reklama

Tentoraz ani slovo o politike ... (0d 01:00 hod. je článok tech. cenzúrovaný)

Ako dedko spoznal a uvedomil si nemennú a nedefinovateľnú jedinečnosť, ktorú prináša život, berie smrť a dlhý čas bolí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Kedysi som si vymýšľal pre vnúčatá rôzne rozprávky. S ich opakovaním som už  mal problém. Preto som si niektoré z nich „napchal“ do počítača, aby ich najstarší z vnukov čítaval súrodencom. Teraz som si  na blog stiahol krásnu a bolestivú „rozprávku“, ktorú môže priniesť len samotný paradox života a času. A to o mojej radosti a smútku s miláčikom detí aj rodiny Murkom.   

Murko bol dospievajúcim kocúrikom s čiernym chrbtom, chvostíkom a hlavou, ale bielym bruškom a nôžkami. Okrem výrazného čierno – bieleho sfarbenia mal rovnako nádherne hustú,  lesklú a veľmi hladkú srsť. Bol už od mačiatka krásavcom s dlhým mohutným chvostom, takže   u mačiek slávil nejeden úspech.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rýchlo rástol, mocnel a ako veľký hladoš stále pýtal jesť. Keď zbadal vnúčikov Dorotku, Timka, Ondríka či ich babku (ale hlavne dedka), hneď sa motal medzi nohami a hlasno mravčal: „Dajte mi dačo pod zub ...“ 

Pekne silnel a sa guľatil. Dorotka, ktorej ako darček k narodeninám patril, prísne zakazovala: „Dedko, nekŕm toľko Murka, čo nevidíš, aký je tlsťoch“. Starý otec s tým však nesúhlasil: „Veď on vôbec nie je tučný, iba  do výšky a šírky rastie.“

Dedko napriek všeobecného zákazu si ho neraz tajne bral z vonka dnu, dal na kolená a hladkal. Ten chvíľku spokojne priadol, ale potom skočil na zem a všade snoril. Rád sa pchal najmä do chladničky. Dedko ho musel pozorne strážiť, aby malý dravec nevyskočil na stôl. Raz sa s takou chuťou pustil utajene do nedeľného obeda, že tým z rodiny so slabším žalúdkom, razom  prešla chuť k jedlu Dedko potom nevedel, či má ako prvý začať jesť, alebo  obhajovať seba či miláčika Murka

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Môj Večne hladný kocúrik si po jedle rád hovel v košíku pred dverami do domu. Neprekážala mu ani veľká bielo–zlatá sučka Tina. Zvyčajne ležala  pokojne pri ňom, ňuchala ho a kamarátsky oblizovala. Obe milé zvieratká ma presvedčili, že aj pes a mačka sa môžu znášať viac než ľudia. Dokonca ani  jedlo ich nerozdelilo. Hoci pri i každom otvorení dvier kocúrik vždy vyskočil ako hladný tiger. Nedočkavo čakal, že mu dedko dá  mäsko. Pri nohách tancoval vo vytržení ako žobrák, čo v lotérii vyhral milión. 

V jeden neskorý večer však v košíku chýbal. Nemravčal a do domu sa nedobíjal. Len osamelá Tina zaňuchala arómu rybky v rukách dedka a vtierala sa do pozornosti. Ten nevidiac mravčiaka, zvolal: „Murkóó... Murkóó...“ Vykrikujúc, ho hľadal po celej záhrade. V kríkoch,  aj v drevárni, kde spávala Tinka.           

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pomyslel si, možno výnimočne navštívil susedov, alebo sa niekde túla za mačkami. Ale keď ráno otvoril vonkajšiu bránku domu,  skamenel. Na ceste uvidel ležať čierno – bielu kôpku. Vošiel späť dnu a stroho oznámil: „ Murko je mŕtvy, leží  na ceste. Pred domom...“

Vnúčatá Dorotka, Timko, Ondrík, ich rodičia spolu s babkou vybehli na ulicu s nádejou, že ide len o dedkov hlúpy žart. Stačil však pohľad na nehybného Murka a  deti vypukli v srdcervúci plač. Aj po lícach starého otca sa potichu a dlho gúľali veľké slzy.

Deti potom vykopali v záhrade jamu a vložili do nej s pietou i plačom svojho miláčika rodiny. Aj kríž mu na hrobček postavili. Chvíľku ešte smútili. Potom už len šantili a sa smiali. Len dedkove uslzené červené oči prezrádzali, že sa stalo niečo zlé, čo nejde ničím napraviť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nezostala nijaká nádej, ktorá odoláva aj sile času. Murko,  jeho hravosť, krása a pôsobivosť sa nenávratne rozplynuli ako modrý obláčik v búrke. Dedkovi nepomohlo ani to, že sám seba tri dni presviedčal: „Prečo blbneš? Však neumrel ti nik  z rodiny ... Ale iba obyčajný kocúr.“

Uvedomil som  si nemennú pravdu -  nedefinovateľnú jedinečnosť. Práve tú, ktorú prináša život, berie smrť a dlho hojí čas. 

Obrázok blogu

Ďalší dvaja moji kamaráti – dvojročná fenka Belka a rovnako starý  kocúrik

Fifko. Tretí člen môjho zverinca starý kocúr Belko odišiel na krátky výlet k

susedom. A trinásťročná Tinka nám  pred mesiacom skonala na  starobu.                                                               

Foto: Ondrík Kokoška (vnuk)

-P.S.: Čas OO.39 hod. - A pán administrátor po polnoci nemá za 39 minút stále ešte spočítanú a zverejnenú novú tabuľku najčítanejšie blogy dnes. Môj blog mal za túto dobu počet čítaní 37 - krát (spolu dosiaľ 110 - krát). Čas 01:02 hod. a nová tabuľka stále nie je zverejnená. Neslýchaná vec. Ešte ani do 01:20 hod. je nezverejnené nové poradie blogov v osmičke najčítanejšie, Nuž, márne moje čakanie, takže idem spať. Dobrú noc, pán administrátor. už môžete ísť aj Vy, či nie? Už Vám dám pokoj.

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  312
  •  | 
  • Páči sa:  5 938x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu