Rusi sa snažili kamuflovať útok na spojenca aj lžou, že k nám museli prísť potlačiť rozmáhajúcu sa kontrarevolúciu, lebo ozbrojení teroristi začali vraždiť čestných a Moskve oddaných súdruhov. Keďže sa vraždy nekonali a zbrane nikde nenašli, tak ich podhodili. Niekde v Čechách vraj „objavili“ ich „veľkú skrýšu“. Samozrejme, išlo o podvrh – výzbroj Rusov. Takto klamali predovšetkým občanov Sajúza. Tieto nehorázne lži dookola omieľala ich okupantská stanica Vltava, údajný rozhlas českých vlastencov. Tá však vysielala zo susednej ruskej gubernii – Nemeckej demokratickej republiky. Lenže v nej hovorili zlou češtinou a ruským prízvukom.
Aj u nás mal nastať podobný vývoj, aký Rusi uplatnili v roku 1956 v Maďarsku, keď tankami masakrovali zle vyzbrojených povstalcov. Vtedy im zradne helfol ešte neznámy politik, neskorší umiernený reformátor a otec takzvanej kádarovčiny – János Kádár. Podľa objednávky Kremľa vytvoril kolaborantskú vládu, ktorú Moskva hneď uznala za jedinú legálnu. A za ilegálny zradcovský kabinet označila ten, čo vznikol krátko predtým s dovtedy žalárovaným umierneným komunistom a niekoľko dní aj premiérom Imré Nagyom. Toho potom kolaborantský režim popravil. Dnes sa však stal národný hrdinom.
O tejto zradnej paralele hovoril a pred ňou varoval náš ilegálny rozhlas s poukazovaním na to, že sa plánuje uplatniť aj u nás. Na jej prekazenie opakovane vysielal oznam, že námestník ministra kultúry Bohuš Chňoupek (bývalý redaktor Smeny a budúci minister zahraničia) chce s ministrom dopravy Aloisom Indrom vytvoriť takzvanú „revolučnú vládu ľudu“. Ale po tomto odhalení ilegálnym rozhlasom po týchto dvoch zradcoch vlasti akoby sa razom zľahla zem.
Ján Čomaj považoval túto alarmujúcu správu za reálnu. Spomenul si na dávny zážitok, keď služobne vycestoval do ruskej časti strednej Ázie a v Moskve ho práve Chňoupek, vtedy zahraničný spravodajca denníka Pravda, pozval k sebe na večeru. Bola tam už v dobrej nálade veselá spoločnosť. Jeden z hostí, keď sa dozvedel o Čomajovej ceste, mu povedal: „Nebudeš, milý môj, chodiť ako turista z Európy. Vymyslím ti inú trasu – starobylé mestá na hraniciach Afganistanu, Ferganskú dolinu, našu Kaliforniu. Príď ráno na OVIR, Čisté prúdy, všetko ti vybavím.“
Janko síce vedel, kde je aleja Čisté prúdy, netušil však, čo je OVIR. Dovtípil sa, že to bude nejaký vážny úrad, čo mu môže pomôcť. Až ráno zistil, že ide o oddelenie víz, sekciu štátnej bezpečnosti, ktorá povoľovala pohyb ruským občanom po vlastnej krajine. Keď ho doviedli k náčelníkovi v plukovníckej uniforme KGB, spoznal v ňom včerajšieho spoločníka. A svitlo mu, s akými veľkými „zvieratami“ sa priatelil kolega Bohuš CHňoupek. (Rozdvojenie mena nie je chybou blogera.)
Preto mi šéf Čomaj prikázal, aby som preveril, či sa tento verejne označený kolaborant neskrýva pred hnevom rozhorčeného národa vo svojom bratislavskom byte. Redaktor Milan Vároš mal zasa telefonicky overiť, či sa nenachádza v Prahe na pracovisku – ministerstve kultúry. Bola tu však aj tretia možnosť, že sa skrýva v bezpečí ruskej ambasády.
V jeho bratislavskom byte som dlho zvonil, ale nikto mi neotváral. Predpokladal som, že domáci môžu mať z neohlásenej návštevy strach, preto mlčia. Vyšiel som o poschodie vyššie a informoval sa u susedov, či nevedia niečo povedať o (ne)prítomnosti rodiny Chňoupkovcov. Keďže nič konkrétne o nich nevedeli, tak som sa spýtal: „A majú deti? Ak áno, do ktorej školy chodia?“
Keďže už nastal školský rok, na Vazovke som sa od spolužiakov z triedy dozvedel, že ich nevideli od prázdnin. Informoval som o tom Čomaja. Na druhý deň ráno som si prečítal v Smene správu s veľkým titulkom cez štyri stĺpce: „Hľadá sa Bohuš Chňoupek?“. Asi o hodinu som šiel prekonzultovať nejaký príspevok so zástupcom šéfredaktora Remeňom, zhodou okolností Chňoupkovym kamarátom. V kancelárii som však uvidel neznámeho muža, preto som bez slova diskrétne vycúval. Vrátil som sa, až keď návšteva odišla. Remeň ma hneď uvítal: „Viete, kto to bol?“ Nevedel som. „No predsa Bohuš Chňoupek!“ Len som flegmaticky poznamenal: „No aspoň sa konečne našiel...“
Pre mňa sa tým táto udalosť skončila, ale pre Chňoupka nie. Medzi politickými hlaváčmi potom šíril bludy, aké hrozné násilie na ňom páchali novinári Smeny. Dokonca klamal, že mu chceli uniesť deti. Ako výborný imidžmejker si aj lžou trpiteľa pomáhal k závratnej kariére. Po odstúpení premiéra Černíka sa stal v normalizačnej Štrougalovej vláde temer na dve desaťročia ministrom zahraničných vecí. Zároveň i najzvučnejšou trúbou hlasu Kremľa na pôde OSN v New Yorku. Ale ani v Prahe nezabudol na bývalých smenárov – pravičiarov a na „únoscu“ jeho dvoch detí.
O dvadsať rokov som sa s ním, už dôchodcom, stretol znova. Tentoraz zoči-voči, keď som si zašiel na kávu a pokec do Klubu spisovateľov. Tento príbeh by som nespomínal, ak by nevypovedal o bezzásadovosti a nemorálnej zábudlivosti kolegov z novín.
Za širokým stolom tam už sedela ich početná skupinka. Pozvali ma, aby som si prisadol. Chňoupka som si nevšimol, lebo sedel ku mne chrbtom. Strpel som vzájomné predstavenie. Moje meno mu už zrejme nič nehovorilo, alebo sa iba tak tváril. Preto som iba počúval, mlčal a v tichosti vychutnával osobné zadosťučinenie.
Chňoupek, bývalý významný minister, vynikajúci novinár a spisovateľ literatúry faktu, bol u exkolegov stredobodom pozornosti. So záujmom som pozoroval tohto intelektuála a bezohľadného karieristu. Pôsobil žoviálne a suverénne ako človek, ktorý stratil pamäť, akúkoľvek sebareflexiu, súdnosť a vlastnú minulosť. Žiaľ, mal som dojem, že iba jediný som cítil, že oproti mne sedí bezcharakterný bývalý súdruh, ktorý sa neštítil pre osobný úspech, slávu a kariéru vykonať čokoľvek, akúkoľvek podlosť. Ale prečo ho potom s takým obdivom, rešpektom až úctou počúvali prítomní novinári? Z čoho pramenilo ich nízke sebavedomie, až servilnosť? Vari v nich socializmus naveky zakódoval komplex podriadenosti i voči potentátovi už zvrhnutej zvrhlej moci?
Len ťažko sa dala ospravedlniť táto „pohoda“ pri káve a víne, aj to, že zbožne sedeli za stolom so sebavedomým boľševikom, ovenčeným gloriolou bývalej funkcie a uznávaného literáta. Veď to, že sa s nimi milo rozprával, umožnil iba demokratický systém, ktorého bol práve on nekompromisným nepriateľom. Za jeho hviezdnych čias by sa títo spolustolovníci nedostali v ministerskej rezidencii Černinského paláca ani na jeho chodbu. Ale prečo ešte teraz považovali za veľkú česť, že s ním môžu sedieť a priateľsky debatovať?
Na rozdiel od kolegov som cítil iba opovrhnutie nad milotou, drzosťou a suverenitou tohto človeka. Iný pocit však zdieľali zábudliví a ešte stále prikrčení spoločníci. Veď exsúdruh a exminister sa veľmi snažil byť voči exkolegom prívetivým a zaujímavým diskutérom. Znova som si uvedomil, že nestačí sa iba zbaviť otrockých okov, ale treba aj myslieť a predovšetkým konať slobodne.
Poznámka 90-rčného starca (rok po vážnej mozgovej príhode):: blog za 3 hod. od uverejnenia mal čítanosť 258 -krát, ale o 8 hod. potom už len o 104 čitateľov viac. Prečo až takáto nemorálnosť, zloba a diskriminácia blogera? S podobným diskriminačným spôsobom voči novinárom som sa nestretol ani za čias predbežnej cenzúry v dobe totality. Jozef Sitko
