reklama

Tajomstvo môjho dlhého veku

Najviac zaň vďačím výnimočnému detstvu, ktoré bolo vtedy už tou dobou celkom iné, aké je dnes.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (20)

Jedno z ľudových porekadiel tvrdí, že „V zdravom tele – zdravý duch“. Lenže podľa môjho názoru je  treba už od detstva  zamestnať nielen svaly, ale  vzruchmi, novými poznatkami a silnými zážitkami aj detskú hlavu. Môžem len potvrdiť, že ako dieťa som tých neuveriteľných príhôd a zážitkov  zažil najmä  počas vojny (v rokoch 1942 – 1955)  neúrekom. Ich  dramatickosť vystihujú obrazne a stručne práve tieto slová:

Keď pilot – stíhač u nás piekol oplátky a mal ustrihnuté krídla. Ale tiež,  keď špión mlčal a depeše do Moskvy nevysielal ...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Náš jednoposchodový dom v Piešťanoch dostavali len dva týždne pred mojím narodením. Dodnes neviem, z čoho sa rodičia viac radovali, či z druhého syna alebo z nového  sídla. Kričiaci prírastok rodiny sa čoskoro prejavil výnimočne. Ako jednoročný vraj už pil pivo. Ale samotná novostavba bola kurióznejšia. Napríklad preto, že jej obyvatelia síce mali v kuchyni a kúpeľni vodovod, ale nikdy v ňom nepretiekla ani kvapka vody. Aj splachovacie WC  malo na poschodí patričnú miestnosť, ale neslúžilo svojmu účelu.

Na veľkú potrebu sa chodilo aj v treskúcej zime až na dvor. Tam tieto služby poskytovala kadibudka so žumpou. Ale najhorší bol v nej aj krátky pobyt v zime, [1] keď mrzol v pätnásťstupňových mrazoch najmä zadok. Ešteže na močenie v noci stačil plechový šerblík (nočník), dnes už neznáma starožitnosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odpoveď na toto čudné asketické bývanie bola prozaická. Do našej „slepej“ zaprášenej ulice neviedla kanalizácia, lebo žiaden zo susedov sa nechcel finančne podieľať na výkopoch a prípojkách z hlavnej cesty, pričom náš dom bol posledný. Aby sme všetko zaplatili len my, s tým rezolútne nesúhlasila príliš sporivá mama.

Život našej rodiny za vojny síce nebol promenádou v ružovej záhrade, ale netreli sme biedu ako mnohí iní. Napríklad chudobné rodiny na vidieku s kúskom poľa, jednou  kravičkou a nepočetnou hydinou. Žili z úst do úst, preto devy po ukončení školskej dochádzky z tejto biedy „utiekli“ slúžiť do „lepších“ mestských rodín. Nazývali ich vtedy slúžkami. Dnes ich pomenúvajú krajšie - pomocníčky v domácnosti. Aj ich vtedajšie oslovenie zobrazovalo samotné zaobchádzanie s chudobnými, neskúsenými a málo vzdelanými dievčatami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naša domácnosť mala vždy dve pracovité a slušné dievčiny. Mamka si ich starostlivo vyberala. Z tých, ktoré prešli jej pedantnou lustráciou, si mohol dobre vybrať aj náročný budúci manžel. Boli súčasťou našej rodiny. Spolu s dvoma zamestnancami v otcovej živnosti jedli to isté, čo domáci, pili tiež čo my – len vodu. Rovnako v zime spávali ako my v nevykúrených izbách na tvrdých slamníkoch. Žiaden rozdiel medzi nami a nimi nebol. A tiež sme všetci mali spoločný krutý údel, že sme museli tvrdo makať pod taktovkou hlavného dríča - mamky. Na veľké nešťastie aj mne sa často ušli nejaké práce.

Preto som veľmi závidel deťom z chudobných rodín, že sa okrem školy môžu stále hrať. Keď som dostal voľno, čo sa tiež stávalo, tak ulica a hrajúci sa šarvanci mi boli najmilšími spoločníkmi. Loptou vyrobenou z pančúch sme hrávali futbal, na tenis nám stačili z drevenej dosky vyrezané rakety, zodratá loptička z piešťanských „pánskych“ kurtov a  dve dlhšie tyčky spojené špagátom. Na ľahkoatletické disciplíny, ako sú bežecké či skok ďaleký a trojskok, sme nepotrebovali žiadne pomôcky. Na ten vysoký stačil ako pri „tenise“ iba obyčajný špagát a dve tyčky. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Celé leto sme všetci šťastne šantili bosí a len v trenírkach. Výnimočne v starom, deravom tričku. Zo slnka sme boli čierni ako Afričania. Leto a život bez školy bol náš ozajstný raj. Skoro každé poobedie okolo štvrtej hodiny sa razom zamračilo, zaburácali hromy a začalo liať. No už po 20 minútach svietilo slniečko. Bol to signál, aby sme sa šli  naháňať na asfaltovej ceste v zohriatej vode popri okraji chodníkov. Jej kanály nestačili naraz pohltiť lejak z husto nasýtených mračien. 

Túžil som chodiť s kamarátmi aj na známe piešťanské kúpalisko Eva a naučiť sa plávať. Lenže u nás sa pre mňa dosť často našla nejaká robota a na kúpanie už neostala voľná chvíľa.  V dusnom lete mi tak nepomohol žiaden protest či plač. Aj keď som dostal od mamky voľno, dlho rozmýšľala, či vstupné na kúpalisko jedna koruna nebude zbytočne vyhodený gro[2] š.

