Dnes deti a mládež nemajú kladné vzory a v dospelosti potom myslia negatívne. Ja som mal taký veľký vzor. Bol to náš pekár, predtým väznený pilot, potom stíhač v SNP a ďalších bojoch do konca vojny, nakoniec kapitán Československých aerolínii (ČSA). O tom, čo som s ním mnohé zažil a ma tiež práve on naučil, tento dramatický príbeh zverejním čoskoro v samostatnom blogu.
(Dokončenie.)
Po zatknutí otca hľadela mama na brata Sláva ako na jedine možného záchrancu. Verila, že iba on ho môže vyslobodiť z pazúrov ÚŠB. To, čo potom nasledovalo, možno vidieť buď v dráme, alebo v komédii. Hneď po tatovom zatknutí si strýko vybral dovolenku, aby ratoval švagra. Na kompetentných zástupcov vojnového režimu sa snažil zapôsobiť tým, že si obliekol sviatočnú uniformu dôstojníka Slovenskej armády.
Podarilo sa mu vybaviť prijatie u obávaného šéfa vyšetrovateľov ÚSB Imricha Suckého. Už po niekoľkých strýkových vetách hlavný agent ÚŠB vybehol na strýka, kričiac: „Ako sa vôbec opovážite obhajovať zradcu a špióna? Vy ste kapitán Slovenskej armády? Nechám vás vyzliecť z uniformy a poženiem vás pred vojenský súd!“
Nekonfliktný kluďas strýko, ktorý sa ničoho nezľakol či už ako legionár v Rusku, alebo o štvrťstoročie neskôr povstalec, sa razantne obul do útočníka. Podľa maminých slov, keď to vraj najviac iskrilo a vzápätí nachvíľu ubralo dych, Sucký skúmavo pozrel na strýka a riekol: „Slávo, ty ma už nepoznáš? Veď sme spolu cvičili v Sokole? Ale vtedy si bol fešák, nevyzeral si ako súdok piva ...“
Hoci sa odvtedy oficier Slávo veľmi zmenil, bystrozraký agent Sucký ho spoznal. Ale Slávovi sa až potom vyjavil výzorom menší, vždy zachmúrený a tichý mladík. Ale nemohol tušiť, ako vysoko sa dokázal vyšplhať kedysi nevýrazný mrňús.
Dramatický krik sa naraz zmenil na priateľské zvítanie a objatie, milé spomínanie na mladosť a iné spoločné zážitky. Z vyše dvojhodinovej návštevy však najviac mamu a strýka prekvapil jej záver. Sucký, vedomý si neobmedzenej moci, bohorovne sľúbil: „Aby si vedel, akého si mal a ešte máš kamaráta, tak tvoj švagor pôjde ešte dnes večer domov!“
Ale ani „hostiteľ“ nelimitovaných možností nevedel splniť tak rýchlo svoje ľahkovážne slová. Zabránili mu v tom rozpory vo výpovediach medzi väzneným otcom a vypovedajúcou mamou. Tie potom musel výsluchom oboch „upresniť“ tak, aby otca mohol z vyšetrovačky prepustiť. Ešte kým však otec prišiel domov, priamo z väzenia putoval do trnavskej nemocnice, kde mu bez dlhých rečí vyoperovali polovicu žalúdka. Ale aby nikto nepovolaný otca „nevyrušoval“, Sucký mu „diskrétne“ pred dvere nemocničnej izby posadil ozbrojeného strážcu v civile. Zrejme išlo len o akúsi „dymovú clonu“, že svojvoľne prepustil protištátneho „zločinca“. Tým pravdepodobne kamufloval, že na slobodu vypustil iba „vábivú volavku“.
Po ťažkej operácii a prežitých útrapách si tato užíval (bez výsluchov, tvrdých drezúr a drevenej prične) vyše roka slobodu. Ale len dovtedy, kým ho znova nezatkli. Z hľadiska práva to bola otrasná skutočnosť, keď ho eskortoval ozbrojený žandár ako nebezpečného zločinca do väznice v Ilave. Bol to inak slušný človek, ktorý ho poznal, a preto mu vo vlaku putá hneď sňal: „Nehnevajte sa, pán Sitko, ale musel som... Taký mám rozkaz!“
Pri druhom zatknutí už nešlo o vyšetrovaciu väzbu, ale o preventívnu. Udiala sa bez obžaloby a rozhodnutia súdu. Preto zdrap papiera s pečiatkou a podpisom (vraj zatykač!) vôbec neuvádzal právny dôvod väzobného trestu stíhaného občana. Rovnako chýbal základný údaj o dobe otcovho väznenia. Rok, dva či doživotne? Vari podľa ľubovôle, zlej či dobrej nálady žalárnika? Keď som si tento zožltnutý list bezprávnosti prezeral, vydesili ma spomienky na vojnový štát.
Toto nehorázne bezprávie a porušenie aj fašistickej ústavy umožnil len dekrét(teda nie zákon) slovenskej vlády z roku 1943. O zatknutí a väznení „podozrivých občanov“ výlučne rozhodoval vyšší štátny úradník – náčelník príslušného okresného úradu. Práve ten z Piešťan podpísal na otca zatykač a eskortu do ilavskej basy, z ktorej sa po vypuknutí Povstania už nemusel nikdy vrátiť.
Nerozhodoval zákon a súd, ale len svojvoľné a ľubovoľné posúdenie viny či neviny všemocným náčelníkom príslušného úradu, najvyššej šarže v okrese. On mohol vtedy strčiť do väzenia kohokoľvek, kto sa mu javil len trochu podozrivým. Stačilo, že „zatykač“ podpísal,, a tým rozhodol o „zločine a vine“.
Práve Sucký koncom roka 1943 zariadil, že sa otec dostal z Ilavy po troch mesiacoch na slobodu. Následne tatka ubezpečil, že od piešťanských mocipánov už bude mať trvalý pokoj. Telefonoval s náčelníkom okresného úradu v Piešťanoch a dohovoril mu do príliš „angažovanej duše“. Ten hneď pochopil „svoj omyl“ a zariadil okamžité otcovo prepustenie.
Aj všemocný pán mesta si rýchlo zrátal, či mu otec stojí za to, aby sa zahrával s nebezpečným pánom zo štátnej (ne)bezpečnosti. Pretože korupcie, rodinkárstva a kradnutia bolo v slovenskom štáte neúrekom, ale strachu z ÚŠB ešte viac. Aj v prípade otca sa ukázalo, akú neobmedzenú moc mala vtedy tajná polícia. Veď samotné zatknutie otca, jeho väznenie v Ilave a prepustenie na slobodu sa udiali mimo rozhodnutia justičných orgánov.
Môj otec nebol hrdina ani hazardér či inak nezodpovedný človek. Bol to iba skromný, nenápadný bojko a dobrosrdečný rojko. Zakaždým sa skryl za sukňu energickej manželky, keď mali niečo vybaviť na úrade. Na ubytovanie špióna Schwarza ho prehovoril krajčír našej rodiny menom Veselý. On však z toho vyšiel nasucho. ÚŠB ho nezatkla ani nevyšetrovala, lebo ho otec nevyzradil. Čo však tatka viedlo ísť do nebezpečnej konšpirácie proti režimu, to neviem.
Možno to tkvelo v zážitkoch z detstva, keď ako úplná sirota zažil už od troch rokov veľa príkoria. Viem len to, že neznášal príkazy a zákazy (najmä od manželky), že vždy myslel demokraticky a slobodne. Ale nevylučujem, že dôvodom „odboja“ mohlo byť aj to, že nerád komukoľvek niečo odmietol. Možno preto nepovedal Veselému príkro - rozhodné nie.
Sucký určite neuveril rozprávke rodičov, že Schwarza s jeho vysielačkou ubytovali náhodne, že vôbec netušili, že ide o špióna. Proti otcovi však mal iba indície, nie dôkazy. Napríklad, prečo by si chcel cukrár s veľkým domom prilepšiť prenájmom izbietky?
Aký mal teda Sucký dôvod, aby dva razy vytiahol otca z väzenia? To by chcelo ďalší blog. Veď u nás sa našla ruská vysielačka, čo pre našu rodinu veštilo katastrofu. Najmä, ak by sa otec dostal do rúk na Červenú kapelu nažeraveného gestapa. V prípade Schwarza však nemal čo vyzradiť, lebo o špiónovi nevedel prakticky nič. To by však gestapákov nepresvedčilo a vytĺkli by z neho akékoľvek priznanie.