KTO TO NEZAŽIL, TEN NEUVERÍ
Ešte začiatkom roka 1968 sa mi pošťastilo dostať do preplneného pražského Slovanského domu. V natlačenej veľkej sále sa nedalo ani dýchať, pričom zvyšok davu (asi dvojnásobok) postával do neskorej noci na ulici a dychtivo počúval z hlučných reproduktorov dovtedy neslýchanej repliky nových reformných komunistov.
Po skončení vyše štvorhodinového mítingu značná časť davu vydržala debatovať v skupinkách až do svitania. Diskutujúci občania vydržali stáť na nohách možno až desať hodín. Hoci bol pracovný deň, pre prítomných poslucháčov a diskutérov to bol nezabudnuteľný sviatok. Spoločne si objasňovali, čo sa vlastne udialo v hermeticky uzavretom vedení KSČ. Čo možno od tohto zvratu čakať a či sa môže v štáte konečne niečo zmeniť?
Bol som v ten večer a noc doslovne v rozprávkovom šoku, lebo čosi také som si ešte deň predtým nemohol ani vysniť. Zdalo sa mi, že som sa razom ocitol v bájnom svete a nie v reálnom socializme.
A tak som po prvý raz pocítil nedefinovateľnú radosť, keď z ničoho nič akoby spadli zo mňa okovy neslobody a útlaku. Po prvýkrát od vlády komunistov som sa ako občan cítil v tú chvíľu slobodne. Bez príťaží direktív, obáv z udavačstva a triednej nenávisti. Pre mňa to bol prvý neopakovateľný zážitok po nekonečne dlhej dobe lží, násilia, prázdnych sľubov a občianskej apatie.
Spoločenské zmeny po januári 1968 boli niečo neskutočné. Akýmsi tajfúnom, čo privial to najcennejšie – pre mňa ozajstnú občiansku a publikačnú slobodu. Už nič významnejšie a krajšie som nezažil ani po roku 1989, ktorému vďačím, že som mohol realizovať svoje plány a viaceré významné celoštátne aktivity.
Vplyvný novinár v roku 1968 sa vtedy nestretol s ministrom, ktorý by mu odmietol rozhovor, alebo sa vyhol odpovede na hocijakú nepríjemnú otázku. Nijaký hovorca mu nezacláňal v priamom kontakte s hociktorým predstaviteľom štátu. Dobrý žurnalista si razom získal rešpekt a úctu celej spoločnosti – od robotníka až po univerzitného profesora. Pretože on bol podstatným spolutvorcom reformných zmien, ktorých koleso intenzívne roztáčal.
Zároveň sa však práve médiá stali nenávidenou „škodnou“ pre veľké či malé kreatúry doma, ale čo bolo horšie, rovnako pre „spojencov“ Rusov a ich satelitov. Táto už zabudnutá história bola pre slobodné novinárstvo dobou famóznou. Veď práve novinári v roku 1968 búrali to, čo pre socialistický režim bolo typické – nezákonnosť, útlak či iné neprávosti a podlosti.
Náš vraj naveky pevný zväzok s „priateľmi z Východu“ tak rozvracali na tisíce míľ vzdialení perohryzovia výlučne slovom. Podľa Kremľa tým ohrozili silný národnostný zlepenec – bývalý Sovietsky zväz a ich „externé“ samostatné gubernie. V hlavách kremeľských potentátov a ich vazalov zrazu mátalo strašidlo pražských komunistov - ich reformy. Veď tí porušili hlavné tabu každej diktatúry. Zrušili cenzúru médií a novinárom darovali plnú slobodu na vraj „kontrarevolučné názory“.
Po auguste ´68 domáci zástancovia starých poriadkov obviňovali médiá, že len oni zavinili ruskú okupáciu a krach socializmu s ľudskou tvárou. Lenže pri pasivite médií a bez ich úsilia by sa u nás vôbec nič nezmenilo. Všetko by zapadlo v starej brázde neslobody a neporiadku. Preto aj pokus reformátorov socializmu s ľudskou tvárou by rýchlo zakapal. Našiel by hrob presne tam, kde sa iniciatíva zrodila – v najvyššom vedení komunistickej strany. Konzervatívne živly však majú v jednom pravdu, že ak by novinári mlčali a novoty reformátorov nepodporovali, potom by Kremeľ nemal dôvod vojensky zasiahnuť.
V našej západnej gubernii práve reformná politika, podporená slobodnými médiami, prebudila z dlhej apatie nespokojných „budovateľov svetlých zajtrajškov“. Zároveň rozbúrila žlč Kremľa až natoľko, že nás vojensky napadol.
Najprv sa Kremeľ snažil v západnej gubernii „zblúdené ovečky“ nahnať späť do ohrady proletárskeho salaša „podobrotky“. Kvôli tomu zvolal až tri samity najvyšších potentátov svojho ostnatým drôtom vykolíkovaného samoderžavia. Už v marci 1968 na rokovaní v Drážďanoch Leonid Brežnev výhražne upozornil Alexandra Dubčeka, aby si doma urobil poriadok s novinármi, lebo vraj rozvracajú socializmus a socialistický štát.
Keďže slobodné médiá čoraz intenzívnejšie prebúdzali z dvadsaťročného spánku a „blahobytu“ zhrbenú spoločnosť, Moskva reagovala stále drsnejšou kritikou. Ešte pred nočným prepadnutím našej krajiny pricestoval do Čiernej nad Tisou kompletný kremeľský chór na čele s Leonidom Brežnevom. Chcel si tu vynútil poslušnosť svojho vazala. Všetci hlavní potentáti však opustili Kremeľ v dejinách veľríše po prvý raz! Tým Moskva len zvýraznila význam, ktorý prikladala nevojenskej pacifikácii neposlúchajúceho služobníka.
Navyše vládca Brežnev so svojou veľkou suitou sa unúval cestovať aj do Bratislavy, kde v Primaciálnom paláci spolu s Dubčekom písomne potvrdil koniec sporu dvoch krvou spečatených „bratských“ krajín. Tento akt zmierenia sa potom ukončil so slávou a pompou aj typickým záverečným zvykom, keď Brežnev vypusinkoval Dubčeka ako svojho „milovaného Sášu“. Veď on bol vtedy vo svete široko – ďaleko najznámejším pusinkárom svojich hostí a hostiteľov.
Bratislavský pakt „večného bratstva a spojenectva“ sa udial ešte v čase, keď Kremeľ vyčkával s vojensky už pripraveným zásahom do donedávna „oddanej gubernie“. Náhoda chcela, že potvrdil zmierenie sa so svojou vazalskou krajinou v rovnakej sále Primaciálneho paláca v Bratislave, v ktorej sa kedysi pripravoval „večný mier“ Napoleona Bonaparta s Ruskom a Rakúskom po jeho víťaznej bitke troch cisárov pri Slavkove na Morave. Zatiaľ čo Napoleonov „večný mier“ vydržal sedem rokov, náš zmier „na večné časy“ s Kremľom skonal už po mesiaci.
UŽ NESTAČIL0 POSLAŤ HLUPÁKOV DO PENZIE
Už od roku 1964 sa u nás začala ťarbavo meniť politika štátostrany. Prispel k tomu krach štvrtej päťročnice – ospevovaného budovateľského hospodárskeho plánu. Stalo sa to hneď po tom, čo zoštátnenému hospodárstvu už načisto došiel dych. Komunisti pre svoju záchranu síce vymenili celú vládnu garnitúru premiéra Širokého a do „dôchodku“ poslali aj iné skompromitované tváre dogmatikov a hlupákov. Lenže to bolo všetko, čo dokázali učiniť pre záchranu stagnujúceho systému.
V tom čase sa už nedalo komu čo zoštátniť, kadečo ukradnúť, a preto sa nemohol tento celospoločenský svrab utajiť a propagandisticky zamaskovať. Pre hospodársku hrozbu vypukol aj v najvyšších kruhoch KSČ nepokoj a názorové rozbroje. Režim nezachránilo ani to, že museli odstúpiť najtvrdší aj najhlúpejší dogmatici a na ich miesta si zasadli rozhľadenejšie hlavy. Pre zdochýnajúce hospodárstvo už nemohlo stačiť, že stolár, zámočník, holič či iný remeselník sa smel ako ošklbaná hus znova osamostatniť a požiadať o kedysi zrušenú živnosť.
Preto menej dogmatickí súdruhovia hľadali východisko v tom, že pre ekonomickú záchranu štátu pootvorili dekadentnému imperializmu dovtedy zabarikádované dvere. Ale ani to už nezlepšilo podstatu problémov. Skôr spôsobilo ešte väčšiu nespokojnosť medzi občanmi, ku ktorým prenikali informácie zo Západu o inom blahobyte, aký bol ten náš velebený. A tak v samom jadre KSČ sa vyostril dlhý, neprehľadný a zvonka neviditeľný konflikt medzi reálne mysliacimi reformátormi a početnými politickými zadubencami.
Tento ostrý spor vyvrcholil vo vnútri KSČ na jej decembrovom pléne v roku 1967. Ukončilo ho v januári 1968 ďalšie zasadnutie tohto najvyššieho fóra komunistov. To potom prijalo odvážny reformný program pod názvom socializmus s ľudskou tvárou. Ale dočasne porazení „klasici diktatúry“ sa tej neľudskej nemienili vzdať.
(Pokračovanie tohto tragického príbehu o dva či tri dni.)