V nedeľných horúčavách sa občas celá rodina zvykla vybrať k rieke a zadarmo sa ochladiť na „pláži“ Váhu. Vždy bol plytký, studený a voda siahala len po kolená. Mama tak nemusela mať obavu, že sa utopím. Tento náš spoločný komfort vylepšoval nielen rodinné vzťahy, ale aj zabezpečoval „pohodlie“ na kamenistom brehu, na ktorom sa ležalo ako fakírovi na klincoch. Ale na deke sme sa mohli dosýta naobedovať priamo z hrncov, a to na čerstvom vzduchu.

Matka tak nemusela v dvoch veľkých nádobách na riady umývať taniere teplou a studenou vodou, s ktorými sa muselo šetriť. Veď pre vodu sa chodilo cez dvor a načerpať ju bolo treba ručnou pumpou. Teplá sa navyše musela aj v lete zohrievať. Umývať riady v jednej teplej vode bola špinavá robota. Ešteže tá studená sa vymieňala často, aby opláchnuté taniere a hrnce boli čisté, na čo naša „hlava rodiny“ v sukni pedantne dbala.

V zime som mal našťastie menej domácej roboty a viacej voľného času na hry a detské radovánky. Školopovinné deti však mali jednu vážnu a milú povinnosť. Prehodiť si cez plece mech a ísť pri odstavených železničných vagónoch zbierať uhlie. Dobrácki robotníci, manipulujúci s kurivom, hádzali ho deťom priamo z vagóna alebo až z idúceho náklaďáku. Zrejme sa aj zabávali, keď malí ľudkovia s vrecom na chrbte  bežali za pomaly idúcim vozidlom.

Počas vojny bolo uhlie vzácne. Zimy trvali bez prerušenia od decembra až do marca, pričom teplomer niekedy ukázal aj pod mínus pätnásť stupňov. Kurivo prednostne dostávali železnice, elektrárne, fabriky, úrady, aj školám sa niečo ušlo. Jeho nedostatok zakaždým vyvolal u školákov úžasnú radosť. Veď každú vojnovú zimu sme mali uhoľné prázdniny, ktoré trvali dovtedy, kým škola znova mala čím kúriť. Na ulici bolo pri hrách teplo a dobre, ale doma hrozne. Najhoršie však, keď som ráno vstával do nevykúrenej izby spod teplej a ťažkej periny, napchatej husacím perím. Predstavovalo to mrazivé peklo, keď aj výdych zamŕzal na perách.                    

Naše služobné dievčatá z chudobných rodín boli naučené pilne robiť už z rodičovského domu. Vážili si slušné zaobchádzanie, takže bola s nimi plná spokojnosť. Matke pomáhali okrem iných prác aj s mojou opaterou, takže moja výchova nemala chybu[3] . Lebo mama, otec a starší brat Zdeno vyrábali od skorého rána do noci napolitánky či iné artikle z oplátok a v lete aj zmrzlinu. Pozde večer mamka vždy stenala, že ju veľmi bolia ruky, ktoré si natierala octom. Vraj jej to pomáhalo. 

Z dôvodu sobáša sa dievčence menili a bolo si treba zvykať na nové a zaúčať ich do povinností. Po celý čas však doslúžili, aj dajaké drobné si ušetrili na veno. Len u dvoch dievčat sa tak nestalo. Keď sa matka dozvedela, že dvadsaťročná Terezka randila pri kočíkovaní s vojakom, ktorý ma pri nejakej krčme napájal pivom, okamžite ju vyhodila. Vojačik sa iba snažil, aby som spal a nevyrušoval. Zrejme ma tak prognosticky trénoval, aby ma nebodaj v dospelosti nezdolal majster alkohol pri nejakom opiáši.

Inú vážnejšiu epizódu mi spomínali rodičia viackrát. Naša milá, tichá a pracovitá Emerencína, keď ma raz večer uspávala na poschodí v okne izby, veľmi nahlas vyspevovala. Bol som jej miláčik, takže asi chcela, nech sa pred spaním nadýcham kyslíka. Nebolo by na tom nič hrozivé, keby vystrčená z okna nemávala so mnou v perinke asi osem metrov nad ulicou.

Bezradní domáci, keď to zvonka domu zbadali, začali pobehovať a dirigovať vyspevujúcu dievčinu. Ale tá ich ignorovala, vôbec nič a nikoho nevnímala. Drámu vyriešil až otec, keď vybehol strmým schodišťom do spálne a vytrhol spiace batoľa z rúk pestúnky. Tá sa bez zjavných príznakov pomiatla a po incidente skončila nadlho v blázinci.

Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že silné vnemy, pocity a vzruchy v detstve mi posilnili v neskoršom veku nielen moju psychickú, ale tiež fyzickú  odolnosť   organizmu. Som preto presvedčený, že mali  vplyv aj na dĺžku môjho života. O tých u mňa najsilnejších až adrenalínových zážitkoch (počas vojny a v  prvé roky po nej) bude ešte reč práve v druhej časti blogu, ktorú čo najskôr  dokončím a uverejním.

 

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  311
  •  | 
  • Páči sa:  5 929x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu