, nezastal sa?“ Jeho prvý námestník už na mňa zareagoval dosť cynicky: „Ten mal sám čo robiť, aby sa ubránil. Veď dopustil, aby si ty, vyhodený zo Smeny, pracoval vo funkcii zástupcu šéfredaktora ...“
Asi o týždeň po tomto chmúrnom rozhovore protestoval proti odvolávaniu šéfredaktora Fábryho z Expresu Zväz slovenských spisovateľov. Za mňa sa postavil iba môj „hárem“ na čele s najmladšou a najbojovnejšou Máriou Šišolákovou. Na protest proti môjmu vyhodeniu chcel štrajkovať. Bolo to odvážne a milé gesto, ale nerozumné. Preto som kolegyne od štrajku odhovoril.
Zvolil som iný postup. Nasáčkoval som sa o siedmej ráno pred tapacírované dvere súdruha ministra, ktorý chodil do úradu vždy presne. On slušák ma síce neuvítal s úsmevom, ale predsa prijal neohlásenú návštevu. Hoci už o polhodinu mal naplánovanú poradu vedenia ministerstva.
Ako básnik mi zakaždým imponoval tým, že nelietal v oblakoch, ale konal rozumne, uvážene a zároveň slušne. Pohotovo vedel vystihnúť podstatu prerokúvanej veci aj správne zvážiť jej riešenie. Naše stretnutia neboli časté, netrvali dlho, ale zakaždým sa vyznačovali otvorenosťou, neformálnosťou a pohodou. Náš neformálny vzťah naznačuje aj drobná epizóda, keď asi polrok po okupácii na moja slová, že antisovietizmus nie je totožný s antisocializmom, zareagoval zdesene: „Preboha, len to už viac pred nikým nehovorte!“ Preto som tajne dúfal, že navonok neprístupný Válek aj tým, že ma bez ohlásenia prijal, dá mi ešte šancu pracovať v Exprese.
No márna to bola nádej, veď musel splniť najvyšší stranícky príkaz a vyniesť ortieľ - vyhodiť ma z redakcie! Už na úvod mojej „návštevy“ ma však zarazilo, že som na jeho stole uvidel naše honorárové listiny. Prečo si ich vyžiadal, aký mal na to dôvod? On si chcel aj osobne preveriť, či má najvyššie stranícke vedenie na Slovensku pravdivú informáciu, že sa v Exprese grupujú vyhodení pravičiari ako externisti. Práve evidencia o honorároch mala potvrdiť alebo vyvrátiť túto vážnu informáciu.
Až dvakrát mi zopakoval pre oboch nepríjemný oznam: „Pán redaktor, (nie súdruh) z Expresu musíte odísť! Veľmi ľutujem, ale iné riešenie pre vás nemám. Pôjdete na propagačné oddelenie do vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Váš plat, aký máte teraz, sa vám však zachová v plnej výške.“
Ani dobrotivý minister, ani rovnaká gáža, ktorá by bola o tretinu vyššia než budúceho môjho šéfa spisovateľa Milana Ferka, ma však nepresvedčili, aby som z redakcie odišiel. Až pri písaní knihy som ocenil Válkovu ohľaduplnosť - veľkorysé, citlivé a najmenej bolestivé moje upratanie mimo novín. No v danej chvíli som mu protirečil a robil problémy.
Miroslav Válek prejavil s mojou neústupnosťou božskú trpezlivosť, keď ma nevyhodil a nechal polhodinu čakať za dverami svoj početný tím. Od ministra som však odchádzal v mizernej nálade. Keď ma na jeho sekretariáte oslovil z čakajúcich šéfov rezortu zvedavý námestník Pavol Koyš (pred Novembrom ´89 nakrátko minister) s otázkou: „Čo ste tak dlho riešili?“, tak som mu neslušne odvrkol: „Zlé počasie" .
Válkovu pomoc som odmietol aj preto, že som veril, že napriek zlovestnej dobe ešte platia u nás aspoň aké - také zákony. Nepochybujem, že pri tomto našom poslednom stretnutí sa cítil minister rovnako trápne ako ja. Udialo sa to v počiatkoch narastajúcej celospoločenskej krízy, keď sa ešte Válek v ničom nezmenil a nepodľahol nastupujúcej svojvôli režimu. Ale aj potom pomáhal niektorým postihnutým umelcom pred normalizačným útlakom. Tiež zabezpečil, aby prezident Gustáv Husák vymenoval omnoho viacej slovenských Národných umelcov - neúmerne k počtu českých. Bol na to aj praktický dôvod - pre politiku viac cukru než biča a ich vynucovaná poslušnosť korumpovaním podobrotky.
Práve tá dopomohla účinne spacifikovať odpor opozičných umelcov, takže sa na Slovensku nezrodil temer žiaden disent. Iba zopár výnimočných osobností nezmenilo názor na okupáciu, okupantov a ich prisluhovačov.. Ale celkom inak sa činil český minister kultúry, ktorý ako slon v porceláne rozsieval pookupačnú zlobu a vytváral liaheň disidentov.
Komunistu Válka som spoznal ako humánneho a slušného človeka, ktorý sa sprvu snažil podľa toho konať. Vlastnil síce stranícku legitimáciu, ale tá mu skôr slúžila, aby v kultúre mohol lepšie uplatniť a realizovať v nej žiaduce zmeny. O tejto úprimnej snahe ma presvedčil viackrát. Lenže počas dvadsaťročnej likvidity morálky a odvahy, vzletu karierizmu sa všeličo zmenilo. A preto výnimkou nemohol byť ani skvelý básnik v pozícii ministra.
Podľa môjho názoru práve Válek sa spočiatku snažil poľudštiť a narovnať krívajúcu socialistickú kultúru. Bol tiež zo všetkých ministrov rezortu najlepším a najrozhľadenejším. Mal iba smolu (a my s ním), že ministroval vo veľmi zlej dobe. Netrúfam si objektívne posúdiť, ako sa prejavoval potom, čo som ho „navštívil“ posledný raz. Telefonoval som s ním až o dvadsať rokov, keď už ležal v nemocnici smrteľne chorý. Podľa reakcií sa potešil nášmu telefonátu.
Dohodli sme sa na interview pre môj týždenník Slobodný piatok a to napriek jeho smrteľnej chorobe. Možno si pripomenul na náš nezrealizovaný rozhovor spred dvoch desaťročí. Zrejme chcel pred svojím skonom povedať to, čo mal na srdci ako ozajstný umelec a v zlom čase minister. Teda šlo o odkaz od rozporuplnej osobnosti, ktorá v dobrej viere vkročila do červeného bahna a zostala v ňom trčať. Ale napriek tomu som si ho neprestal vážiť pre jeho postoj v roli záchrancu chorej kultúry a postojoch ku mne.
Chcel som ešte spoznať odpoveď na otázku: Prečo on, estét, humanista, pragmatik a podľa mňa aj seriózny človek, teda príliš osobitá individualita, dlho slúžil režimu hanby, s ktorým určite nesúhlasil? Veď ako karierista a zlý človek sa mi ani raz neprejavil. Chcel som sa tiež dozvedieť, prečo si on navonok neprístupná osobnosť vytvoril ku mne neznámej osobe až priateľský vzťah? Ale to a všeličo vážnejšie som sa už nedozvedel. Lebo som náš rozhovor musel z pracovných dôvodov odložiť a tým aj sklamal tohto výnimočného básnika a pozoruhodného muža. Ako šéfredaktor som sa ocitol v časovej tiesni môcť sa dostatočne pripraviť na toto jedinečné stretnutie. Bezohľadná Smrť však nečakala ... Aj dnes to veľmi ľutujem. Určite Miroslav Válek mal čo verejnosti povedať nielen o umení a politike, ale aj o nástrahách a paradoxoch života.
