Keď som v marci 1993 nastúpil u Michala Kováča ako jeho tretí pracovník, mohol som v prvé dni úradovať iba na dvore Hradu, kde sme vtedy sídlili. Aj tam by mi chýbal stôl a stolička. Cez ochranku sa už kopili požiadavky najmä od zahraničných novinárov, aby som ich informoval o novom prezidentovi a novovzniknutom štáte vo svete. Ale si dohodnúť so mnou stretnutie nemohli. Zrejme sa ešte nestretli s podobným Kocúrkovom v inej civilizovanej krajine.
Profesijne som sa veľmi hanbil, že som sa ocitol v role nedostupného a mlčiaceho (hoci vtedy len dočasného) hovorcu. Lenže na praktický výkon funkcie mi chýbala kancelária, telefón, písací stroj či fax (mobily neboli). A zhovárať sa so zahraničnými spravodajcami na nádvorí Hradu som považoval za neprijateľnú hanebnosť štátu.
Totálne zlyhal servis vlády a parlamentu ako správcu tohto dočasného nášho pracoviska. Vari sa nevedelo, že Slovenská republika bude mať aj prezidenta? Azda on nepotreboval dôstojné sídlo, vybavené primerane technicky či materiálne pre seba a svoj personál?
Tento nepochopiteľný jav a stav, keď som zahraničným a domácim novinárom unikal ako Fantomas, som vyriešil ultimatívne. Oznámil som prezidentovi, že ak nebudem mať do troch dní nevyhnutné podmienky na prácu, tak končím! Nemal som žiaden problém z funkcie šéfa tlače hlavy štátu okamžite odísť. Ani vtedy, ani potom som s tým nemal problém v iných prípadoch.
O dva dni som dostal nadmerné priestory, z ktorých sa práve odsťahovala Mečiarova podpredsedníčka NR
SR Oľga Keltošová, s kompletným technickým vybavením. Bola to však neporovnateľne komfortnejšia kancelária než mal vtedy k dispozícii samotný prezident.
Práve na „Hrade“ som sa presvedčil, ako si Slováci potrpia na funkcie, ako za nimi túžia a ich reálny význam zveličujú. Keď sa zverejnilo, že budem pracovať pre hlavu štátu, stále mi drnčal telefón, nasledovali gratulácie a žiadosti. Ľudia automaticky spájali štátnu funkciu s výhodnou „trafikou“, ktorú treba vyrabovať alebo v nej aspoň lacno nakúpiť. Ale akáže to bola pre mňa trafika? Predovšetkým nová práca bez skúseností, s mnohými problémami, novotami, prekážkam a úradníckou ťarbavosťou. Práve tá mi najviac prekážala. Pretože, keď som predtým „zavelil“ v redakcii, tak už včera bolo na splnenie úlohy neskoro.
Nehostinný Hrad, ako dočasné sídlo prezidenta, prežíval v marci 1993 a pár mesiacov potom také obliehanie ako Slovensko po vpáde Tatárov či Turkov. V jeho hradbách a chodbách som vtedy stretával nielen politikov, straníckych lídrov, ale aj autorov rôznych projektov, návrhov a žiadostí. Každý niečo chcel aj niečo osobné pre seba presadzoval.
Kým som si na pozíciu štátneho šimľa zvykol, neraz som banoval, že som toto živobytie načas prijal. Preto nepochopím tých, ktorí pre získanie akéhosi „mastného hrnca“ urobia čokoľvek a držia sa ho akýmikoľvek prostriedkami. Lebo funkcia a z nej vyplývajúca moc, peniaze a korupcia ich potom zmení od gruntu , takže nevedia sa vmestiť do kože. Práve cez túto prizmu očakávanej a pod drobnohľadom videnia som sprvu hodnotil aj Michala Kováča. Ako prezidenta aj svojho priameho šéfa.
Musím však zdôrazniť, že on mal vzácnu vlastnosť, ktorú som si uňho najviac cenil. Najvyššia štátna funkcia ho v ničom nezmenila. Jemu nezachutila formálne najvyššia moc v štáte, ktorá izoluje najmä slabého človeka od svojho pracovného prostredia, verejného okolia a zázemia.. Ako redaktor, potom šéfredaktor, či v službe u hlavy štátu, alebo neskôr v iných funkčných postaveniach som spoznal desiatky významných ľudí, ale iba výnimočne osamelých jedincov , ktorých ani „veľká funkcia“ nezmenila. Zostali naďalej ako predtým: neškrobení, neformálni, prirodzení a sami sebou.
Bol to môj akýsi „utajený indikátor a filter“ spoznania charakteru a následných zmien u „veľkých zvierat“. Preto som opodstatnene čakal, že najvyššia funkcia v štáte Michala Kováča aspoň v niečom napokon zmení a zdeformuje. Ale na moje veľké prekvapenie som sa uňho za dva roky (pri každodennom styku) nedočkal nijakej zmeny.
Tak ako od prvého dňa si len zachoval určitý formálny odstup od partnera.. Zrejme ten vyplýval z pôvodnej profesie „bankára“. Uňho by som skôr uvítal prejav prípustnej neformálnostii až žoviálnosti, ktoré nechýbali napríklad prezidentom Václavovi Havlovi a Rudolfovi Schustrovi. Až po mojom odchode z pracoviska, keď sa zmenil náš vzťah v osobné priateľstvo, som si o ňom dotvoril správny obraz.
Hoci som mal možnosť Michala Kováča spoznať v rôznych situáciách, on sa aj v styku s podriadenými pracovníkmi zachoval vždy rovnako:-ohľaduplne, taktne a korektne. Zostať sám sebou a nepodľahol povýšenectvu , čo si však vyžiadalo vo funkcii prezidenta morálnu silu. Pretože i blízke okolie, jeho aparát sa ho snaží spracúvať podľa svojej potreby a podoby. Najmä do prehnanej výnimočnosti, odcudzenia a nadradenosti.
Život prezidenta, jeho činnosť aj kontakty sú časovo či inak dôsledne a účelovo stanovené. Občas z toho vznikajú aj problémy, napríklad dostať sa k nemu s neodkladnou informáciou. Stačilo to Kováčovi len naznačiť a tieto bariéry riešil. Hneď rozhodol, že každý z riaditeľov sa s ním môže kedykoľvek aj telefonicky spojiť. O jeho dobrom prístupe k všetkým podriadeným (nielen bezprostredným) dosvedčovalo aj to, že nás „najbližších“ taktne požiadal, aby sme dodržiavali štábnu kultúru:
„Páni, nikto z vás by sa nemal uraziť, ale budem veľmi rád, keď pri zabezpečovaní úloh vylúčite slová, že to prikazuje prezident. Viem, že takýto spôsob vám môže uľahčiť prácu, ale sami viete, že ja nikdy neprikazujem. O splnenie každej veci požiadam a poprosím.“
Dlhšie mi však trvalo, kým som lepšie spoznal Michala Kováča v postavení hlavy štátu. Ale až časom som ho uvidel ako politika numero jeden. V konkrétnych situáciách sa čoskoro prejavil ako síce v duši citlivý, tolerantný a múdry, ale v prípade potreby aj tvrdý, neoblomný muž. Preto bol najviac zo všetkých politikov nenávidený premiérom Mečiarom. Ale odolal jeho nehoráznym lžiam, útokom, osočovaniu a krivdám v záujme dodržania litery Ústavy. Aby úrad prezidenta si zachoval nadstraníckosť a nezávislosť od vplyvov politických strán a odolal svojvôli výkonnej vládnej moci.
Jemu po celých päť rokov nechýbala pevná vôľa, silné presvedčenie a sebaovládanie. Pocity z krívd, klamstiev a urážok, ktorých sa mu ušlo v najvyššej funkcii neúrekom, znášal s kresťanskou pokorou a ponechal si ich vždy pre seba. Mal v sebe vžité hodnoty a zábrany, ktoré uplatňoval práve v najkritickejších chvíľach. No s tým mali jeho osočovatelia najväčšie problémy. Vôbec nerátali, že zdanlivý „slaboch“ má až takú nezlomnosť, prekvapivú neústupnosť a pevnú vôľu. A práve v tom sa uňho najviac prerátal Mečiar.
Možno si niektorí čitatelia budú myslieť, že autor chváli Michala Kováča, že mu poskytol prestížny a dobre platený „válov“. Čo však nie je pravda. Pretože po dvoch rokoch služby u prezidenta (ako jeho už poradca pre médiá) som sám odišiel po dvoch mesiacoch v novej funkcii. Šlo o rozdielny názor, aký uplatnil prezident. Keď ma nepočúvol a preradil na vyššiu a komótnu funkciu poradcu s rovnakým platom a navonok vyšším honorom. Pre mňa to však bol pasívny a príliš pohodlný džob robiť akéhosi len našepkávača do ucha hlavy štátu. K jeho cti však treba poznamenať, že ešte ako prezident priznal, že sa zmýlil a urobil tak veľkú chybu.
Vedieť odísť z verejnej funkcie je už fikcia
Prečo verejná funkcia zmení správanie sa i "slušáka" na nepoznanie? V politickej scéne som osobne spoznal výnimky . .