Tajomstvo môjho dlhého veku (2.)

Ešte som nemal ani sedem rokov, keď som zažil hororový šok môjho života, plného náhod, paradoxov, vzostupov aj pádov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

(Pokračovanie blogu.)

Bol to vtedy môj najmocnejší negatívny zážitok za života aj s mnohými  dramatickými, otrasmi, nečakanými udalosťami a zážitkami. Tento emotívne rozhodujúci jav   z detstva potom natrvalo posilnil odolnosť mojej inak vnútorne citlivej psychiky a povahy.

Už ju nemohli zlomiť (v rokoch 1952–54)  ani zažité násilnosti a barbarstvo v jáchymovskej uránovej bani Svatopluk (názov v češtine) na väzňoch komunistického režimu.  Ale ani personálne osobné represie  po okupácii Rusov po roku 1970 už v čase tzv. normalizácie. Vraví sa, že čo ťa v živote nezabije, to ťa posilní! Čo platí najmä v mojom prípade.  

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Amatérski špióni Moskvy

Koncom januára do začiatku februára 1942 býval u nás v podnájme ruský špión za socializmu oslavovanej Červenej kapely. Bol to Nemec, ktorý ušiel z  „tisícročnej ríše“ Hitlera do Sovietskeho zväzu.  Môjmu otcovi  sa predstavil menom Schwarz, ale v skutočnosti sa menoval Schramm. Denník Pravda vyhrabal tento starý príbeh a uverejnil ho v rozsiahlom článku 6. augusta 1971. Autor čerpal údaje z protokolov Ústredia štátnej bezpečnosti (ÚŠB)., Špiónsky príbeh opísal takto:

„Gestapo zistilo, že Schwarza a Fomferru v roku 1939 vyslali z Moskvy ako desiatky iných rozviedčikov do Európy. Šli cez Paríž, Brusel a Mníchov až na Slovensko. Mali plniť spravodajské úlohy pre generálny štáb Červenej armády. Ďalej gestapo zistilo, že patria do organizácie, ktorú Abwehr nazval Červenou kapelou. A známy nacista Canaris, šéf tejto nacistickej špionážnej a kontrašpionážnej služby, sa  ju  márne snažil do tých čias odhaliť.“

SkryťVypnúť reklamu

V Pravde Uvedený termín (teda rok 1939 vyslania špiónov Moskvy do Európy) však vylúčilo  správanie sa Stalina pred a hneď po napadnutí Ruska nacistami. Veď on  Hitlerovi pevne veril. Podpísal s ním ešte pred Mníchovskou dohodou v roku 1938 hanebnú zmluvu o vzájomnom neútočení aj o „spolupráci“. Tá mu potom umožnila  okupovať pobaltské štáty a veľkú časti Poľska. Pričom bol pevne  presvedčený, že útok tyrana z Berlína nepovedie na Východ, ale na Západ, ktorý Nemcom ublížil a ponížil ich po Prvej svetovej vojne.

Prečo by potom mal už v roku 1939 dôvod vyslal špiónov do sféry nacistického Nemecka a riskoval tým krach tejto zločineckej dohody. Nedôverčivý zločinec Hitler však zločincovi Stalinovi nedôveroval, preto hľadal jeho špiónov aj všade tam, kde ešte vôbec  neexistovali, čo   potvrdilo aj amatérske špiónstvo dvoch agentov Moskvy na Slovensku. Veď i profesijne zdatný Canarisov Abwehr intenzívne a márne pátral dva roky pred vojnou s Ruskom po agentoch Červenej kapely nacistami v okupovanej Európe. Ale ich nikde nenašiel.                                 

SkryťVypnúť reklamu

Prvú stopu o ich existencii zistil Canaris  až začiatkom roka 1942, keď agenti ÚŠB vysliedili Schwarzovu vysielačku u mojich rodičov v Piešťanoch. To potvrdzujú  aj ďalšie citáty z článku v denníku Pravda  (bez jazykovej úpravy): „Agenti Ústredne štátnej bezpečnosti v spolupráci s gestapákmi vytvorili okolo Schwarza a Fomferru   neviditeľnú sieť pozorovateľov a stopovateľov, takže vedeli o každom ich kroku. Keď ráno 5. februára 1942 odcestoval Schwarz do Bratislavy po vysielačku, už ho mali na očiach. Kufrík s vysielačkou nechal najprv v úschovni batožín na stanici v Piešťanoch, lebo nemal pre ňu vhodný úkryt. Potom po dohode s Fomferrom sa rozhodol  ju nechať u cukrára Sitka.“

SkryťVypnúť reklamu

„Správa o zatknutí dvoch sovietskych rozviedčikov hneď letela do Berlína a dostala sa aj na stôl Heydricha a vzrušila ho.“ (Bol šéfom tajnej polície obergruppenführrerom SS a budúcim miestodržiteľom v Protektoráte Čiech a Moravy. (V Prahe ho zabili výsadkári Kubiš a Gabčík. Ako odvetu Nemci vypálili obec Lidice – poznámka J. S.) „Vypracoval ju gestapák Kozlovský a niektoré fakty nasvedčovali, že sa podarilo potvrdiť  skutočnosti, ktoré doteraz boli len dohadmi. Heydrich usúdil, že prišla jeho pravá chvíľa, že sa musí chopiť prípadu, ktorý hnevá i samotného Hitlera.“

Až veľmi úsmevne pôsobí konanie Schwarza, keď s vysielačkou pricestoval z Bratislavy do Piešťan, hoci dovtedy bola v našom dome.  Najprv ju dal do úschovne na železničnej stanici, ale o pár hodín ju  odniesol späť  do nášho domu. Profesionál  takto nemôže zmätkovať a náhodne sa rozhodovať   - raz tak a hneď inak. Jeho neprofesionálnosť  sa prejavila aj v tom, že sa na Slovensku  oženil so Slovenkou a tá mu porodila dieťa. Konal ako amatér, keď chcel byť nablízku rodičke a preto zmenil úkryt  vysielačky z Bratislavy do Piešťan.

Azda Schwarzovi na utajenie návštev manželky (rodičky) stačil v nemocnici  iba biely plášť? Veď v tom čase ju už vizitíroval iný „doktor“ - šéf  agentov ÚŠB Imrich Sucký. Každý krok Schwarza a Fomferru dal pozorne sledovať a od prvého dňa vedel, že sa vysielačka nachádza v našom dome. Iba ruskí špióni si nevšimli, že sú viac než  mesiac v jeho pasci.

To len dosvedčuje, že slávna Červená kapela mala na Slovensku len narýchlo naverbovaných agentov. Ak by Moskva pripravovala diverziu proti Nemecku ešte v roku 1939, tak by k nám nevyslala agentov, ktorí robili školácke chyby.

Stranícky denník Pravda hyperbolizoval zásluhy špiónov Schwarza a Fomferru“ – vraj hrdinov. Publikoval, že ÚŠB vyšetrovala až dvesto podozrivých osôb. Ide však o nezmyselné číslo aj z hľadiska utajenia agentov. Do prípadu bolo  zapojených len jedenásť ľudí a náš krajčír, antifašista menom Veselý. Práve on prehovoril môjho otca, aby ubytoval v dome špióna.

To, že šlo iba o jedenástich obvinených  za protištátnu činnosť, to potvrdzuje  uznesením vtedajší krajský súd v Bratislave tzv. zátvorom ich  majetku. Tým, že súd  siahol aj na majetok matky, ktorá nebola v ničom obvinená, porušil zákon.

 Všetko sa to udialo ešte na rozhraní rokov 1941 – 1942, keď Nemci v Rusku víťazili a mnohí Slováci  verili vo víťazstvo nacistov. Dokonca niektorí s nimi aj kolaborovali. Preto masívnejší odboj proti nacistom bol vtedy vylúčený. Šlo iba po vojne o propagandistické bájky komunistov, pretože ani jeden z jedenástich zatknutých antifašistov nebol komunistom.

„Tvoj otec je zradca, obesia ho!“

Samotný prípad ruského agenta Schwarza bol výnimočný najmä tým, že jeho vysielačka, uložená v  malej izbietke nášho domu vo veľkom koženom kufri, sa  zo Slovenska  odmlčala, a neodoslala do centrály ani jednu depešu! Sprvu mal špión pokazenú (rádio)lampu, potom mu chýbal vysoký stožiar s anténou,  čo mu otec  zabezpečil. Ale vzápätí prepadli našu chalupu počas hlbokej noci traja agenti ÚŠB. Podopierali dobitého Schwarza, a otca vyzvali, aby otvoril veľké masívne vráta. Vraj si len prišli pre kamarátov kufor, keďže musí súrne odcestovať, a pri rozlúčke s nimi sa vraj opil.

 Rozhovor prebiehal podľa slov mojej matky tak, že tajní boli na ulici, a otec s nimi komunikoval z poschodia okna. Našťastie zareagoval duchaprítomne. Kým ich vpustil, strčil pod hlavu spiaceho syna (teda mňa) jediný konkrétny dôkaz o spolupráci so Schwarzom - skrútené drôty spomenutej antény

.Agenti ÚŠB prehádzali celý dom, detailne presliedili aj veľkú povalu, ale jej drôty nikde nenašli. Až do skorého rána sa snažili nájsť rukolapné dôkazy. Našli však len značnú hotovosť, tridsaťtisíc korún, ktorú však otec preukázal dokladom z predaja svojho strojného zariadenia. Tým  vyvrátil podozrenie, že by peniaze dostal od ruského špióna. Predovšetkým hľadali ten dôkaz, ktorý bol pod mojím vankúšom. Práve on by potvrdil, či vysielačka mohla byť u nás v prevádzke. Ani jedného z agentov  nenapadlo prehľadať posteľ a zobudiť maloleté dieťa.

Napriek hluku som sa vôbec nezobudil, tvrdo spal až do rána. Zdesil sa, keď som uvidel nariekajúcu matku, a pozrel na spálňu. Horšie to už nemohlo vyzerať ani na smetisku Všade rozhádzané veci zo skríň, políc a zásuviek. Aj ako dieťa som hneď vytušil, že sa v noci stalo niečo hrozné. Moja prvá otázka bola: “Kde je tato?“ Toho však nadránom zatkli agenti ÚŠB, odvliekli najskôr na miestnu žandársku stanicu, a odtiaľ eskortovali do bratislavského ústredia. Teda do sídla, ktoré už sto rokov strážia dva majestátne levy z odolného kameňa.

Trasúc sa, som šiel do školy. Nesmelo som vkročil do triedy, kde ma už nedočkavo čakali spolužiaci. Patril k ním aj Ivan Sabol, syn veliteľa žandárskej stanice. On žiakom farbisto vytáral veľkú nočnú drámu, ktorú ani jeho otec tak dramaticky nevyrozprával manželke pri skorých raňajkách .Veď pri nočnom prepade agentov ÚŠB boli v pohotovosti aj miestni žandári (polícia). Pre prípad, že by otec  kládol ozbrojený odpor, a tajní potrebovali posilu. Tatko však nemal žiadnu zbraň. Ale do smrti nezabudnem na piskľavé pokriky spolužiakov: „Tvoj otec je špión, zradca  ... Určite ho obesia!“

Keď vošla do triedy pani učiteľka, uprel som na ňu bezradný pohľad  o pomoc. Ale ona sa na mňa iba pozrela, sklopila zrak, a mlčky zostala stáť na mieste. Tú hrôzu som nevydržal, zutekal som ... Nechal aktovku v triede a bežal zo všetkých síl domov celý kilometer.  Z prežitej hrôzy som cestou pustil do gatí. Trvalo týždeň, kým som sa znova vrátil do školy.          

Dramatické udalosti z februára 1942, keď tatka zatkli tajní z ÚŠB, sa u nás často spomínali. Ich detaily som veľmi citlivo vnímal a preto sa mi vryli hlboko do pamäti. Veď meno Sitko bolo vtedy známe v celých Piešťanoch. Matku po otcovom väznení prestali priatelia, susedia  a známi zdraviť, alebo sa tvárili, že ju vôbec nevidia.

Mňa učiteľka presadila do poslednej lavice, kde sám sedával ustráchaný Izák Weiss. Už nenosil žltú hviezdu na klope kabáta, lebo už nemal ani svoje pôvodné krstné meno, ani priezvisko. Ale napriek tomu bol aj ako dieťa nenávideným židom. Jeho adoptívni rodičia síce usúdili, že bude lepšie nedráždiť ľudácku vrchnosť  menom Izák. A preto ho dali pokrstiť na kresťana Juraja. Keď už má byť dieťa katolíkom, tak sa predsa nemôže menovať ako žid! Farár to len uvítal. Pokrstil chlapca, ako sa na Božie dieťa patrí, a vystavil mu krstný list s novým menom.

Lenže trable  ani nie so sedemročným krstniatkom sa tým nezažehnali. Len čo sa objavil na ulici, už bol revúci plač aj modriny. Zároveň boli počuť nadávky: „Židáčik, vandráčik, smrdíš ako hovniačik!“Noví rodičia adoptovali Jurka vraj z dôvodu Božieho milosrdenstva. Pripúšťam, že možno áno. Inak to boli  arizátori (zlodeji v rámci zákona) veľkoobchodu Jurajovho otca. Ale zachrániť jeho rodičov sa títo na majetok pahltní dobrodinci ani nepokúsili. Hoci mohli napísať žiadosť na príslušnú inštanciu a požiadať o výnimku  prezidenta Tisa. Tá umožňovala ponechať na Slovensku pôvodných židovských majiteľov, ak boli pre arizovanú firmu a slovenské hospodárstvo persóny ekonomicky potrebné.

S Jurom som sa rýchlo spriatelil. Veď v osudné februárové ráno som načas stratil v triede všetkých kamarátov. Iste nie všetci sa mi chceli otočiť chrbtom, ale zvíťazili počuté fámy a klebety o otcovom zločine. K nepohode prispel aj riaditeľ školy menom Borssányi. Ten mi príkazom predložil na podpis prihlášku do Hlinkovej mládeže, hoci som sa ešte ani nevedel pekne podpísať. Keď som sa vzoprel, tak ma prehol cez lavicu, stiahol mi nohavice, a pred celou triedou trstenicou vytrieskal. Rovnako ako niekedy aj pán farár, vyučujúci náboženstvo. Robil to s tými nezbedníkmi, ktorí v nedeľu zabudli ísť na svätú omšu. Ten aspoň nohavice dolu nestiahol.

V danej ľudáckej atmosfére som sa stal v triede „pre protištátny čin“ otca načas osamelým dieťaťom. Našťastie však, chalani z našej ulice mi zostali kamarátmi naďalej. Možno preto, že pochádzali z prevažne chudobných rodín. Výnimkou bol len povýšenecký Milan, ktorého otec, príslušník Hlinkovej gardy a funkcionár Hlinkovej ľudovej strany,  získal v arizácii veľký židovský majetok.

Zrejme by voči mne ani Milan nebol nepriateľský, ak by som medzi chlapcov nepriviedol nešťastného Juraja (Izáka), bývajúceho u adoptívnych rodičov na bohatšom konci mesta. O pár dní už medzi nás celkom zapadol. Navyše dal do hry to najcennejšie – ozajstnú koženú loptu! Tú predtým nik z nás ešte v rukách nedržal.

Milan si nedal povedať, aby prestal nadávať Izákovi do hnusných smradľavých židov.   A tak sme ho spolu s kamošom Karolom poriadne zmastili. Práve on vedel, čo je skutočná bieda. Jeho početná rodina bývala v malej kuchynke a o niečo väčšej izbe bez vody aj elektriny. Bol to starý, ošarpaný, nájomný dom miestnej chudoby na hlavnej ulici blízko železničnej stanice. Spoločný malý dvor umožňoval susedom si navzájom vidieť do chatrných príbytkov. 

Netrvalo ani hodinu  a naštvaný Milanov otec pribehol pred náš  dom, a z ulice vykrikoval, že on to poženie vysoko! Vraj sa dobre pozná s  ministrom vnútra Machom a ten s nami – protištátnou čvargou vraj zatočí! Mamku už od strachu chytali mdloby, keď sa nám vyhrážal, čo si pamätám  asi takto: „Kto to kedy videv chránit  židáka a byt krestanské dieta! Zavarím aj tým zradcovským  krestanom, ktorí chcejú  vychovat  z  pankharta žida skutečného  krestana. Somári ...  Veď žid zostane vždy len židem!“

Ospravedlňujem sa čitateľom, že som blog neukončil v druhom pokračovaní. Dôvodom bolo to, že pre väčšiu autentickosť, presnosť a čítanosť som prevzal nezastupiteľné úryvky z mojej knihy Vedieť odísť, vydanej v novembri 2 019. Lebo po troch rokoch od jej napísaní už nemám takú výbornú pamäť na mnohé detaily z tých pohnutých čias. Preto v kratšej forme (len na dve časti článku) som si ho  už   výstižne netrúfol napísať, tak radšej som zvolil jeho dokončenie až v tretej časti blogu.   

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  209
  •  | 
  • Páči sa:  2 644x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

47 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu